Slovenský audítor Juraj Vajda sa z Bratislavy posúval smerom na západ tak dlho, až našiel svoj ďalší domov v brazílskej metropole Rio de Janeiro.
V rušnom Riu, ktoré sa nedávno stalo prvým juhoamerickým dejiskom olympijských hier, Juraj žije a pracuje už niekoľko rokov. Počas olympiády chodil podporovať slovenských športovcov priamo na bojiská a potom aj do Slovenského domu, kde sa slávili ich úspechy. Juraj Vajda sa s nami podelil o svoj brazílsky príbeh aj nedávne olympijské zážitky.
Aký vietor vás zavial do Brazílie a kedy to bolo?
Zo Slovenska som najprv odišiel v auguste roku 2004 do Barcelony, podľa mňa jedného z najpríjemnejších miest na život v Európe. Pôvodne na dva roky, ale nakoniec z toho boli štyri aj niečo. Pracoval som pre spoločnosť Pricewaterhousecoopers (PwC) a po čase som našiel dosť odvahy na to, aby som partnerovi povedal, že mám chuť na veľkú životnú zmenu. Spýtal sa ma na detaily a ja som mu odpovedal, že buď zmením firmu alebo krajinu. No a on sa postaral o to, aby som menil krajinu a nie firmu.
Prečo ste boli vyslaný práve do Ria de Janeiro?
V roku 2007 sa v Španielsku začínala finančná kríza a Brazília vtedy vyzerala veľmi dobre. Navyše tam schválili zákon, ktorý ukladal za povinnosť verejne obchodovaným firmám vykazovať hospodárske výsledky v súlade s medzinárodnými účtovnými štandardmi, takzvanými IFRS, čo v Brazílii nevedel takmer nikto robiť. A tak si veľké konzultantské firmy zavolali posily z iných krajín, ktoré mali v tejto oblasti viac skúseností. Ja som do Ria de Janeira prišiel práve v tejto vlne.
V Riu sa ešte stále venujete vykazovaniu hospodárskych výsledkov podľa medzinárodných pravidiel?
Po vlne implementácii IFRS som sa niekoľko rokov venoval emisii dlhov a equity na brazílskych a amerických kapitálových trhoch. Teraz sa v PwC venujem hlavne auditu a účtovnému poradenstvu. Jedna z dobrých vecí na PwC je práve možnosť mladých ľudí ísť si za svojím cieľom. Pre PwC teda pracujem dodnes a popritom dohliadam na beh svojho hostelu Lisetonga.
Ako to všetko stíhate?
Dá sa to zvládať relatívne bez problémov. Hlavne pre to, že máme naozaj skvelý tím.
Na čo sa vám po príchode do Brazílie privykalo najťažšie?
Je iné ísť na dovolenku do Chorvátska, niekam na dva mesiace na výmenný pobyt alebo sa bez spiatočnej letenky presťahovať na opačný koniec sveta, kde veľa vecí nefunguje tak, ako ste boli zvyknutí z domova.
Napríklad?
V Riu ľudia veľmi zle prijímajú, keď poviete, že nemôžete prísť na oslavu, lebo musíte niečo robiť alebo ísť inam. Urazia sa. Treba povedať, že prídete a potom nikam neisť, vtedy je to v poriadku. Občas sú tu tiež nesmierne komplikované úplne bežné veci. Napríklad presvedčiť telekomunikácie, aby nám namontovali do domu internet bola riadna fuška. Aj postupnosť je tu neraz opačná než na starom kontinente. Kým v Európe sa najprv vybavia všetky povolenia a potom sa otvorí prevádzka, tu sa najprv podnik otvorí a až potom sa začne pracovať na povoleniach. Nie vždy sa všetky vybavia na prvýkrát. V Brazílii na to používajú výstižný výraz. Tu nie sú veci „nelegálne“, ale „neformálne“. (Smiech). A základným pravidlom pri samotných úradných výkonoch je, že akokoľvek dobre sa pripravíte, určite budete potrebovať ešte jeden papier, ešte jednu pečiatku a celý byrokratický proces absolvovať nanovo. Vznikla tu na to dokonca samostatná pracovná pozícia „despachante“, akýsi „čakateľ v rade“. Čiže človek, ktorý sa živí tým, že má čas a vie, v ktorom rade má kedy stáť.
Privykalo sa vám kvôli kultúrnym bizarnostiam ťažko?
Prvý rok ma vytáčalo dosť veľa vecí a všetko sa mi tu zdalo príliš pomalé. Potom sa ale prišla so mnou porozprávať partnerka z PwC a dala mi jednu krásnu radu: „Juraj, nám sa páči, ako pracuješ, bude ti u nás dobre, ale musíš sa stropikalizovať. Pomôže ti to vo vzťahoch aj v tvojom vlastnom fungovaní.“
A mala pravdu?
Stopercentú. Tropikalizáciu odporúčam každému. (Smiech). A nemyslím si, že na to, aby ste boli stropikalizovaní, musíte nutne žiť v Riu.
Akí sú Brazílčania v porovnaní so Slovákmi?
Tak ako sa nedá zovšeobecniť Európan, tak sa ťažko definuje Brazílčan. Brazília je obrovská krajina a má mnoho obyvateľov. Niektorí sú Slovákom trochu podobní, väčšina je však úplne iná. Cariocas sú individualistickí, bezstarostní, spoločenskí, neveľmi vážne berú dohody a sľuby. Dôležitá je pre nich najbližšia rodina. Zvyknutí sú na korupciu, ktorá je tu zakorenená na všetkých úrovniach a niekedy ju štát dokonca priamo podporuje nezmyslenými zákonmi. Len neviem, či je to skôr rozdiel alebo podobnosť so Slovenskom.
Ktorá brazílska črta vám špeciálne vadí?
Brazílčania neradi vytŕčajú z radu a najradšej sa starajú hlavne o seba. I keď niekedy veľmi krátkozrako. To mi prekážalo od začiatku a vadí mi to dodnes. Viackrát mi už povedali, nech sa do niečoho nestarám, lebo ma raz zastrelia. Ale mne sa nechce stáť vedľa a tváriť sa, že som nič nevidel. Mňa tak nevychovali.
Aká je príjemnejšia strana mince?
Obyvatelia Brazílie sú veľmi milí a spoločenskí. A len málokto ovláda majstrovstvo small talku, realizovaného kdekoľvek od výťahu, cez zástavku autobusu až po čakáreň, lepšie ako oni. Nezáväzné klábosenie dokonca zvyknú korunovať návrhom „zastav sa u nás doma“. Povedia to bez toho, aby ponúkli svoje telefónne číslo alebo adresu. Len tak, lebo sa to tu tak hovorí. A vy im na to odpoviete „jasné, prídem“. Pritom obaja viete, že sa už nikdy neuvidíte.
Pochádzate zo Slovenska, žili ste v Španielsku, odkiaľ ste sa presťahovali do Brazílie. Kde sa cítite doma?
Keď cestujem do Bratislavy, hovorím, že idem domov. A keď sa vraciam do Ria, takisto hovorím, že idem domov. (Smiech). Pred rokmi som razil filozofiu, že doma je tam, kde v ten večer spíš, ale už som sa umiernil. Dnes je pre mňa domovom miesto, kde sa nemusím hrať na niekoho, kým nie som. Mám veľké šťastie, že mám takýchto domovov viac.
Ktoré kúsky Slovenska vám v Brazílii najviac chýbajú?
Kamaráti z Bratislavy, ktorí vedia, čo je to Večerníček, Raťafák Plachta a Bratislavské skautské dni. Takisto rodičia, zmrzlina v dedinke Lopej, slovenské reštaurácie, Vinea, Kofola, langoše, kôprová omáčka, prechádzky po korze, korčuľovanie na nábreží Dunaja, Polemic naživo. Rozprávať sa s niekým a byť si istý, že rozumie každému odtieňu slova, každému slangovému výrazu, dvojzmyslu, umeleckej hyperbole a sarkastickému dôvetku.
Za čo ste presťahovaniu sa do Brazílie najviac vďačný?
Za to, že som si tu lepšie uvedomil jednu vec: nemá zmysel na niečo čakať, sťažovať sa a myslieť si, že to niekto to za mňa vyrieši. Treba vstať, vyhrnúť si rukávy a ísť spraviť, čo treba.
Pokladáte Rio de Janeiro za svoju poslednú štáciu alebo sa vám už v hlave roja ďalšie nomádske plány?
Audítori poznajú slovné spojenie “predvídateľná budúcnosť”. Takže v predvídateľnej budúcnosti neplánujem z Ria odísť. Napriek tomu, že sa trochu sťažujem, myslim si, že tá najhoršia kríza je už za nami a ak nám nezamieša karty nevydarené odvolávanie prezidentky, trhy Brazílii opäť uveria a ekonomika sa začne nanovo stavať na nohy. A ja chcem byť pri tom.
Rio de Janeiro bolo v auguste takmer stredobodom vesmíru. Čo s ním spravila prvá olympiáda v Južnej Amerike?
Podobne ako počas majstrovstiev sveta vo futbale, možno dokonca ešte viac, bolo mesto paralyzované. Deti dostali prázdniny, štátni zamestnanci tiež, neštátni zamestnanci boli obdarovaní štyrma dňami voľna v najkritickejších dňoch. Cieľom opatrení bolo odľahčiť dopravu a spriechodniť mesto. Malo to však prudko negatívny dopad na priemysel a služby. V auguste nedokázali ani zďaleka prosperovať tak ako v iných mesiacoch.
Ako sa hry podpísali na vašom podnikaní?
Všetky motorky, ktoré máme, sa prenajali, väčšinou novinárom a pomocným tímom cyklistov, čo bolo pre nás vyborné. Hostel však trpel veľkou nadponukou na trhu a nedokázali sme obsadiť všetky miesta.
Ste jeden z mála Slovákov, ktorí o sebe môžu povedať, ze zažili olympiádu v meste, v ktorom žijú. Aká to bola skúsenosť?
Hry som si užíval. Bol som na viacerých súťažiach, dobre som sa bavil a oslavoval naše úspechy v Slovenskom dome. Najlepšia bola oslava striebra slovenského štvorkajaku. A v hosteli sme privítali Olíviu Oľhovú a Karolínu Beránkovú, dve dievčatá z Košíc, ktoré vyhrali súťaž spoluorganizovanú Brazílskou ambasádou na Slovensku. Spolu s nimi som mal príležitosť stretnút sa aj s prezidentom Andrejom Kiskom.
Stretali ste počas olympiády v meste mnoho Slovákov?
Áno. Najmä v dejisku hier, kde som sa bol pozrieť aj na nášho tenistu Andreja Martina a potom na triatlonistu Richarda Vargu. Mal som to prakticky pred domom, nedalo sa neisť.
V súvislosti s olympijskými hrami sa dramaticky hovorilo o chaotickej doprave, nedostavaných hoteloch a víruse zika. Šlo o škandalizovanie či smutnú skutočnosť?
V meste bolo pár dní pred olympiádou okolo 30-tisíc novinárov a tie hry nie a nie začať. Takže bolo treba vyrobiť nejaké témy. Vírus zika, pouličné násilie a nepripravenosť sú veľmi vďačné témy. Konkrétne o zike som však oveľa viac počúval mesiac pred olympiádou v New Yorku ako za celý čas v Riu. Takisto v boji s kriminalitou nastal v posledných rokoch veľký pokrok. Otázka je, či nám to po olympiáde vydrží.
Zvládlo Rio de Janeiro letnú olympiádu so cťou?
Olympijské hry sú mamutie podujatie. Zamestnali dovedna 75-tisíc dobrovoľníkov, postavilo sa tu dvadsať športovísk a desať štruktúrnych stavieb ako metro a nové cesty, zrekonštruovala sa prístavná štvrť. Narástla ponuka ubytovania. Napriek tomu má mesto ešte stále obrovské problémy s dopravou a kvalitou služieb. Cariocas sú však veľmi hrdí na svoje jedlo, pohostinnosť a ľudské teplo. Podľa prieskumov, ktoré si magistrát Ria dal urobiť, keď návštevníci hier odchádzali, deväťdesait percent z nich vyhlásilo, že sa sem chce vrátiť. Dá sa teda povedať, že sme ich hostili dobre.
Brazílska olympiáda patrila k jedným z najkontroverznejších. Myslíte, že by jej bolo lepšie inde ako v Riu?
Hry prišli do Ria v nevhodný čas a mesto tak postavili pred obrovský tlak. Keď ich Rio dostalo, boli sme na vrchole ekonomického cyklu, všade boli peniaze, pomaly stačilo sa po ne zohnúť a zdvihnúť ich zo zeme. Rok pred olympiádou už bola situácia úplne iná, na verejnosť prenikli korupčné škandály, cena ropy klesla na na minimum a hospodárska politika vlády nedávala trhom veľa dôvodov na radosť. Netrúfam si povedať, či tieto hry posunuli Rio dopredu a akú cenu mesto za ne napokon zaplatí. Teraz, niekoľko dní po skončení olympiády, vládne v meste všeobecný pocit úľavy v štýle ´našťastie to dobre dopadlo´ a ´veď som vravel, že bude super´. Minuli sme na ňu však veľa peňazí, ktoré nám čoskoro môžu začať chýbať vo vzdelávaní, bezpečnosti a zdravotnej starostlivosti.
Kto je a čo robí Juraj Vajda
Audítor zo Slovenska niekoľko rokov žije a pôsobí v najrušnejšom meste v Južnej Amerike Riu de Janeiro. Pracuje tu pre medzinárodnú spoločnosť PwC ako senior manažér pre audit a účtovné poradenstvo. Okrem toho v meste spolu s manželkou prevádzkuje hostel Lisetonga (www.lisetongahostel.com), požičovňu motoriek Happymoto (www.happymoto.com.br) a venuje sa projektu #muralbabilonia (www.muralbabilonia.com.br), prostredníctvom ktorého zlepšuje prostredie vo štvrti, v ktorej v Riu de Janeiro žije.