V našom HN magazíne, ktorého aktuálne číslo nájdete do konca víkendu v stánkoch, sme sa pred časom pozreli na troch Slovákov, ktorí žijú na hrane. Predstavili sme vám už rýchlostného lyžiara Michala Bekeša, ktorý je rýchlejší ako auto na diaľnici a teraz špičkovú svetovú freediverku z Bratislavy Katarínu Linczényiovú.
Zatvorí oči a sústredí sa len na rytmus dýchania. Zadrží dych, ponorí sa a pláva kolmo dolu. Či už s pomocou veľkej monoplutvy, alebo tradičným prsiarskym štýlom. Keď dosiahne hĺbku, ktorú si stanovila, a ktorá sa nezriedka blíži až k sto metrom, zoberie si kartičku ako dôkaz a pláva smerom nahor. Za vzduchom. Zoznámte sa, Katarína Linczényiová.
Podmorské slzy
Mladej žene, ktorá dnes pokoruje úctyhodné hĺbky, pritom hrozilo, že nebude môcť chodiť. „Keď som mala sedemnásť rokov, lekári prišli s podozrením na autoimúnne ochorenie. Tak veľmi ma boleli kĺby, že som ani nemohla chodiť. Hrozilo mi, že zostanem na invalidnom vozíku,“ spomína. Rozhodla sa nepoddať a pustiť do freedivignu, aj preto, lebo tento šport kĺby nezaťažuje. „A začala som, samozrejme, zdravšie žiť. Liečenie v spojení s radikálnou zmenou stravovania mi pomohli dostať ochorenie na úroveň, že si ho dnes prakticky vôbec nevšímam,“ hovorí Katarína, ktorá už pri prvej súťaži dosiahla pozoruhodný úspech.
Prvý národný rekord, 85 metrov, bol v tom čase zároveň tretím najhlbším ženským ponorom na svete, pričom v tréningu pridala ešte ďalších osem metrov. „Keď som ho dosiahla, bola som z toho v úplnom delíriu. Keď som potom dýchala kyslík v piatich metroch pod hladinou, čo je súčasťou zdravotnej prevencie po extrémnom ponore, poplakala som si od šťastia. Ani som nevedela že sa dá plakať pod vodou,“ smeje sa dnes. Svoje urobilo práve to, že dovtedy sa pretekom vyhýbala, pretože nemala rada súťažný stres.
Zo školy do Afriky
Odvahu na prekonávanie samej seba pritom dokazovala od mladosti. Hovorí, že chcela byť ako jej starý otec, ktorý sa s rodinou ešte za socializmu rozhodol odísť do Alžírska a precestoval aj mnohé iné krajiny. „Chcela som spoznať svet, ktorý som ako malá mala možnosť vidieť iba na obrázkoch magazínu National Geographic a hlavne to nádherné more, ktoré na Slovensku bohužiaľ nemáme.“ Prvýkrát do Afriky sama odišla už v sedemnástich ako dobrovoľníčka v rámci projektu výskumu koralov v Červenom mori. „Nevedela som vtedy obsedieť v škole. Chcela som mať pocit, že sa podieľam na niečom užitočnom, a zároveň mi to umožnilo byť každý deň v mori,“ vysvetľuje 23-ročná freediverka.
To sa stalo jej osudovou vášňou. „Je to zvláštne, že sa človek, ktorý vyrastá v horskej krajine ako ja, zaľúbi do mora. Otec bol jachtár a aj keď sme neboli bohatá rodina, vždy našiel spôsob, ako nás k nemu aspoň raz do roka dostať,“ hovorí a dodáva, že doteraz k jej najobľúbenejším aktivitám patrí pozorovanie západu slnka a sledovanie morských vĺn, ako sa dotýkajú pobrežia. Freediving, teda hĺbkové potápanie na jeden nádych, sa do jej života naplno dostal pred piatimi rokmi, keď začala trénovať pod vedením trénera Martina Zajaca s česko-slovenským tímom APNEAMAN, ktorý dodnes reprezentuje.
Smej sa tichšie
Doma sa veľa neohreje, za tréningom totiž cestuje po celom svete. No priznáva, že mladá žena z východnej Európy to na cestách nemá ľahké. „Vyrastala som na Záhorí a v Bratislave, dva roky som žila v egyptskej dedine, rok v Austrálii, pol roka v afrických krajinách a juhovýchodnej Ázii, pár mesiacov som pobudla aj v centrálnej Amerike a Karibiku.
V každej krajine som sa ako žena cítila inak,“ hovorí. V menej rozvinutých častiach arabských krajín musela napríklad klamať, že je už vydatá, aby mala pokoj od dotieravých mužov. „Manželstvo je jedna z mála vecí, čo tam rešpektujú. Pravda, tieto situácie nastali hlavne v menej rozvinutých častiach arabského sveta. V Austrálii som si zvykala na to, že muži a ženy sú absolútne rovnoprávni. Bežná mužská galantnosť miestne ženy môže aj uraziť. V Karibiku mi zase povedali, že mi chýba latinský temperament a som pre nich príliš pokojná. Naopak, v Číne mi poradili, že sa mám tichšie smiať, pretože môj hlasný smiech na nich pôsobí nežensky,“ usmieva sa. V Indonézii ju zas matky chceli za ženu pre svojich synov, pretože by pre nich znamenala vstupenku do Európy a cestu za lepším životom. A na Slovensku? „Keď som prekonala prvý národný rekord a vyšiel o mne prvý článok, tak jeden z komentujúcich pánov napísal, že čo ja mám čo cestovať po svete, že by som skôr mala sedieť doma s manželom a starať sa o deti. Ani jedno však zatiaľ nemám.“
Ponor až Na dno
A čo ju na freedivingu tak priťahuje? „Je to stále pomerne mladý šport a myslím, že sme v ňom ešte nedosiahli hranice ľudských možností. Aj preto je pre mňa napredovanie v ňom mimoriadne vzrušujúce.“ Tvrdí tiež, že sa mu môže venovať prakticky ktokoľvek, kto je zdravý. Netreba naň špeciálny talent, len odhodlanie a veľa tréningu. „Veľmi zaujímavé sú fyziologické zmeny, ktoré počas zadržania dychu a následnom vystavení tela zväčšenému hydrostatickému tlaku v organizme nastávajú. Zvláštnosťou je takzvaný diving reflex, pri ktorom sa spomalí tep srdca, alebo keď sa krv presunie z končatín do hrudníka. Ľudia spolu s morskými cicavcami sú jediné tvory na zemi, ktoré majú dar tejto adaptácie na vodné prostredie.“
Katarína momentálne okrem prekonávania slovenských a svetových rekordov nakrúca dokumentárny film s názvom Na dno. To svoje bude snáď ešte dlho hľadať.