Na prvý pohľad vety, ktoré musia "normálneho" človeka odpudzovať. História však veľakrát ukázala, že práve "normálni" ľudia sú schopní zúčastniť sa na ohavných zločinoch a podporovať tyranské režimy, ktoré zločin povýšili na hlavnú metódu vládnutia.
Radšej pesimizmus
Ošúchaným, ale stále potrebným príkladom sú Nemci, ktorí vo svojej väčšine pomohli k moci Adolfovi Hitlerovi. Ako to, že vtedy málokto postrehol zásadnú zvrátenosť nacistického politického programu? Z dnešného hľadiska je to niečo nepochopiteľné. Svet opojený koncom studenej vojny a predstavou, že sme už dostatočne rozhľadení, sa uspokojoval predstavou všeobecného mieru a istoty, že už nikdy žiadne nacistické či komunistické zverstvo nepripustí.
Možno nie, ale s istotou to nemôže zaručiť nikto. Nemali by sme preto radšej rátať s tým, že politickí či náboženskí extrémisti sú bežnou súčasťou spoločnosti a budú ju ohrozovať neustále? A nemali by sme sa tešiť z každého dňa, keď nie sú nepriatelia nejakej rasy či náboženstva v prevahe?
Daň za slobodu
Extrémizmus je normálny. Tvrdí to napríklad český politológ Vladimír Čermák. Svojím spôsobom je to daň za to, že súčasné západné spoločnosti sú otvorené a slobodné. Ako také totiž otvárajú priestor nielen demokratickým, ale aj nedemokratickým silám. "V tomto jave však nemožno vidieť nič znepokojivé a možno ho dokonca považovať za prirodzený, pretože súvisí s konštatovaným štruktúrovaním spoločnosti."
Naopak, obavy by sa nás mohli zmocňovať vtedy, ak prejavy extrémizmu chýbajú. V tej chvíli sú namieste obavy, či je v takejto spoločnosti vôbec miesto na vyjadrenie názoru. Ako tvrdí Čermák: "V uzatvorených spoločnostiach je politický extrémizmus cudzím prvkom, pretože tieto nie sú schopné pripustiť odchylné a nepriateľské extrémne prejavy."
Hurá, máme skínov!
To, čo môže pekne vyzerať v teórii, má nezriedka v praxi strašidelné následky. Vysvetľovať majiteľom zhorených áut na parížskych predmestiach či pozostalým po obeti útoku skinheadov, že majú byť šťastní, pretože spoločnosť je schopná obsiahnuť aj ich nepriateľov, by bolo morbídne. Odborníci si preto musia udržať odstup. Ich hodnotenia môžu totiž často vyznieť až indiferentne.
A to aj v prípade, keď hovoria o ich mentálnych dispozíciách k extrémnemu správaniu. A tiež o tom, že extrému môže podľahnúť prakticky ktokoľvek. S touto tézou pracuje aj nemecký psychológ Günter Hole. Vo svojej knihe Fanatizmus rozlišuje dva druhy extrémneho správania: esenciálny a indukovaný. Prvý vyplýva z vnútorného psychologického nastavenia jednotlivca, druhý je spôsobený mentálnou "nákazou", ktorá môže postihnúť aj tých, ktorým predispozície k extrémizmu chýbajú.
"Rodení" extrémisti
S podobným rozdelením súhlasí aj sociálny psychológ Dušan Fabián. Podľa neho k extrémnym prejavom ľudského správania môže dôjsť kedykoľvek. Takáto situácia môže nastať, keď ľudia prežívajú nejakú nečakanú, frustrujúcu alebo inak citovo náročnú situáciu. Nie všetci sa s ňou dokážu pritom vyrovnať rovnako.
Čo charakterizuje osobnosti, ktoré majú k extrémnemu presadzovaniu svojich myšlienok bližšie než iné? Podľa Holeho je esenciálny sklon k extrému vlastný len malému percentu osôb v spoločnosti. Títo ľudia majú predovšetkým veľkú "fanatickú energiu", ktorá je intenzívna, vytrvalá a cielene plánovaná. Okrem toho hrajú u nich dôležitú úlohu štyri typické potreby - potreba potvrdenia vlastnej hodnoty, potreba absolútnej platnosti zastávanej idey, potreba agresívneho presadenia a potreba striktného dodržania vlastnej línie a odmietnutia kompromisu.
Nemeckí filozofovia Erich Fromm a Theodor Adorno rozpracovali po druhej svetovej vojne a v reakcii na nacizmus teóriu autoritatívnej osobnosti, ktorá "miluje pomery, ktoré obmedzujú ľudskú slobodu a s obľubou sa nechávajú podrobiť osudu". U takýchto osobností nadobúda iracionálne črty napríklad postoj k autoritám. A ich vlastný masochizmus sa nezriedka ventiluje prostredníctvom sadizmu voči cudzej skupine.
Poďme, je nás veľa
Okrem rodených extrémistov teda existuje iná, oveľa väčšia skupina ľudí, ktorí sa extrémistami môžu stať vďaka "nákaze", resp. "psychickej epidémii". Tento fakt považuje Hole za najdesivejší: "Týka sa to nás všetkých. Nikto nemôže dopredu tvrdiť, že nebezpečenstvu infekcie nepodľahne."
Fabián považuje nedávne francúzske udalosti za dobrý príklad psychickej epidémie. Tá sa šírila v tých sociálnych skupinách, ktoré rovnako cítia, ale neboli pripravené na agresiu. Prejavili sa tam však šikovné vodcovské osobnosti, ktoré strhli na seba pozornosť tejto skupiny. "Keď už dav pracuje, tak je tam strhnutý každý jednotlivec. Človek sa stáva súčasťou davu, stráca ego, osobnosť. Tá najkrajnejšia poloha sa označuje ako davová psychóza." Človek sa tak nemusí vnímať ako jednotlivec, ale len ako súčasť väčšieho spoločenstva. Typickým príkladom je agresívne správanie väčších skupín holohlavých mladíkov, ktorí by zrejme osamote agresívni neboli. "Často sa so stratou vlastného ega môžeme stretnúť v náboženských sektách, kde dochádza k totálnej závislosti od skupiny."
Janusovská tvár
Ide teda o dvojtvárnosť? Podľa psychológov nie. Zmanipulovaný človek si svoje odlišné správanie nemusí vôbec uvedomovať. Na rozdiel od svojho vodcu. Podľa Fabiána si v takejto sekte "predstavenstvo" alebo vodca vyžadujú a systematicky pracujú na vyvolaní závislosti, ktorú potom sekta využíva.
Po nedávnom zistení, že vodca extrémistickej Slovenskej pospolitosti je stredoškolským učiteľom, sa mnohí pýtali, ako je možné, že si jeho názory doteraz nikto nevšimol. "Vodcovia sú za normálneho fungovania spoločnosti neidentifikovateľní. Sú jedni z nás - a to je dobrá vlastnosť vodcu v tom dobrom zmysle slova. Keď v kine vypukne požiar, tak sa tam určite vynoria vodcovia, ktorí to budú organizovať a zahynie menej ľudí," podotkol Fabián. "Keď je fungujúca spoločnosť a prehľadná situácia, vtedy sú vodcovia menej dôležití. Ak vznikne nejaká mimoriadna situácia, tak sa v tej chvíli vynárajú vodcovia, pretože sú potrební. To bol napríklad november 1989 a jeho tribúni Milan Kňažko a Ján Budaj."
Strach z tieňov
Potenciál k extrémistickému správaniu môžeme nosiť v sebe alebo nás infikuje dav či vodca. Existujú tiež situácie, keď extrémne správanie skutočne vyvolá jednotlivec alebo skupina, proti ktorej je namierené - tzv. reaktívny strach. Už aj u nás sa stáva bežné, že na vyčíňanie pravicových extrémistov reagujú skupinky ich "kolegov" z ultraľavicových pozícií. Tí sa však okrem bitiek so skínmi zatiaľ obmedzujú len na verbálne útoky proti kapitalizmu a jeho predstaviteľom.
Psychológovia rozpoznávajú aj strach z vlastného tieňa, keď človek sám v sebe nosí nejakú vlastnosť, ktorá nie je dostatočne presvietená a zreflektovaná. "Často potom reaguje na niečo zo svojho vnútra. Xenofóbia sa dá vysvetliť jednak tak, že je to strach z niečoho iného. Ale to iné môže byť vo mne. Keď je niekto proti Rómom, môže byť, že má nejakého Róma potlačeného sám v sebe. Inými slovami, aj on má chuť bezstarostne žiť, byť dobrý muzikant a zarábať si tým, a nie inou prácou, ale nevie to," vysvetľuje Fabián.
Vedou k nenávisti
Spájať extrémizmus iba s iracionálnom by pritom nebolo správne. Veď nenávisť voči Židom bola svojho času aj dôsledkom široko prijímaných rasových teórií. A nenávisť voči triednym nepriateľom bola zase rozdúchavaná marxistickým vedeckým svetonázorom, podľa ktorého dejiny nevyhnutne spejú k zániku vykorisťovateľskej triedy.
Aj keď si zakladáme na tom, že sme sa už z histórie poučili, stále znovu sa aj u nás objavujú aj odborne sa tváriace analýzy a teórie, ktoré môžu tvoriť intelektuálny základ pre prejavy nenávisti. Či už je to na základné školy distribuovaná učebnica Dejiny Slovenska a Slovákov, obhajujúca vojnovú Slovenskú republiku, alebo kniha českého autora Petra Bakalářa Tabu v sociálnych vedách. Tá pre zmenu útočí na intelektuálnu úroveň černochov, Židov zase obviňuje zo svetovládnych ambícií.
Podobnú váhu ako tieto "vedecké" argumenty môžu mať v očiach verejnosti aj vyhlásenia politikov či umelcov. U nás sa s nimi až tak často nestretávame, ale na západ od nás nie sú výnimkou nepriateľské výroky voči Spojeným štátom a ich obyvateľom ako pôvodcom hlavných svetových problémov - od zmeny klímy až po chudobu tretieho sveta. Druhým univerzálnym páchateľom, a skôr v krajinách na východ od Slovenska, sú Izrael a Židia. Jednoducho, kto chce nepriateľa biť, argumentačnú palicu si nájde.