A čo sa Angličanom vybaví, keď povie, že je z Česka? "Reakcia číslo jedna: Aha, vy ste z Československa! V duchu zaplačem, nasadím úsmev a v kocke sa zmienim o mierovom rozdelení v roku 1993."
"Reakcia číslo dva: Aha, východná Európa! Otvorí sa mi nožík vo vrecku, v duchu zaplačem, už sa ani nenamáham niečo vysvetľovať, len sa trpiteľsky usmejem," hovorí Alena.
V rozhovore pre Lidovky.cz autorka spomína na svoje začiatky vo Veľkej Británii a prezradí, či sa plánuje vrátiť domov.
Spomeniete si na prvé dni po presťahovaní sa do Anglicka? Čo vám najviac ostalo v pamäti?
Hlad. Moja prvá au-pair rodina šetrila na jedle a ešte k tomu varila len z polotovarov. Raz týždenne potom stvorila UNO (univerzálny nigérijskú omáčku) s kozím mäsom, ktorá sa konzumovala minimálne dva dni.
Keď hovorím "rodina varila z polotovarov", tak tým samozrejme myslím "ja som na ich pokyn rozmrazovala" pizze, slané koláče, hranolky a rybie prsty a v mikrovlnke ohrievala fazuľu v paradajkovej omáčke.
Spomienka druhá - strašne veľa ľudí: babylon rás, národov a jazykov. Teraz miestnu rôznorodosť milujem, ale pred tými pätnástimi rokmi to bol šok.
Som z malého českého mesta, kde žije maximálne niekoľko Vietnamcov a Rómov a kde ranná špička znamená, že sa po námestí pohybuje 36 ľudí, štyria psy a dva holuby.
A potom sa cez noc ocitnete v osemmiliónovom veľkomeste, kde prúdia tisíce ľudí a nad nimi krúžia stovky lietajúcich krýs. Chytala ma panika, a do toho ešte ten hlad... Čo bolo ďalej, opisuje moja - práve vychádzajúca - kniha autobiografických fejtónov "Anglické lístie aneb Coolturní šok".
S čím sa ste v cudzine stretli? Je nejaký český zvyk, ktorý bol pre vaše okolie v Anglicku krajne nezvyčajný?
Kapry vo vani, korbáč, múčniky na raňajky, vyzúvanie sa pri dverách, fandenie ľadovému hokeju, tanečné kurzy, školské lyžiarske výcviky. Nič z toho sa však nevyrovná fascinácii, že raňajkujeme natretý chlieb a na poludnie sa podáva polievka a teplý obed.
Briti do seba ráno natlačia cereálie, obedujú sendvič a čipsy a hlavné jedlo predstavuje až teplá večera, často pomerne neskorá. Päť rokov som v zborovni počúvala, pri pohľade na môj tanier s knedľami a omáčkou, vtipné otázky či náhodou nejem za dvoch.
Teraz už deviaty rok pracujem na raňajkovej osvete - pred rannou poradou vybalím vrecúško s chlebom a takmer vždy sa nad tým niekto pousmeje. Až raz pretečie aj moja čaša trpezlivosti, vytiahnem tiež drevenú doštičku, utopence a kelímok s plnotučnou horčicou a všetkým ukážem, ako vyzerajú poriadne raňajky!
Plánujete sa do Česka ešte niekedy vrátiť?
Zatiaľ to neplánujem, ale človek mieni, Pán Boh mení. V zahraničí som tiež nikdy žiť nechcela, cudzie jazyky ma nebavili a nešli mi, deti ma desili a o učiteľstve nemohla byť ani reč.
Som v podstate taký usadlý, domáci typ, dušou introvert. Raz som sa to snažila vysvetliť kamarátke, ale nielenže mi neverila, ešte jej to pripadalo smiešne.
Existuje nejaké české jedlo, ktoré vám v cudzine chýba? Uvarila ste si s priateľom v zahraničí nejaké slovenskej jedlo? Ako mu chutilo?
V Londýne sa dajú zohnať skoro všetky ingrediencie, dokonca aj české. Nakupujem ich u Pakistancov v susednej černošskej štvrti, ktorí ich dovážajú. Dve minúty od môjho domu sa zase nachádza skvelý poľský obchod, kam chodím pre chlieb, polohrubú múku a tvaroh.
Droždie sa dá zohnať v miestnom supermarkete a keď mi nevykysne cesto, môžem to aspoň zvaliť na "zlé anglické droždie". Moji zahraniční priatelia milujú slovenské múčniky, bublaniny a bábovky sa v zborovni nikdy dlho neohrejú.
A keď ich potom ešte k sebe pozvem na guláš, králika so špenátom či kura na paprike, to sa ešte len olizujú! Môj nigérijský manžel si zase pochvaľuje koláč s tvarohom, len mu v ňom vraj vadí ten tvaroh. Bez komentára!
Máte deti? Učíte ich česky?
Mám dve dcéry, 6 a 11 rokov. Už od ich prenatálneho obdobia na ne hovorím česky a vediem ich k poznávaniu našich tradícií a zvykov, tiež im dávam jedlá z prevažne českej kuchyne.
Obe sú na svoje korene nesmierne hrdé, ale angličtina je im logicky bližšia, takže ja na ne hovorím po česky a ony mi spravidla odpovedajú anglicky.
V kozmopolitnom Londýne je to celkom bežný jav, v Česku na nás ale niekedy pozerajú udivene - manžel je navyše černoch a dievčatá sú miešanky, takže ako rodina vynikáme nielen jazykovo, ale aj vzhľadovo.
Aké sú prvé asociácie, ktoré počúvate, keď poviete, že ste Češka?
"Reakcia číslo jedna: "Aha, vy ste z Československa!" V duchu zaplačem, nasadím úsmev a v kocke sa zmienim o mierovom rozdelení v roku 1993. Reakcia číslo dva: "Aha, východná Európa!" Otvorí sa mi nožík vo vrecku, v duchu zaplačem, už sa ani nenamáham niečo vysvetľovať, len sa trpiteľsky usmejem," hovorí. Väčšinou sa dozviem, že dotyčný bol v Prahe a že sa mu tam veľmi páčilo. Aby nie!
Sledujete tamojšiu politiku? Líši sa politická kultúra od tej našej?
Snažím sa sledovať ju len okrajovo, ale nejakým témam sa človek proste neubráni - napríklad škrtom v školstve a zdravotníctve, brexitu či terorizmu. V zásade si však myslím, že aj keď Briti aj Česi stále na niečo nadávajú, máme sa v celosvetovom meradle výborne a rozhodne skôr máme byť za čo vďační.