V občianskej spoločnosti, kde vládne trhová ekonomika a tovarom sa môže stať prakticky čokoľvek, sa začína obchodovať aj so súkromím.
Hviezdy filmového plátna či koncertného pódia sa často sťažujú na stratu svojho súkromia. Závisť obyčajných smrteľníkov, ktorí sú huriavku svetovej slávy, takpovediac, "ušetrení", sa odvíja práve od znalostí toho, čo ktorá hviezda vlastní, koľko plastických operácií absolvovala, aké módne značky uprednostňuje, prípadne s kým všetkým mala alebo aj nemala ľúbostný pomer. Či už tieto intímne detaily kredit filmovej hviezdy zvyšujú alebo znižujú, isté je, že ju predávajú. "Najvýraznejšou črtou kapitalizmu je, že všetko sa mení na komoditu," hovorí sociológ Daniel Škobla. "Prebieha vlastne komodifikácia všetkého. Tovarom sa stáva aj to, čo sa predtým nespeňažovalo. Napríklad aj súkromie."
Obchod s osobnými údajmi
Profesorka informatiky Jean Campová z Harvardovej univerzity definuje tri spôsoby vnímania súkromia: 1. ako právo jednotlivca na nezávislosť; 2. ako právo na samotu; 3. ako právo na vlastníctvo.
Do prvej skupiny patria predovšetkým tí, ktorí sú nedôverčiví, a teda požadujú dôveryhodné záruky, že ich súkromie nebude narušené. V druhej skupine možno nájsť ľudí, ktorí sa dokážu zmieriť s určitou mierou straty súkromia. V konečnom dôsledku sa však radi zaobídu bez osobných kontaktov a zo svojich osobných údajov sú ochotní poskytnúť len niektoré, podľa nich tie viac-menej neškodné. Tretiu skupinu tvoria tí, ktorí svoje osobné údaje vnímajú ako tovar. To znamená, že ak dostanú primeranú protihodnotu, nebudú váhať sprístupniť svoje osobné dáta.
Osobné údaje sa teda stávajú takým atraktívnym tovarom, že niektoré súkromné spoločnosti ponúkajú sponzoring zájazdu do exotickej krajiny ako výmenu za mená, adresy a ďalšie dáta stoviek ľudí. Nie je nijakým tajomstvom, že existujú firmy, ktoré sa živia predajom rozsiahlych adresárov.
Predvádzanie intimity
Narušovanie sféry súkromia sa nedeje len v réžii nejakej inštitúcie, kontrolného orgánu, ktorého vôli sa jednotlivec rešpektujúci zákon musí podvoliť. Niekedy si ani neuvedomujeme, že svojho súkromia sa vzdávame dobrovoľne. Že bez akéhokoľvek donútenia, bez zábran "oboznamujeme" svoje okolie s detailmi svojho intímneho života. Napríklad vo veľkomestách, v čase dopravnej špičky, vo vozni podzemnej železnice vôbec nie je zriedkavosťou, že sa niektoré ženy šminkujú. Takýmto konaním "zasväcujú" do svojej intímnej sféry, takpovediac do kúpeľne, všetkých okolostojacich pasažierov, rozširujúc tak teritórium svojho súkromia aj na priestory verejnej dopravy.
Ako ďalší príklad môže poslúžiť nákup v hypermarkete. Ľudia stojaci v rade pri pokladnici, si navzájom vidia do nákupných vozíkov: získavajú aký-taký prehľad o "profile" ostatných, do anonymity ponorených nakupujúcich. Tovar v košíku či vozíku nesvedčí len o vkuse, ale najmä o momentálnych potrebách zákazníka. Žena, ktorá si kupuje intímnu výbavu, nechtiac oboznamuje okolie s aktuálnym stavom svojho tela. Muž, ktorý si kupuje púder proti zápachu nôh, alebo prezervatív, takisto vydáva svedectvo o detailoch svojho najsúkromnejšieho života. To všetko však nič neznamená, pretože sa to deje v anonymnom prostredí.
Hustota obyvateľstva a sériová veľkovýroba v postindustriálnej spoločnosti jednoducho tlačia ľudí k tomu, aby sa aspoň čiastočne zbavili zábran a nehanbili sa za niektoré atribúty svojho súkromia. Inú možnosť aj tak nemajú.
Voda na mlyn paranoje
V stredoveku väčšina obyvateľov feudálnej krajiny bola v stave nevoľníctva, ľudia prakticky nedisponovali svojimi životmi, ich pohyb bol veľmi obmedzený, súkromie skryté. Dnes je sloboda občanov v takej či onakej forme garantovaná, takmer každý sa môže premiestňovať podľa ľubovôle. Úroveň technológie však umožňuje dosť spoľahlivé mapovanie pohybu jednotlivcov: či už prostredníctvom bankomatových kariet, mobilného signálu, satelitov alebo priemyselných kamier umiestnených na verejných priestranstvách. "V inštalovaní kamier na námestiach a v uliciach sa do určitej miery prejavuje záujem štátu o kontrolu," hovorí Škobla. "Zdá sa, že kým sa štát na jednej strane zbavuje určitých zodpovedností, napríklad v sociálnej či ekonomickej oblasti, spoliehajúc sa na trh, zatiaľ si určitý druh kontroly predsa len ponecháva. Podľa sociológa Zygmunda Baumanna štát predvádza striptíz, všeličoho sa zbavuje, no jediné, čo si ponecháva, je dozor nad represívnymi zložkami."
Martin Herzán, autor značne paranoidnej, no i tak pozoruhodnej publikácie Totalitná svetovláda ohrozovanie súkromia vidí už v bezhotovostnom platobnom styku: "Po celom svete sa postupne k platobným kartám pridávajú veľmi osobné údaje, takže karta je zároveň aj identifikačná. Na podobnom princípe čipovej karty sa vydávajú aj občianske preukazy (začalo sa to v USA), kde na jednej karte je v čipe zaznamenaných až 2 000 strán záznamov o vás." Podľa Herzána sú tu nielen také údaje ako meno, adresa, či rodné číslo, ale aj zdravotný stav, výpis z registra trestov, vierovyznanie, psychiatrický posudok...
Povedz mi, čo čítaš...
Svoje súkromie do verejnosti premiestňuje aj človek, ktorý, povedzme, v reštaurácii alebo vo vlaku číta noviny alebo knihu. Takýmto odhaľovaním svojho privátneho výberu ideí, informácií, posolstiev, ponúka svetu, náhodným okoloidúcim, "lektúru" o sebe. Do podobnej situácie dostávajú ľudí aj mobilné telefóny: hovor, ktorý sa môže uskutočniť kdekoľvek, poľahky môže byť zdrojom informácií pre kohokoľvek. Ak už nie o dôverných obchodných tajomstvách, tak určite aspoň o momentálnom psychickom rozpoložení hovoriaceho.
Osobné záľuby a sklony odhaľuje aj ten, kto surfuje po internete. Internet je v podstate kniha, takže aj tu platí "povedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, kto si". A keďže táto svetová "informačná diaľnica" umožňuje aj nakupovanie, pravdepodobnosť prieniku do súkromia zákazníka je ešte väčšia. "Ten, kto nakupuje v internetových obchodoch," píše expert na informačnú bezpečnosť Jozef Vyskoč v blogu Nové formy poľovačky na osobné údaje, "musí rátať s tým, že všetko, čo si na webe pozrie, na čo klikne, k čomu sa vráti, čo si objedná a tak podobne, to všetko sa analyzuje, zapamätá a slúži na vytvorenie a spresňovanie jeho osobného tzv. profilu."
Tajomstvo na druhom konci
Pri elektronickom obchodovaní, a vôbec pri blúdení krajinami kyberpriestoru opatrnosť naozaj nikdy nie je na škodu. Osobné údaje používateľa, informácie o jeho záujmoch a sklonoch, môžu zneužiť nielen firmy, ale aj hackeri. A tých si zase môže najať ktokoľvek. Ekonóm Marek Laco v texte Hlavné problémy internetového obchodovania s určitým zmyslom pre humor píše: "Rozvodový právnik môže potom rozvádzajúcemu sa mužovi na súde riadne podkúriť, keď zrazu vytiahne dôkazy, že svedomitý otec pravidelne navštevoval erotické stránky. Zdravotná poisťovňa napríklad odmietne poistiť človeka, o ktorom sa dozvedela, že navštevuje stránky venujúce sa extrémnym športom. Zamestnávateľ neprijme do zamestnania uchádzača, ktorý hľadal na internete informácie o drogách. Toto sú problémy týkajúce sa súkromia bežných používateľov."
Stanislav Lem v knihe Tajomstvo čínskej izby píše: "Ľudia ľudí klamali a okrádali vždy, na skvelé zámky sú skvelé pakľúče, a inak to nebude ani v Informačnom impériu. To prosto zodpovedá veci! A ak bude možné určité sieťové cesty, vstupy, zaistiť na 100 percent, potom sa ako obmedzujúce ukážu náklady na toto zaistenie. Informácia bez podvodov je, bohužiaľ, fikcia..." Lemov skeptický názor možno doplniť pochmúrnou víziou Zbigniewa Brzezinského, bývalého poradcu prezidenta USA: "Prostredníctvom počítačov budú ľudské životy a záležitosti neustále sledované. Čoskoro bude možné uplatňovať takmer nepretržitý dozor nad väčšinou osobných informácií o občanoch."
Friedrich Nietzsche kedysi napísal, že ten, kto nazrie do hlbín, mal by vedieť, že aj hlbiny nazrú doňho. Podobne je to aj s používaním internetu: nielen vy sa pozeráte do monitoru, ale aj monitor do vás. Kto sa však skrýva na druhom konci? Jasná odpoveď neexistuje, iba poznanie, že táto otázka už vôbec nie je záležitosťou vzdialenej budúcnosti...