Národ opatrných rebelantov?

Prieskumy potvrdzujú, že Slováci považujú legendárneho zbojníka a údajného buriča Juraja Jánošíka za jednu z najväčších osobností slovenských dejín. Znamená to azda, že Slováci sú večne nespokojným národom povstalcov?

S tým buričstvom terchovského zbojníka to nebude až také horúce. Spoľahlivé historické pramene totiž uvádzajú, že Jánošík nemal výhrady k politickému zriadeniu, v ktorom žil. Potulky po zbojníckych chodníčkoch netrvali dlho. Jánošík zbíjal len pár mesiacov - od jesene 1711 do zimy 1712. Veľa toho bohatým pobrať a chudobným rozdať nestihol. Ostatne, niet nijakého historického dokumentu, ktorý by dokazoval, že Jánošík obdarúval nemajetných. To však jeho imidž v očiach dnešných prívržencov zbojníckych legiend ani v najmenšom nepoškodzuje. Dôležitá je totiž svätožiara nespokojenca.

Lokálni hrdinovia
Podľa záznamov, ktoré sa urobili v 70. rokoch minulého storočia počas prípravy Etnografického atlasu Slovenska, okrem Jánošíka si národ v pamäti uchováva mená ďalších 34 zbojníkov. Kto vie, prečo sú zbojnícke legendy pre Slovákov také dôležité? Azda pre akýsi odpor k bohatstvu či aktuálnemu politickému systému? Najčerstvejšie prieskumy agentúry MVK ukazujú, že takmer dve tretiny Slovákov sú presvedčené o tom, že aj slovenský národ disponuje takými špecifickými vlastnosťami, ktoré ho odlišujú od ostatných národov. Slováci za svoju najvýraznejšiu črtu považujú pohostinnosť, no hneď za ňou nasleduje závistlivosť. Že by sa sklony k odbojnosti a buričstvu napájali z neschopnosti zmieriť sa s tým, že ten druhý má toho viac? "Je scestné spájať národnú identitu s nejakými konkrétnymi vlastnosťami," hovorí etnologička Eva Krekovičová. "Väčšina predstáv o tom, že Slováci sú takí alebo onakí, súvisí s mentálnymi konštruktmi, ktoré vznikli v devätnástom storočí."
Slúžia postavy buričských hrdinov predovšetkým na to, aby sa s ich odvahou a silou stotožňoval národ? "Zbojnícki hrdinovia sa na Slovensku nikdy nespájali s národom," vysvetľuje Krekovičová. "Počas svojich folkloristických výskumov som sa stretla s mnohými legendami o všelijakých hrdinoch. Tí sa však väčšinou viazali k nejakej konkrétnej lokalite."

Bez vlastných povstaní
Jánošík, prv ako sa dal na zbojníčenie, bojoval v Rákocziho protihabsburskom povstaleckom vojsku. Tento fakt je len ďalším potvrdením toho, že Slováci počas svojich búrlivých dejín - okrem výnimiek v 19. a 20. storočí - nikdy nestáli na čele vlastných povstaní. Ako národ sa proti útlaku cudzokrajných šľachticov nevzbúrili. Šľachtic totiž, ak bol tyran, v rovnakej miere utláčal maďarského i slovenského poddaného. Pojem "národ" sa za feudalizmu nepoužíval ani medzi aristokraciou, ani medzi nevoľníkmi. Existoval len kontrast biedy a bohatstva.
Ak sa nejaký veľmož nepohodol s inými veľmožom alebo s kráľom, dosť často to vyústilo do ozbrojeného povstania. Do boja potom šli poddaní, bez ohľadu na to, či patrili k tomu alebo onomu etniku.
Veľmoži, v honbe za svojimi politickými záujmami, sa nezriedka spriahli aj s votrelcami. Napríklad Imrich Tököli, ktorý sa postavil proti Habsburgovcom a ktorému sa s tureckou pomocou podarilo v roku 1682 ovládnuť celú krajinu. S Turkami sa vždy dalo dohodnúť. Osmani potrebovali pravidelné dane z okupovaných území, takže plienili len územia za hranicami svojich sandžakov, a na rozdiel od ostatných častí vtedajšej Európy tolerovali iné náboženstvá," píšu Vladimír Krivý a Elena Mannová vo svojom príspevku do zborníka Mýty naše slovenské.
Takže ani turecká nadvláda nedala veľa príčin na vzburu. Naopak, prítomnosť tureckej vojenskej sily prispela k tomu, že územie obývané Slovákmi sa vyčlenilo a názov Slovensko sa ujal v okolitých krajinách. "Bolestínske anekdoty" v duchu básne Turčín Poničan zostávajú len súčasťou folklóru romantických básnikov...

Radšej nebyť?
Zostaňme ešte pri romantizme. Azda najlapidárnejšou literárnou oslavou mýtu o nepoddajnosti a rebelantstve Slovákov je báseň Mor ho! z pera štúrovca Sama Chalupku. Príbeh slovanskej družiny, ktorá odmietne poslušnosť rímskemu votrelcovi, si väčšina z nás pamätá zo školských lavíc. Posolstvo tejto patetickej skladby je jasné: "Vol´ nebyť ako byť otrokom!" Chalupku inšpirovali národnobuditeľské úmysly a vo svojom vznešenom zápale azda aj uveril, že samovražedná láska k nezávislosti bola, je a bude Slovákom vlastná. Žiaľ, dejiny hovoria o niečom inom.
Za určité fiasko možno považovať výustenie revolučných udalostí z rokov meruôsmych. Takisto o vzniku Československa v roku 1918 rozhodol niekto iní, a nie Slováci. Aj prvú samostatnú republiku v roku 1939 dostali Slováci "do daru" spoza hraníc - od nemeckých nacistov. Zdá sa, že veľké reči proti utláčateľom - či už maďarským, českým, nemeckým alebo ruským - boli a aj zostanú súčasťou folklóru krčmových rebelantov. Azda jedinou svetlou výnimkou by mohlo byť Slovenské národné povstanie.

Návrat hôrnych chlapcov
Okolo tohto najväčšieho ozbrojeného povstania Slovákov je však ešte stále priveľa nejasností a polemík. Skeptici tvrdia, že nešlo o nijakú ucelenú, organizovanú vojenskú akciu. Medzi slovenskými povstalcami, ktorí sa utiahli do lesov a hôr, sa vraj našli aj vyvrheli, ktorí civilnému obyvateľstvu skôr ubližovali než pomáhali. Diskutabilných či extrémnych názorov na SNP je viacero. Jeden z nich reprezentuje aj historik František Vnuk: "Povstanie nebolo záležitosťou slovenského národa. Bolo dielom niekoľkých krátkozrakých politikov a ambicióznych dôstojníkov, niekoľkých fanatických komunistov a neškrupulóznych oportunistov. Ovocím povstania bolo poníženie národa, olúpenie o jeho dôstojnosť. Dvojmesačné šafárenie povstalcov stálo Slovákov asi 40 000 mŕtvych." Podľa ďalšieho, viac než pochybného názoru, SNP mohlo za deportáciu Židov. Skutočnosť je však taká, že dve tretiny židovských občanov fašistický režim vyviezol do vyhladzovacích táborov dva roky pred vypuknutím povstania...
SNP však znovu oživilo atraktívny príbeh o hôrnych chlapcoch. Do popredia sa opäť dostali hodnoty jánošíkovskej tradície. Na Povstaní sa napríklad zúčastnila aj samostatná partizánska brigáda s názvom Jánošík. A tak sa legendárny zbojník spojil s protifašistickým odbojom. Takéto spojenie prišlo vhod aj filmárovi Paľovi Bielikovi, ktorý ho v päťdesiatych rokoch vniesol do snímok Vlčie diery, Štyridsaťštyri, Kapitán Dabač a začiatkom šesťdesiatych rokov do širokouhlého farebného filmu Jánošík.

Nežní rebeli?
Ďalšia príležitosť ukázať svoju odvahu a túžbu po nezávislosti sa Slovákom naskytla v auguste 1968, keď do krajiny vtrhli vojská Varšavskej zmluvy. Ku krvavým udalostiam, ktoré by sa dali porovnať s dianím v Maďarsku v roku 1956, však nedošlo. Okupantom sa nikto nepostavil na odpor, a tak sa už v roku 1969 mohol naplno rozbehnúť valec normalizácie. Obdobie, ktoré nasledovalo, svedčilo skôr o konformizme a oportunizme, než o vzdorovitosti Slovákov. Je síce pravda, že v totalitnom režime radový občan (v tomto prípade súdruh) toho veľa nezmôže, no aj tak: vďaka čomu, ak nie poddajnosti, sa mohlo obdobie budovania socializmu tak dlho udržať?
Na druhej strane však pravdou je aj to, že po Jaltskej konferencii, kde si veľmoci medzi sebou podelili svet, Česi a Slováci nemohli v roku 1968 očakávať od Západu ozbrojenú pomoc. Presila okupanta bola priveľká, aby sa dalo hrdo zakričať: "Vol´ nebyť, ako byť otrokom..."
Podľa Krekovičovej určitá opatrnosť Slovákov na javisku dejín súvisí najskôr s tým, že sa ešte nedovŕšil proces ich národného sebauvedomenia. Na rozdiel od Poliakov a Maďarov, Slováci nikdy nemali vlastný národný štát. "Vysvetľovalo sa to mýtom o nesvornosti," hovorí Krekovičová. Podľa nej príbeh o Svätoplukových prútoch je však opäť len konštruktom 19. storočia. Nesvornosť ako vlastnosť Slovákov slúžila a aj slúži ako výhovorka, keď niet vôle pre dohodu.
V susedných krajinách podobný príbeh o nejednotnosti nenájdeme. Okolité národy sa, hoci prešli nejednou dejinnou katastrofou, nepodhodnocujú. Maďari sa v roku 1956 pri vpáde ruských tankov postavili na ozbrojený odpor, hoci všetko nasvedčovalo tomu, že môže dôjsť k obrovskému krviprelievaniu. Aj východní Nemci sa proti Rusom vzbúrili a Poliaci začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia vstúpili do generálneho štrajku, čo mohlo vyústiť do občianskej vojny.
Vyhýbanie sa ozbrojenému boju, keď ide o slobodu, nemožno však považovať za hendikep v Európe, ktorá sa dodnes celkom nespamätala z tráum druhej svetovej vojny. Nakoniec aj revolúcia, ktorá v roku 1989 ukončila agóniu socializmu, v Česku získala prívlastok "zamatová", kým u nás vošla do dejín ako "nežná".