Často ďaleko od turistických miest. Svoje zážitky z poslednej cesty vpísal do novej knihy Peši medzi budhistami a komunistami. So svojimi netradičnými projekciami vypredal väčšinu sál v Česku.
Ako upozorňuje, Česi majú podľa neho o Nepále aj Číne trochu skreslené predstavy.
"Máme pocit, že keď je v nejakej krajine totalitný režim, tak tým musí byť ovplyvnený a zmanipulovaný každý človek. Ale ja som sa pohyboval na vidieku a skúsenosť bola rovnaká ako napríklad v Izraeli. Politické veci sú Číňanom na dedinách úplne ukradnuté. Spoznal som ľudí bez predsudkov, boli na mňa zvedaví a pozývali ma k sebe domov. Ale nechcem komentovať politickú situáciu. Neviem o tom viac, ako keď som tam išiel," rozpráva Zibura pre český iDnes.cz a dodáva, že ho tiež prekvapilo, akí sú Číňania vzdelaní.
Aj keď väčšina zážitkov s miestnymi bola milá, párkrát mal Zibura problémy. Trebárs keď omylom vošiel do oblasti, kam turisti nesmú.
"Nikde nie je žiadny oficiálny zoznam týchto oblastí a je komplikované sa to dozvedieť. V tomto prípade o tom informovala malá tabuľka pri ceste. Ja ale chodím v protismere ako u nás, takže som ju nevidel. Vyzdvihli ma policajti a vyhostili ma. Vymysleli, že ma ďalej pošlú autobusom a nenechajú ma ísť pešo. Dodnes neviem, či mi chceli pomôcť alebo ukončiť moju púť," rozpráva.
Nepál si podľa Ziburu Česi zase predstavujú len ako krajinu veľhôr, šerpov a chrámov. "Vysoké hory tvoria len malú časť krajiny. Zvyšok Nepálu je ale dosť zabudnutý. Nie je tam nič turisticky atraktívne. Bol som v oblastiach postihnutých nedávnym zemetrasením. Videl som, ako sa s tým ľudia vyrovnávajú. Prešiel som nekonečné údolia riek, izolované dediny. Pre mnoho ľudí som bol úplne prvým cudzincom, ktorého kedy v dedine videli," hovorí.
Filozofia jeho ciest je jednoduchá: trávi čo najviac času s miestnymi ľuďmi, spí v ich domovoch a spoznáva vďaka tomu ich kultúru zvnútra. Každý deň ujde pešo desiatky kilometrov, často pritom vôbec nemá konkrétny cieľ. A pravidelne sa stráca.
Nedohaduje si hotely, zvyčajne nenosí mapu, nemá žiadne profesionálne vybavenie a dokonca ani stan. Improvizuje a necháva si poradiť od miestnych ľudí.
Písal v 5000 metroch, aj pod skalou
Tentoraz mal so sebou prvýkrát aj notebook a každú voľnú chvíľu si zapisoval zážitky. "Písal som v 5 000 metroch nad morom, kde som sa triasol zimou pod dekou. Písal som, kedykoľvek pršalo, schovaný v zapadnutom bistre alebo niekde pod skalou," opisuje Zibura, ktorý vyštudoval mediálne štúdia v Prahe a žurnalistiku v Brne.
Na prvú púť sa vypravil po maturite. Zvolil tú najznámejšiu do Santiago de Compostela v Španielsku. Nasledovala pešia púť do Ríma a cesta na bicykli k Severnému moru, omylom však došiel k Baltskému. Predvlani si zbalil ruksak a urazil 1 400 kilometrov krajinou Turecka a Izraela.
Keď chcel potom premietnuť kamarátom fotografie a urobiť pre nich prednášku, vypredal kino pre 500 ľudí. Nasledovali zaplnené sály po celej republike a vypukla doslova "ziburománia".
Zibura na projekciách nehovorí o pamiatkach a dejinách miest, ale baví publikum bláznivými historkami o ľuďoch, ktoré na svojich cestách stretol. Celkovo na svojich jarmokoch ušiel už vyše 5000 kilometrov a všetky v jediných topánkach.
Zážitky tiež prerozprával vo svojej vlaňajšej knižnej prvotine 40 dní peši do Jeruzalema, z ktorej sa stal bestseller. Novinka Peši medzi budhistami a komunistami vyšla tento rok na jeseň.