Naše hory sú také originálne, že v nich nutne museli vyrásť výnimoční ľudia s jedinečnými profesiami. Slovenský horský dokumentarista Pavol Barabáš 1. septembra odpremiéroval film o nosičoch vo Vysokých Tatrách Sloboda pod nákladom, ktorý celoročne vykonávajú činnosť takú špecifickú, že v Európe nemá obdoby a jej obdobou sú výnosy šerpov v ázijských Himalájach. Snímka koncom augusta zvíťazila na 33. ročníku českého Medzinárodného horolezeckého filmového festivalu v Tepliciach nad Metují.
Vraveli ste, že slovenskí nosiči sú unikátni podobne ako himalájski. V čom?
Pochodil som, dá sa povedať, všetky najvyššie pohoria sveta, Karakorum, Himaláje a stretol som sa s rôznymi ľuďmi. Platí tam, že keď idete pod druhú najvyššiu horu sveta K2, na expedíciách môžu niesť iba obmedzený náklad asi 25 kilogramov. U nás sa v priemere pohybujú okolo 80 kg, niekedy sa stane, že aj sto. Sme posledné miesto v Európe, kde sa toto remeslo ešte zachovalo. Keď si zoberiete len susedné poľské Tatry, tam sa na všetko používajú lanovky. Chaty sú tam nižšie položené ako v našich a tradícia bola iná – zásoby sa vynášali na koňoch po širších cestách.
Tradícia, nedostatok technológie, málo lanoviek?
Vysoké Tatry sú maličké a chceme ich zachovať také, aké boli kedysi. Vizuálne zašpinenie toho priestoru tu stále hrozí. Alpy sú stonásobne väčšie, čiže lanovka sa tam stratí, ale zasadená v každej tatranskej doline by lanovka pôsobila rušivo.
Vy ste si sen napokon splnili. Prešli ste nielen všetky naše pohoria, ale aj najväčšie svetové. Opýtam sa veľmi zoširoka. Čo hory ľuďom dávajú? V prvom pláne a filozoficky?
Každý mladý človek by mal spoznať svoju rodnú krajinu. V prvom rade je to možnosť pozrieť sa na svoju krajinu z výšky, z nadhľadu – nielen tých hôr, ale metaforicky. Preto by sme mali cestovať, spoznávať iné krajiny a hory, aby sme vedeli lepšie posúdiť a vážiť si, čo máme doma. V akom zázraku sme sa narodili...
Skúsili ste si aj vy horské nosenie?
Ako mladý som bol posadnutý horami, počas štúdia som si povedal, že chcem prejsť všetky pohoria na Slovensku. Prirodzene ma to zavialo aj do Vysokých Tatier, kde som pôsobil na Zbojníckej chate a nosičstvo som si skúsil.
Aký bol pocit niesť to bremeno?
Myslím, že je to pocit, ktorý má každý človek, ktorý si vysníva nejaký cieľ a vie, že to, čo si naložil na chrbát, musí skrátka odniesť. To sa deje v každodennom živote. Keď si niekto chce postaviť dom, vie, čo všetko musí zvládnuť. A nosenie je čisté, jednoduché. Naložíte si náklad, po prvých krokoch si poviete – uf, to bude dnes drina, to bude ťažké. Ale musíte sa absolútne sústrediť – na svoj krok, dýchanie. Nesmiete rozmýšľať nad hlúposťami, lebo si môžete privodiť úraz.
Vtedy ako mladý som nevedel, čím ma táto práca uspokojuje, čím je zvláštna. To som pochopil až po mnohých iných cestách a expedíciách po svete a štúdiom rôznych filozofií. Až potom som zistil, že nosením dostávate niečo, čo je veľmi vzácne aj pre vašu osobnosť.
Stavbu domu ale môžete prerušiť a nedokončiť. A taký výnos asi nie.
Nie, to sa nestáva, žeby nosič niekde nechal krosnu. Aj keď sa s ňou vytrápi a je to zložité. To by bolo pod jeho dôstojnosť.
Vynášajú aj ženy?
V 60. rokoch sme mali známu nosičku – pani Hudáčkovú, vypomáhala manželovi nosičovi s nákladom asi 30 kilogramov, čo je dosť aj pre muža.
Nezafunguje tam niekedy aj ego? Výzva, kto vynesie viac?
Nie, naopak, ani nosičské rekordy sa nerobia na objednávku a za asistencie. Skôr sa to udeje plynule, že stojíte pri sklade a zistíte, že treba vyniesť ešte toto a ešte toto. Väčšinou má človek odhad a nejakú svoju vnútornú hranicu, ale celkovú hmotnosť sa dozviete až na chate. A niekedy zistíte, že ste mali rekordnú vynášku a ani ste o tom nevedeli.
Neberte to cynicky, ale naše hory nie sú vždy plynule schodné a už vôbec nie s takýmto nákladom... Oplatí sa riskovať zdravie či dokonca aj život preto, aby hory zostali neporušené a chaty boli zásobené?
Oplatí. Je to ťažká práca, ale dáva vám ohromne veľa a inde to nezažijete. Je to najmä poznanie seba v extrémnych podmienkach, pokoj pri pomalom kráčaní horami, ktorý sa z hôr prenesie aj na vás.
Keď si to tak vezmeme, každý filmový dokument vlastne hovorí o určitom fenoméne. Vraveli ste, že tento film je iný. V čom a čo presne ste chceli zachytiť a ukázať divákom?
Nosiči sú témou, o ktorej veľa nenájdete. Nechcel som z nich robiť hrdinov ani ich patetizovať. Postavil som to inak ako predošlé filmy. Ide o odovzdanie poznania jednej generácie nosičov, vtedy mladých chlapov v roku ´68, ktorí sa ešte len formovali a prišli do Tatier niečo hľadať... Spomeniem napríklad jedného z hlavných aktérov - Viktora Beránka, ktorý nosí už 48 rokov, dnes má 66 a stále si naloží sud piva, s ktorým vynáška váži okolo 80 kíl, hoci už je v dôchodkovom veku. Ako môže človek pri dlhodobej enormnej záťaži stále takto fungovať, to už sú aj otázky biológie a starnutia.
Čo ich k tomu vedie?
Naplnenie. Lacko Chudík má 76 a stále vynáša na Zamkovského chatu. Sú to pritom ľudia, ktorí majú vysoké školy a poznali svet. Chudík pritom hral v komornom orchestri na svetových pódiách a keď sa dostal do vysokého veku, povedal si, že sa vráti k noseniu, lebo to ho napĺňalo zo všetkého najviac.
Zmenili sa naše Tatry v očiach vás a ľudí, ktorí sú s nimi takto spätí?
Myslím si, že by mala byť snaha zachovať Tatry v pôvodnom stave, nemali by sa vizuálne meniť . Nie sú dôležité lanovky a hotely, služby treba samozrejme budovať, ale niekde v podhorí, kde sú na to možnosti.
Sú snahy ich meniť v súčasnosti silné?
Tá snahe tu stále je, lebo každý chce mať hotel penzión čo najbližšie a Tatry sa scvrkávajú a turisti nemajú záujem chodiť popod lanovky. Samozrejme, že keď ich pod každým štítom postavia, ľudia nimi budú chodiť a na vrcholoch bude zástup ľudí. Ale toto nie je to, čo by sme chceli.
Vy už dlhé roky pôsobíte veľmi skromne a vždy stojíte trochu v úzadí svojho filmu. Dajú sa podľa vás dnešné mediálne praktiky obchádzať alebo obmedzovať?
Podľa mňa každý film preverí čas. Ak budete tlačiť na to, aby veľa ľudí prišlo na premiéru, ale potom na ten film zabudnú, tak to nemá význam. Verím v to, že keď dáte do niečoho - čohokoľvek dobrú energiu, vráti sa vám. Mám pocit, že keď si človek chce nájsť nejaký film, tak sa k nemu dostane. Takže sa to po čase autorovi v určitej forme vráti. Veľký divácky úspech mal napríklad môj dokument Suri o objavenom africkom kmeni. Prekvapilo ma to a potešilo.
Ako povedal hlavný hrdina filmu – život si nájde cestu... Tak je to, myslím, aj s filmom.