Stať sa nespievajúcim spevákom a rozprávať médiám o zážitkoch z dovolenky u nás nie je až taký problém.
Prvý hriech -- lenivosť
Mnohí vysokoškolskí študenti si určite všimli mikroskopickú pozornosť a podrobné analýzy sprevádzajúce ich seminárne, ročníkové či diplomové práce zo strany školiteľov (česť výnimkám). Kým na Západe sa väčšina zodpovedných venuje každému detailu, všetko ovládajúcim profesionálom ako sme my stačí letmý pohľad na vec. Maximalizmus nie je silnou stránkou ani slovenskej hudobnej akademickej brandže (česť výnimkám). Podľa moderátora a hudobného kritika Daniela Baláža sa výsledky hudobných ankiet v Británii a Írsku od našich líšia najmä v kvalite, vo výbere i v pestrosti interpretov. "Neexistuje tam situácia, že by porota ocenila hudobníkov, ktorí nenahrali ani len notu. Neviem presne, na akých základoch sú povyberaní, či je medzi nimi päť, desať alebo sedemdesiat percent distribútorov hudby, ale ak aj sú, výsledky hovoria o tom, že sú to profíci. A že jednoducho vybrali niečo vkusné, za čo sa Británia či Írsko nemusí hanbiť, čo znamená, že neobišli ani menej známe kapely, ktorých sa slovenskí akademici vyslovene boja, pretože sú leniví vypočuť si ich cédečka," myslí si Daniel Baláž. Ako dodáva -- u nás je to zatiaľ len akési hranie sa na biznis. Kým Angličania hudbou žijú, na Slovensku kontakt s jednočiarkovým cé nepestujú dokonca ani mnohí ľudia priamo "od fachu", čo podľa kritika doteraz prezrádzali aj nominácie a výsledky niektorých kategórií hudobnej ankety Aurel.
Druhý hriech -- hluchota
Príklad. Niekde na Floride v Spojených štátoch začne koncom 50. rokov spievať neznámy čierny spevák. Len pri hre na klavíri a speve zabúda na utopeného brata a strach z tmy. Je totiž slepý a volá sa Ray Charles. Začína v zafajčených a zapáchajúcich putikách s vidieckou kapelou a až o pár rokov neskôr, po početných hosťovaniach v rôznych kluboch a podnikoch, stretáva malého, ale vrtkého hudobného vydavateľa tureckej národnosti, Ahmeta Erteguna z Atlantic Records. Nahrá prvé demo, predá prvých sto platní, prvýkrát sa dostáva na čelo hitparád. Trvá ďalšie roky, kým sa dostáva k vydavateľovi zastupujúcemu hviezdy typu Franka Sinatru, a celý život, kým sa stane národnou ikonou a medzinárodným fenoménom. Napriek tomu, že to bolo už dávno, podobné príbehy sa na Slovensku neodohrávajú. "U nás to takýmto prirodzeným spôsobom nefunguje," myslí si hudobný vydavateľ Jaro Slávik. "Sme hluchí k tomu, čo sa v hudbe deje a nedávame priestor jej rastu. Na Slovensku včera vznikla kapela, večer podpisuje zmluvu s veľkým vydavateľstvom a zajtra má svoj album na trhu. Bez toho, že by prešla istou evolúciou. Ale mnohokrát sa jej štart na tomto mieste aj končí, pretože nemá dôležité podhubie a jej ďalší vývoj a celá tvorba nemajú na čom stáť," prízvukuje hudobný vydavateľ.
A potom sa stáva, že o nositeľoch žiadneho až jedného hitu viac čítame ako ich počujeme. Niektorí hudobní kritici vidia problém na oboch stranách: na jednej strane známosti s novinármi umožňujú nositeľom žiadneho až jedného hitu porozprávať o svojich obľúbených receptoch či destináciách dovolenky, na druhej strane je chyba aj v samotných médiách, ktoré sú o nich ochotné písať. Jaro Slávik: "Otázne je, prečo tento človek dostane priestor? Je mnoho hviezd, ktoré si nezaslúžia byť na scéne. A našťastie na nej ani nikdy dlho nepobudnú. Samozrejme, ťažšie sa číta Šeban či Tásler ako Opatovský. A Jadranka? To už vôbec nepovažujem za hodné diskusie." Okrem poskytovania priestoru vidí zásadný problém aj v tom, že ľudia pracujúci v hudobnom priemysle si na Slovensku nevážia talent. "Len vďaka programom typu SuperStar sme začali o hudbe opäť hovoriť."
Tretí hriech -- nekompetentnosť
Dnes večer stotridsaťšesťčlenná porota rozhodne o nových nositeľoch sošiek tučniaka Aurela. Okrem hudobných publicistov, neraz píšucich o hudbe nie príliš zasvätene (veď bezplatným rozširovaním domácej fonotéky nepohrdne takmer nik), hudobné ceny rozdelia aj majitelia rádií, promotéri či hudobní producenti. Nesledujú svojím hlasovaním vlastné záujmy? "Je skutočne pravda, že akadémia je zložená z ľudí, ktorí si na živobytie zarábajú viac či menej priamo hudbou. Obchodník dá určite svoj hlas albumu, ktorý sa dobre predáva, rozhlasový moderátor umelcovi, ktorého často hrá, pretože kvôli nemu poslucháči počúvajú rádio. Manažér zasa dá svoj hlas umelcovi, ktorý zaplní koncertné sály. Ale tak to je správne. Hudba je emotívna záležitosť. A kto má lepšie vedieť, čo sa predáva, ako ľudia, ktorí sú existenčne závislí od hudby?" obhajuje zloženie poroty Jaro Slávik. Riaditeľ Slovenskej národnej skupiny Medzinárodnej federácie fonografického priemyslu Slavomír Olšovský dodáva -- akadémia zostavuje porotu každý rok nanovo.
Spevák Richard Müller a niekoľkonásobný nositeľ Aurela má odlišný názor. Podľa neho je základňa, ktorá hlasuje o víťazoch, veľmi netransparentná. "Ja ani presne neviem, kto o nás vlastne hlasuje," tvrdí a zároveň ponúka alternatívu: "Grémium alebo porota, ktorá rozhoduje o cenách, by mala byť zostavená na základe kľúča, podľa ktorého sa udeľuje americký Oscar. To znamená, že členmi americkej filmovej akadémie sú tí, ktorí v priebehu x-ročnej existencie Oscara zlatú sošku aj skutočne vyhrali."
Márna snaha. Tak označuje hudobný kritik Slavo Krekovič pokusy o hľadanie akej-takej objektivity v súťažiach typu Aurel. "Anketa jednoducho odráža názory časti hudobných profesionálov a novinárskeho spektra bez toho, že by bol zoznam hlasujúcich relevantný či vyčerpávajúci. Ako príklad môžem uviesť, že ma nikto nikdy do žiadnej poroty nepozval, a nehovorím to preto, že je to moja ambícia, hoci vydávame kultúrny časopis s najväčším počtom hudobných recenzií na Slovensku," hovorí Krekovič. Problém vidí aj v širších súvislostiach -- podľa neho fundovaní hudobní publicisti na Slovensku, až na pár výnimiek, ani neexistujú. "V médiách absolútne prevláda diletantský ´fanúšikovský´ prístup k písaniu o hudbe, takže by ani nemal kto hlasovať. Na druhej strane ani slovenská hudobná scéna nie je až taká pestrá, aby bolo z čoho vyberať." Aurela preto podľa neho treba vnímať ako typický produkt slovenského prostredia, kde sú prepojenia medzi biznisom, médiami a hudobnou tvorbou základom fungovania. "Ide o kolotoč založený na vzájomnom podporovaní sa -- vydavateľstvá diktujú rádiám, rádiá formujú poslucháčsky vkus atď.," hovorí kritik.
Štvrtý hriech -- strachopudstvo?
Daniel Baláž tvrdí, že tvár hudobnej scény na Slovensku je určovaná talentmi, láskou k hudbe, ale najmä odvahou vrátane odvahy médií, ktoré sa neboja podporiť aj čosi iné ako štandardy. "A v prvom rade je to vec priorít samotného umelca, ktorý sa nebojí experimentovať, pričom automaticky nemôže rátať s rýchlym zbohatnutím." Možno sú na vine aj hudobné vydavateľstvá s prísnymi kritériami na vydanie albumu neznámej a neoverenej značky. Možno to súvisí s nedostatočnou profesionalitou manažérov, promotérov či agentov a nedobudovanou informačnou infraštruktúrou či učením sa metódou pokus -- omyl. Olšovský považuje za vážny problém aj to, že z hudobnej brandže miznú ľudia, ktorí sa starali o pravidelné koncertovanie umelcov, ich mediálnu prezentáciu, získavanie sponzorov, na ktoré interpreti nemajú vždy čas, chuť alebo vzdelanie. "Preživšie firmy majú potom menšiu chuť riskovať a radšej idú po overených a vyskúšaných cestách." Na druhej strane je "šťastný, že domáca scéna má aspoň raz do roka dôstojný a profesionálny priestor v hlavnom vysielacom čase". Tento rok sú v nomináciách na Aurela aj skupiny ako Mango Molo či undergroundové formácie Chiki-liki tua a Puding pani Elvisovej, takže podľa niektorých hudobných kritikov sú nominácie na slovenskú scénu až prekvapujúco odvážne. Že by sme si konečne rozšírili hudobný slovník o nové pojmy?