Dal som si na bratislavských vianočných trhoch za dvadsať korún zemiakovú placku (takú, čo kedysi stála korunu) a zrazu som si spomenul na túto príhodu: Bolo to krátko po Stalinovej smrti. Vlak s novými vladármi, Chruščovom a Bulganinom, mieril z Moskvy do Berlína a zastavoval sa vo všetkých väčších mestách, aby si tí dvaja vychutnali nadšenie ľudu. Mal zastávku aj v Žiline -- súčasťou ľudu som bol aj ja. Udalosť trvala iba pár minút, ale aj tak sa mi vryla do duše -- v tlačenici mi zmizli hodinky.
Hodinky boli v štyridsiatom piatom obľúbenou korisťou osloboditeľov, každý ich mal plné zápästia -- a tisíce od hodiniek oslobodených občanov si zasa prehĺbili vzdelanie: pochopili, čo znamená ruský žartík "davaj časy". Lenže Bulganin a Chruščov mali iste doma hodiniek neúrekom, a ani som k nim nestál tak blízko, aby som ich mohol podozrievať. Na moje hodinky sa určite ulakomil domorodec. Hodinky bývali vtedy ešte vzácnosťou. Mladíci ako ja ich dostávali len za zásluhy a v rodinách sa kontrolovalo, či sa obdarovaní správajú k hodinkám zodpovedne. Nuž, ak sa vrátim domov bez hodiniek, hádam ma aj zabijú! Beznádejne som blúdil po peróne.
Alebo nádej nezomrela? Čo ak ich niekto odovzdal v kancelárii stanice? Nikto nič neodovzdal, ale prednosta ma presvedčil:
"Treba to vyhlásiť rozhlasom! Aká značka to bola?"
"Omega. Ale má to ešte zmysel?"
"Vyhlásime a uvidíme."
Zapol mikrofón a už sa aj rozliehal navôkol jeho hlas:
"Kto našiel hodinky značky Omega, nech ich odovzdá v staničnej kancelárii."
Aj cez sklo kancelárie som videl, že výzve nemá kto vyhovieť -- perón bol už absolútne pustý. Poďakoval som sa za ochotu a chcel som odísť.
"Moment," povedal prednosta. "Bude to dvadsať korún." Našťastie som práve toľko mal. A tak som prišiel nielen o hodinky, ale aj o posledných dvadsať korún. Hodinky som oželel. Tých dvadsiatich korún mi je ľúto dodnes. Keby som o ne neprišiel, mohol som si napríklad dnes na bratislavskom Hlavnom námestí kúpiť o jednu zemiakovú placku viac...
StoryEditor