Neexistuje zrejme nedocenenejšia téma ako priateľstvo. Spisovatelia sa mu venujú iba okrajovo, ešte horšia situácia je v odbornej literatúre. Hoci zaberá významnú časť našich životov, akoby ani neexistovalo. Namiesto toho všade vidíme jeho veľkú konkurentku -- lásku.
Svetu posadnutému láskou uniká, že v našich životoch možno nehrá až takú dôležitú úlohu, akú jej pripisujeme, respektíve ju hrá iba na krátke obdobie. Nie náhodou starý vtip hovorí, že manželka po dvadsiatich rokoch je už len tučný kamarát -- dlhodobé vzťahy neprežívajú vďaka zaľúbenosti, ale skôr napriek nej a jej tendencii kamsi zmiznúť, či v tom lepšom prípade sa premeniť na priateľský zväzok s občasnými sexuálnymi povinnosťami.
To, čo nás oveľa silnejšie a istejšie sprevádza od detstva až po starobu je práve priateľstvo, premenlivé a zradné minimálne tak ako láska. Zatiaľ čo láska je do veľkej miery výsadou tých príťažlivejších, priateľstvo nebýva až také kruté a ujsť sa môže každému. Aj ono však má svoje nepísané pravidlá, medzi prvými sa ich pokúsil ešte v antike postihnúť Aristoteles. Aspoň v tejto oblasti sa toho odvtedy zmenilo menej než si zvyčajne namýšľame.
Dobrý človek ešte žije
Starovekí Gréci používali pojem philia pre niečo trochu širšie než len priateľstvo, chápali pod tým aj vernosť rodine, prípadne aj krajine. Spôsob, akým tento pojem používal Aristoteles, však korešponduje s tým, čo dnes nazývame priateľstvo. Aby dvaja ľudia boli priateľmi, musia si byť podobní v tom, ako sa správajú a musia chcieť ten istý druh vecí. Žiadni dvaja ľudia, samozrejme, nie sú rovnakí.
Philia by mala mať podľa Aristotela niekoľko zložiek. Dôležitá je empatia voči druhému a tolerancia voči jeho slabším povahovým stránkam, výstrednostiam a zlyhaniam. Aby philia mohla existovať medzi dvoma ľuďmi, musia to byť ľudia, ktorí nie sú agresívni, nevraživí, ktorí dokážu jeden druhému vyjadriť obdiv a navzájom si prepáčiť veci. Zároveň sa dokážu povzbudiť či, naopak, varovať a pokarhať, keď to treba.
Na druhej strane, philia nie je možná medzi ľuďmi, ktorí sa medzi sebou hádajú a sú agresívni. Nie je možná ani medzi ľuďmi, čo nemajú pre toho druhého pekné slovo, sú nevraživí, navonok sa tvária pokojne, ale v ich vnútri to vrie. Nebude možná ani medzi ľuďmi, čo neznesú nesúhlas či niekoho s odlišnými názormi. Nebude fungovať medzi ľuďmi, ktorí toho druhého sústavne ponižujú a stále rozoberajú jeho slabšie stránky a nevšímajú si tie silnejšie.
Philia nie je možná medzi ľuďmi, ktorí druhých iba využívajú, či už ide o peniaze, sex, spoločnosť či emocionálnu podporu. Problém nie je v tom, že niekoho využívame -- to robíme všetci -- ale mali by sme si byť istí, že to nie je jediný dôvod, prečo sa držíme v blízkosti toho druhého. Podľa Aristotela je dobrým dôvodom prečo sa stať dobrým človekom to, že iba dobrí ľudia majú dobrých a skutočných priateľov. Iba oni sú schopní byť dobrými priateľmi a iba oni majú dobrých priateľov. Vzťah založený na philii je podľa Aristotela tým najlepším zo všetkých.
Miznutie do stratena
Ak preskočíme pár tisícročí, nájdeme aj hlásateľov o niečo skeptickejších názorov. Jedným z nich je Milan Kundera a jeho román Identita. Ukážkami literárneho priateľstva z minulosti sú mušketieri Alexandra Dumasa či Sancho Panza, ktorý bol skutočným priateľom svojho majstra napriek ich nezhodám. "Priateľstvo bolo pre mňa dôkazom existencie niečoho silnejšieho ako ideológia, náboženstvo či národ," hovorí postava Kunderovho románu, skeptická najmä voči dnešným priateľstvám medzi mužmi. V Dumasovej knihe štyria priatelia stoja často proti sebe, ale nemá to vplyv na ich priateľstvo, vždy si prídu na pomoc, priateľstvo stavajú nadovšetko. Dumas napísal príbehy mušketierov až dvesto rokov po ich ére. Cítil už aj on v tej dobe nostalgiu za strateným univerzom priateľstva? Alebo je miznutie priateľstva až neskorším fenoménom?
Priateľstvo sa pravdepodobne zrodilo ako aliancia proti nešťastiu, aliancia, bez ktorej by bol človek bezmocný voči svojim nepriateľom. Možno už niet nevyhnutnej potreby pre takýto druh spojenectva. Nepriatelia tu budú stále, ale neviditeľní a anonymní. Byrokrati, právnici. Čo môže priateľ urobiť, keď sa pod vašimi oknami rozhodnú postaviť letisko alebo keď vás vyhodia z práce? "Ak vám niekto pomôže, znovu to je niekto anonymný, neviditeľný sociálny servis, organizácia na ochranu zákazníkov, právnická firma. Už vás priateľ zraneného neodtiahne z bojiska ani neochráni pred banditmi. Prechádzame svojimi životmi bez veľkého nebezpečenstva, ale aj bez priateľstva," uvažuje Kundera.
Priateľstvo stratilo svoj dávny význam a súčasnosť ho transformovala do vzájomného kontraktu ohľaduplnosti a slušnosti. V rámci pravidiel je neslušné požiadať priateľa o niečo, čo by ho mohlo obťažovať alebo by mu to bolo nepríjemné. Kundera tieto úvahy ilustruje na príklade starého priateľa hlavnej postavy, ktorý sa ho pred rokmi nezastal v práci a stretávajú sa až keď umiera v nemocnici. Ich priateľstvo však umrelo už dávno predtým.
Náhrada za rodinu?
Známa myšlienka hovorí, že priatelia sú rodina, ktorú si môžete vybrať. Niektorí sociológovia polovážne tvrdia, že rodinou 21. storočia sú práve priatelia. Platí to do čoraz vyššieho veku, pretože ľudia odkladajú čas, keď vstúpia do manželstva, mnohí o niečom takom ani neuvažujú. Medzi najúspešnejšie seriály posledného desaťročia patria práve Priatelia, trochu idealizovaný, ale v mnohom výstižný sitcom o tridsiatnikoch na prelome storočí.
Nie každý má také šťastie na skutočných a dlhoročných priateľov ako títo seriáloví hrdinovia. Dnes už málo používanou, ale zaujímavou sociologickou technikou sú tzv. sociogramy, náčrty vzťahov v určitom spoločenstve ľudí, ktorí sa poznajú. Každý dostane za úlohu napísať, komu dáva prednosť a komu sa, naopak, radšej vyhýba, čím vznikne pozoruhodná mapa vzájomnej náklonnosti, ale aj jednostranných preferencií či nezáujmu. Niektorí ľudia zostávajú na okraji iba s jednou či dvoma linkami, v extrémnych prípadoch úplne odrezaní či závislí iba od jednosmernej sympatie, iní sú zase vzťahovými boháčmi, od ich mena sa na všetky strany rozbiehajú linky spájajúce ich s ďalšími ľuďmi a sympatia býva často vzájomná.
Sociogramy sa používali predovšetkým na pracovisku, dobre však vypovedajú aj o možnostiach nadväzovať priateľstvá. Ten sa netýka iba jednotlivcov, ale aj celých kultúr -- krajina od krajiny sa líši tým, keď väčšina ľudí prestáva hľadať ďalších priateľov a stretáva sa už viac-menej iba v uzavretej komunite starých známych. Pocítia to najmä cudzinci či ľudia, čo sa v dospelosti presťahovali do iného mesta, ktorí sa v niektorých krajinách aj po dlhých rokoch vďaka tomu môžu cítiť cudzo, mimo krajiny si však v takej istej situácii dokážu nájsť priateľov. Medzi pomerne otvorené krajiny ešte stále patrí aj Slovensko, pravdepodobne aj vďaka prežívajúcim vzorom vidieckej mentality, ktorá nemusí znamenať iba čosi hanlivé. Práve naopak, ľudí robí menej uzavretými a priateľskejšími.