Matej Beňuška momentálne pôsobí ako Expansion Manager estónskej spoločnosti Taxify. Na starosti má spúšťanie nových trhov, naposledy v jeho domovskej Bratislave a zároveň aktuálne zastrešuje expanziu startupu v Prahe, kde spoločnosť funguje už rok.
„Robíme prieskum, najímame lokálny tím, pripravujeme operácie tak, aby štart služby prebehol hladko a bez komplikácií,“ popisuje Matej Beňuška.
Taxify funguje na princípe spolujazdy, pričom cestujúceho s vodičom spája aplikácia v mobile. Cestujúci zadá miesto vyzdvihnutia a cieľ cesty. Vodič ho vyzdvihne a odvezie na zadané miesto. Ide o najrýchlejšie rastúci dopravno-technologický startup vo východnej Európe.
Matej je nielen pionierom slovenského ridesharingu, ale zároveň si počas svojho života vyskúšal viacero ďalších povolaní a precestoval svet. Na rovinu hovorí aj o tom, ako ho posunul prvotný neúspech s podnikaním a ako sa stal populárnym hercom v exotickej Indonézii.
1. Chlapec z Petržalky a break-dancer
Matej je pôvodom chlapec z Petržalky v Bratislave. Na svoje mladé roky spomína v duchu nostalgie, keď tancoval break dance, spolupracoval na organizácii tanečných súťaží, počúval hip-hop a na vysokej škole sa venoval divadelným produkciám.
„Keďže som sa od 15-tich rokov venoval breakdancu, nikdy som neskĺzol k drogám, aj keď v danom prostredí a období boli viac bežným javom ako nie. Mal som výbornú skupinu kamarátov, s ktorými sa stretávam dodnes.“ Následne Mateja prijali na VŠMÚ, čo prinieslo obdobie, ktoré sám hodnotí nielen ako príjemné, ale aj prínosné. Počas štúdia získal mnoho cenných kontaktov a spoznal bohémsky život umelcov, čo zavŕšilo štipendium do Indonézie na Bali. „Myslím, že to ma ovplyvnilo najviac. Mal som 21 rokov, prišiel som do novej krajiny, kde bola nová kultúra, ktorá mi poskytla iný pohľad na život – alebo som si to vtedy aspoň myslel.“
2. Učiteľ
Popritom ako sa Matej učil nový jazyk, voľný čas na Bali trávil surfovaním a výučbou angličtiny v Indonézskych dedinách. „Mal som motorku a s ňou som chodil z dediny do dediny, ľudia mi vždy dali stravu a poskytli za učenie ubytovanie. Boli vďační, že niekto zo západu sa rozpráva s lokálnymi, takže som takouto formou precestoval polovicu Jávy.“ Sled šťastných udalostí tohto Slováka však pokračoval. Ako sám hovorí, vždy je to o náhodách: „Ide aj to, akých ľudí stretávate, akú auru okolo seba vyžarujete. Pokiaľ ste otvorení novým kontaktom alebo novým možnostiam, ono to k vám príde.“
3. Sprievodca
Nasledujúca profesijná dráha mladého chalana sa spustila celkom nečakane, koncertom skupiny Hydrant, ktorá vystúpi tento rok aj na festivale Pohoda. Na populárnom festivale bola kapela už aj predtým a človekom, ktorý ich vystúpenie sprostredkoval, bol zhodou náhod Juraj Uvira z cestovnej kancelárie Victory Travel. Takisto ako Matej, dostal štipendium do Indonézie a práve on si ho všimol a vzal ho so sebou na cestu po juhovýchodnej Ázii, Singapuru, Vietnamu a Thajska. „Povedal, že som fajn chalan a môžem ho sprevádzať, tak som sa stal turistickým sprievodcom.“ Počas tohto obdobia sprevádzal slovenské a české skupiny po juhovýchodnej Ázii, ale ako sám hovorí, išlo len o určité turnusy, ktoré trvali pár týždňov.
4. Herec
Neskôr sa presťahoval na Jávu, kde sa spoznal s lokálnou kapelou v Jakarte. „Boli to fajn chalani. Okrem toho, že mali etno-čudnú kapelu, tak vlastnili aj staré autá. Išlo o veterány, ktoré požičiavali do filmov.“ Prišiel okamih, ktorý zase raz zmenil jeho profesijné smerovanie. Vo filme práve vtedy potrebovali belocha, a tak chalani „ponúkli“ jeho. „Bola tam scéna, v ktorej hral Holanďan, ale nevedel povedať indonézsky text, pričom práve ja som už vtedy vedel túto reč plynule (indonézštinu). Režisér sa spýtal, či je na pľaci niekto, kto vie po indonézsky. Tak som sa prihlásil. Zrazu bol zo mňa herec a okolo mňa sa objavili agenti, ktorí si hneď zapísali moje číslo. Potom mi len volávali, kde sa vyskytla aká ponuka,“ spomína Matej.
Nasledovali ďalšie filmy, v ktorých sa objavil ako herec. Následne prišla prelomová ponuka: úloha v seriáli Putri yang ditukar, ktorý je najsledovanejším v Indonézii s 250 miliónmi obyvateľov. „Hral som mafiána a nakoľko som mal dobré ratingy, dali mi ponuku ďalšej práce. Potom som išiel do Jakarty, kde som sa dostal do štúdií a následne to už šlo takpovediac samé.“
Ako sám hovorí, šlo to „ako po masle“, a to aj napriek faktu, že i keď študoval na VŠMÚ, herectvu sa na škole nikdy nevenoval: „Popravde, nebolo to ani tak o schopnostiach, ako o tom, že som bol z Európy a vedel po indonézsky,“ prezrádza a dodáva: „Pôsobil som pre nich hlavne exoticky, a tak som sa popritom všetkom to herectvo naučil.“
5. D.J.
Chlapci z kapely, ktorá ho priviedla k herectvu, sa mu dostali do cesty ale ešte raz. Oslovila ich predstava „európskeho“ D.J. a po celom meste rozvešali plagáty. „Nevedel som o tejto práci vôbec nič,“ priznáva so smiechom. „Ukazovali mi, čo mám stlačiť. Prišlo mi, že ide o naozaj jednoduchú vec. Vtedy išlo naozaj len o to, že som tam stál, stláčal tlačidlá a púšťal pesničky.“ Jeho pôsobenie sa u ľudí uchytilo, zavážil najmä exotický vzhľad z pohľadu miestnych.
Sprvoti hrával na bezvýznamných akciách, ale po čase sa rozhodol posunúť ďalej a spravil si aj príslušný kurz. Vo výbere hudby to ale bolo viac menej jednoznačné: „Mám rád funky alebo jungle, ale s tým som nezískal žiaden úspech ani ohlas, nakoľko v Indonézii bola trendom electronic-dance music. Zaujímalo ich len to tzv. „tuc tuc tuc“, čo sa hrávalo v hitparádach. Z môjho pohľadu „kolotočárina“, ale ľahko sa to hralo.“
6. Co-founder
Časom však Matej potreboval na pobyt v Indonézii víza, preto sa prihlásil na magisterský program manažment umenia. Ako študijný projekt vytvoril aplikáciu Jeventz, ktorú sa rozhodol spustiť aj v praxi. Po návrate na Slovensko sa spojil s programátorom a investorom. „Projekt sme takpovediac zbúchali na kolene a po presťahovaní sa naspäť do Jakarty sme aplikáciu spustili.“
Nedostavil sa však taký úspech a ohlas, ako čakali. „Urobili sme veľa chýb,“ spomína. „Keby som teraz mohol vrátiť čas, urobil by som veci inak, len vtedy som dnešné skúsenosti nemal. Ale vôbec to nevnímam ako negatívnu skúsenosť.“
Ako sám priznáva, veľa sa pri tom naučil, počnúc tým ako robiť biznis v Indonézii, ako dať dokopy ľudí, finančné zdroje, ako začať produkt predávať a v neposlednom rade, ako jednať s ľuďmi. Zhruba po roku sa trojica spoluzakladateľov rozhodla, že každý sa vydá vlastnou cestou. „Už vtedy som sa pozeral po Uberi a ďalšom možnom vývoji kariéry.“
7. Grafik
Mladý Slovák sa venoval aj grafike, ktorou si privyrábal popri iných povinnostiach a naučil sa to sám. Napriek tomu, že išlo o menšie zákazky, plat, ktorý za ne dostával, sa nedal porovnať s tým, za ktorý pracujú ľudia v Indonézii. „Za plagát dostanete možno 50 eur, ale keď to porovnáte s tým, že ľudia tam zarábajú 100 – 200 eur mesačne, tak keď si prilepšíte o štyri stovky mesačne, už sa o seba postaráte.“
8. Sociálne médiá – freelance online marketing
Profesia sa neskôr plynulo rozvinula aj do práce v sociálnych médiách. Išlo najmä o obdobie, keď stagnovali ponuky na natáčanie či zájazdy a príjem financií musel Matej niekde zahradiť.
„Občas som žil z ruky do úst a inokedy to bolo zase naozaj dobré. Ani som v tom období príliš nešetril, na svet som sa pozeral pohľadom, že peniaze boli, sú a budú.“
9. Marketingový manažér
Priznáva, že napriek skvelému obdobiu a skúsenostiam, už mal potrebu zmeniť prostredie. „Jakarta je veľmi zlé mesto na bývanie. Nie je tam dostatočná infraštruktúra či možnosti dopravy. Fungovala tam jedna aplikácia na taxíky, ale aj tá bola pomerne nefunkčná.“
Po piatich rokoch v zahraničí – pričom posledný rok sa venoval práci týkajúcej sa aplikácii – sa Matej vracia na Slovensko. Návrat do rodnej krajiny však podmienil, okrem iných, ešte jeden dôvod. „V Indonézii som si našiel priateľku, a to Slovenku, s ktorou som sa zasnúbil.
„Cestoval som 15 tisíc kilometrov, aby som našiel lásku svojho života,“ prezrádza s úsmevom. „Je architektka a potrebovala sa vrátiť na Slovensko, kvôli dokončeniu školy.“ V tej dobe sa aktívne zaujímal o Uber a medzitým pracoval na British International school v Bratislave.
Na Slovensku bol takmer rok, keď tu Uber vypísal ponuku. Matej bol v databáze žiadateľov, a to ešte odvtedy keď sa zaujímal o prácu v Jakarte, čo viedlo k stretnutiu a obe strany si nakoniec potriasli rukami v znamení spolupráce. Dodnes na dvoch kolegov spomína ako na kamarátov a výnimočných ľudí, od ktorých sa naučil veľmi veľa.
10. Regionálny manažér
V spoločnosti nastali organizačné zmeny, ktoré podnietili Matejov odchod k Taxify, kde aktuálne pracuje ako regionálny manažér. „Momentálne stále aktívne riešime expanziu služby – najímame vodičov a venujeme sa tomu, aby auto dorazilo k zákazníkovi čo najskôr.“
Najviac ho v rámci kariéry a rastu ovplyvnili programátori a všeobecne ľudia z IT, odkiaľ pochádza väčšina jeho kamarátov. Prehovoril aj o skúsenostiach, ktoré výrazne ovplyvnili jeho život. Najhoršou skúsenosťou bola finančná strata na aplikácii v Jakarte. „Áno, najhoršie bolo, že sme v tej appke takpovediac spálili 25 tisíc eur,“ smeje sa spätne.
„Na druhej strane ma to posunulo niekam ďalej, takže všetko zlé je na niečo dobré. Ak sa vám niečo nepáči v práci, proste skončite. Hľadajte nové dvere, ktoré sa otvoria. Treba si to ale premyslieť, lebo nič nie je čiernobiele. Ak máte otvorený postoj k svetu, viete sa posunúť ďalej.“
A plány do budúcna? Matej sa vyjadril jasné: nič nie je navždy
Aktuálny zoznam jeho deviatich zamestnaní ešte stále nie je uzavretý a prezradil nám jeho plány do budúcna. „Chcel by som si založiť kapelu, možno by som sa predsa len niekedy vrátil k hudbe a ešte by som chcel byť aj maliarom. Okrem toho si plánujem otvoriť reštauráciu s ramenom. To sú tri moje ďalšie sny.“
Napriek tomu, že ho práca mimoriadne baví, nevylučuje, že povolanie ešte dva či trikrát zmení. „Tieto veci sa nedajú predvídať.“
S manželkou často cestujú a práve fakt, že má tolerantného partnera, ktorý ho podporuje, vníma ako dôvod, prečo sa mu kráča životom ľahšie. „Domov je dôležitý, najmä keď máte niekoho, kto je vašou spriaznenou dušou.“
Naša sociálna Európa je skvelá, tvrdí Matej
Rozdiel medzi kultúrami vidí najmä v zabezpečení obyvateľstva. „Keď som bol v zahraničí, konkrétne v Indonézii, stalo sa mi, že som stretol v práčovni dievčatko. Tak som sa ho spýtal, že či nie je v škole, aby pomohlo mame. Ale ona mi povedala, že nie, lebo nemajú peniaze. My sa tu máme veľmi dobre. Inde vo svete nemajú napríklad zadarmo zdravotníctvo. Naša sociálna Európa je skvelá. Každý by chcel vždy viac, to je jasné, ale peniaze sa nerozdávajú. Vzdelanie máme zadarmo, čo je veľmi dôležité.“
„V Ázii pracujú ľudia preto, aby si vedeli zaopatriť zdravotnú starostlivosť a čo je ešte dôležitejšie, aby dali vzdelanie deťom. Keď vedia zaplatiť vzdelanie deťom, tak tie deti budú mať neskôr kvalitnú prácu a na staré kolená sa o rodičov postarajú. Pričom my si tu žijeme v blahobyte a máme problémy prvého sveta. Prečo má niekto iPhone a ja Android? Nepodstatné blbosti.“
V Indonézii sa ľudia viac podporujú
„V komunitách som videl, že niekto robil obrazy, ktoré boli hrozné. Napriek tomu, tí ostatní prídu a potľapakú ho, že ´je to fajn, buď v pohode´. Ale práve potom vzniká väčšia šanca, že z nekvalitného vznikne niečo kvalitné. U nás keď niečo pokašľete, ľudia vás hneď vysmejú. Viac si závidíme a pozeráme sa susedovi cez múr. Namiesto toho, aby sme niečo spoločne zdieľali, každý si stráži to svoje.“
Ako by Matej charakterizoval sám seba?
„Som flexibilný, s otvorenou mysľou, komunikatívny, odvážny a kreatívny. Úprimne, občas myslím na príliš vecí naraz, a preto musím vynaložiť viac pozornosti tomu, aby som sa naplno koncentroval. Kedysi som nebýval úplne organizovaný, už je to lepšie, ale stále na tom pracujem. Paradoxne, som aj zlý šofér a preto robím v IT spoločnosti, ktorá sprostredkúva dopravu,“ dodáva so smiechom.
Poslednými otázkami počas rozhovoru bolo, čo robí Mateja Beňušku šťastným a čo ho vie najviac nahnevať. „Strašne ma hnevá vzostup netolerancie na Slovensku. Mám rád krajinu a ničí ma, že sa tu vyvoláva strach z neznámeho a pritom je to úplne neopodstatnené. Na druhej strane ma teší, keď sú ľudia v mojom okolí šťastní, úspešní a darí sa nám spoločne napredovať. Zhrnul by som to ako vzájomné zdieľanie šťastia.“