Unavený a špinavý sa po viac ako siedmich dňoch ocitám späť v horskom stredisku Da Lat, ktoré patrí medzi hlavné metropoly Centrálnej vietnamskej vysočiny. Na motocykli som prekonal vzdialenosť 1 250 km, píše Jaryn Capek z cestovateľského portálu Hedvábná Stezka.cz pre lidovky.cz.
Centrálna vietnamská vysočina sa turizmu otvorila pomerne nedávno a na stránkach sprievodcov je jej vždy venovaných iba niekoľko stránok. Za čias vojny s Amerikou sa totiž stala terčom ťažkého bombardovania. Cez niekoľko okresov tadiaľ tiež prechádzal svetovo preslávený Ho Či Minov chodník. Cesta, ktorú komunistické vojská severu používali na zásobovanie svojich spojeneckých síl na juhu Vietnamu.
Spustošený kraj
Američania sa snažili dlho dostať oblasť pod kontrolu, ale nikdy sa im to poriadne nepodarilo. Krajina miestami na prach spálená napalmom nepôsobila vábne. A vôbec, povesť miesta, kde o životy prišli státisíce ľudí, nepriťahovala novousadlíkov. Po odchode amerických vojsk bola oblasť spálená na prach, na kilometroch štvorcových sa váľala nevybuchnutá munícia a kam sa dostala americká pechota, tam zostali nášľapné míny.
Vojnou spustošený región po migračnej vlne zo severu začal pomaly prekvitať. A to až do podoby, ktorá vám pri návšteve nedá na vojnu ani pomyslieť. Za dve desiatky rokov tu vyrástla veľká metropola turizmu Da Lat, ktorá je dnes veľmi populárna medzi vietnamskými turistami a postupne naberá na mene aj medzi západnými cestovateľmi.
Chodník legendou
Aj mňa samozrejme lákal Ho Či Minov chodník. Chcel som sa na vlastné oči pozrieť tam, kade viedla strategicky dobre premyslená zásobovacie slučka, ktorá nakoniec Američanov stála dominantnú úlohu a postupnú stratu kontroly nad južným Vietnamom. Od niekoľkých známych v Dá Late som dostal niekoľko tipov na najzaujímavejšie miesta na zastavenie a nabalený na týždeň sa vydávam najprv na západ smerom na kambodžskú hranicu a po niekoľkých hodinách mením smer na sever.
Mojím prvým cieľom má byť Buon Ma thout, mesto vzdialené od Dá Latu 220 km. Dalo by sa to zvládnuť za deň, ale ja delím vzdialenosť a na noc zostávam pri jazere Lak na nádhernej náhornej plošine dookola lemovanej horskými hrebeňmi a do neba trčiacimi vrcholkami. Po celodennej jazde prekrásnou krajinou, ktorá miestami pripomína Alpy a miestami anglický Lake District, hodlám stráviť večer s jednou z miestnych komunít Mnong.
Na druhý deň ráno sa začínajú dostavovať prvé bolesti chrbta z „preskakovania“ dier v ceste, ktorá miestami vyzerá akoby sa tu vojna skončila minulý týždeň a nie pred pol storočím. Ale nakoniec po úžasnom východe slnka vyrážam na ďalšie kilometre očarovaný miestnou krajinou.
Zmeny teploty
Centrálna vysočina má niekoľko oblastí s odlišnou klímou a malé oblasti so subtropickým podnebím. Ráz krajiny sa postupne mení, hory zostávajú niekde za chrbtom a čím viac sa blížim k hraniciam s Kambodžou, tým viac je krajina plochá. Teplo je neznesiteľné a krotí ho až popoludňajšia monzúnová spŕška. Po dvoch dňoch túlania sa po kopčekoch a náhorných plošinách mením scenériu. Po dni jazdy prekonám stopäťdesiat kilometrov a so západom slnka sa rozhliadam nad morskými zátokami neďaleko Nha Trang.
Pobrežím sa túlam ďalšie dva dni a okrem boja s teplom, ktoré pobyt máličko znepríjemňuje, som v úžase z miestnych piesočnatých dún, ktoré sem-tam ukrývajú zabudnuté veže nápadne pripomínajúce tie, ktoré možno vidieť napríklad v Angkore v Kambodži. Som totiž v bývalom kráľovstve Čampa, ktoré dodnes osídľujú roztrúsenej skupinky minority Čam. V dvanástom, trinástom a štrnástom storočí tu sídlili nasledovníci angkorianskej kultúry a vtedajšie kráľovstvo Čampa sa rozpínalo na prevažnej časti toho, čo dnes poznáme ako južný Vietnam.
Ja mierim do Phan Rang, stopäťdesiat kilometrov južne od Nha Trang. Tu býva posledná Hindu-Čam komunita v celej juhovýchodnej Ázii. Po dní strávenom v Čam obydliach sa už nadobro rozlámaný z jazdy odoberám k spánku a chystám sa pomaly na poslednú fázu jazdy, výstup späť do horského prostredia.
Momenty úžasu
Posledný deň na trase sa vydávam navštíviť niektoré z vyhlásených vodopádov, ktoré sa skrývajú v priepastiach, koľkokrát skrytých tak, že je ľahké ich prehliadnuť. Pokračujem a už tretíkrát sa kompletne mení ráz krajiny a ja z piesčitého pobrežia prejdem predhorím, ktoré mi silné pripomína nepálsky Manang alebo krajiny Ďalekého východu. Púšť. Skaly. Červený a žltý piesok. Vyvreliny. Klietky a sucho.
To sa na konci dňa zmení a predo mnou sa vynára strmá horská stráň, do ktorej sa s motocyklom zahryznem a po necelej hodine stojím na jej hrane. Zmenil som v priebehu hodiny nadmorskú výšku o šesťsto metrov a užívam si úžasný výhľad na osemdesiat kilometrov vzdialené pobrežie. Z pláne vystupujú jednotlivé pahorky, ktoré v opare vytvorenom v popoludňajšom slnku pripomínajú obrie stany.
Zdá sa mi až nemožné, aká rôznorodá krajina sa okolo mňa za sedem dní jazdy mihla. Momenty úžasu nad okolitou krajinou sa striedali s priateľskosťou miestnych ľudí. Táto časť Vietnamu zatiaľ nie je až taká zasiahnutá modernou dobou, pomaly sa v krajine prebúdzajúcej k životu.