Najprv zavrite jednu funkčnú jadrovú elektráreň a potom postavte novú. Takto by sa dala interpretovať energetická politika EÚ voči Slovensku. Odporúčanie stavby novej elektrárne síce neodznelo nahlas, ale ako inak interpretovať požiadavky na ďalšie znižovanie emisií CO2 a závislosti od dovozu? Zelení tvrdia, že nás zachránia obnoviteľné zdroje, ale to je v prípade Slovenska sci-fi.
Aj keby sme hneď dokázali využiť celý dostupný potenciál biomasy, veternej a slnečnej energie, výpadok elektriny z Bohuníc nenahradíme. Pravdou však je, že ani jadro nás z problému závislosti od dovozov nevytrhne. Aj súčasná vláda si mozaiku skladá na základe podobných úvah a neskrýva svoju náklonnosť k výstavbe novej jadrovej elektrárne, a to aj v prípade, že Taliani Mochovce dostavajú. Otázkou však zostáva, kto by jej výstavbu mal zaplatiť. Jadrová elektrina je počas výroby jedna z najlacnejších, ale náklady na spustenie a ukončenie výroby sú určite najvyššie. Len odstavenie a likvidácia dvoch bohunických blokov sa takmer vyrovnajú ročným tržbám Slovenských elektrární. Výstavba elektrárne je zriedka ukončená v pláne, náklady často presiahnu pôvodný zámer. Ekonomická výhodnosť jadra nie je jednoznačná. O tom svedčí aj celosvetovo zanedbateľná prítomnosť súkromných investorov pri financovaní ich výstavby. Ak by sa vláda rozhodla financovať výstavbu novej elektrárne, musela by na to použiť prostriedky získané výberom daní od občanov. Alternatívou je spoľahnutie sa na trh umožňujúci dovoz elektriny alebo súkromná výstavba viacerých zdrojov, napríklad paroplynových cyklov. Lenže za cenu rastu emisií a závislosti od dovozov plynu. Už blízka budúcnosť ukáže, ako sa k tomuto problému postaví vláda. Porovnať argumenty ministerstva hospodárstva a nezávislých analytikov budete môcť na pripravovanom diskusnom fóre 20. februára v bratislavskom Pálffyho paláci.
Radovan Ďurana, Autor je analytikom inštitútu INESS, www.iness.sk