Ľudia majú v sebe zabudovanú poplašnú reakciu na jedovaté hady, pavúky, škorpióny a podobné živočíchy. Aj keď ich zbadáme iba v zoo, mozog sa nám prudko rozbehne. Neraz nás po takých zážitkoch trápia fóbie a nočné mory. Pritom sa to stáva aj v krajoch, vrátane našich, kde nežijú a v ére človeka ani nežili jedovaté tvory, ktoré by ho naozaj vážne ohrozovali. Také sa sústreďujú predovšetkým v trópoch.
Psychológovia to považujú za mentálne dedičstvo nášho druhu Homo sapiens -- priniesol si ho z africkej kolísky. Jedovaté tvory tam zaiste najviac ohrozovali deti. A tak sa nám strach evolučne zafixoval. Dvojnásobne ženám matkám. Lynne Isbellová z Kalifornskej univerzity v Davise (USA) tvrdí, že v pozadí prudkého rozvoja zrakovej oblasti mozgu a videnia, napríklad binokulárnosti a farebnej citlivosti, bola popri potrebe verne rozoznávať jedlé ovocie aj nutnosť čeliť hrozbe jedovatých hadov. Ten so sebou ťahal expanziu celého mozgu našich primátích predkov. Zvlášť sa to týkalo úzkonosých opíc starého sveta a z nich vyvinutých ľudoopov. Jedovaté hady patrili od vzniku týchto primátov prakticky nepretržite až podnes k ich hlavným prírodným nepriateľom. Potreba pozornosti a strachu podnietila poznávanie, učenie a pamäť. Ďalšiemu rozvoju primátieho mozgu pomáhala práve ovocná potrava bohatá na cukor. Niektoré iné cicavce na hady reagovali zvýšením odolnosti proti jedu, naši predkovia bystrosťou. Isbellová túto hypotézu podporila pokusmi s viacerými opicami a ľudoopmi. Napokon aj dravé vtáky, ktoré lovia hady, mávajú väčšie oči, binokulárnejšie videnie a vyvinutejší mozog.
StoryEditor