Obsahovo je aktuálny duálny disk Kollerband takmer totožný s tým, ktorý ste vydali pred rokom. Aký má zmysel produkovať takéto staré -- nové veci?
-- Z vlaňajšieho turné sme mali natočený živý koncert, z ktorého sme chceli DVD. Do toho vstúpil vydavateľ s ponukou vyskúšať novinku na mediálnom trhu -- duálny disk -- a zároveň ho uviesť v Európe. Navyše, povedali sme si, že by nebolo zlé ešte raz vyzdvihnúť posledný album, nám sa totiž stále veľmi páči. Tak sme naň "priprskli" bonus -- akustickú verziu pesničiek a videoklipy -- a vznikol duálny disk Kollerband.
Nie je to trochu chyták na fanúšikov? Prečo si majú dvakrát kupovať rovnaký album?
-- Vzhľadom na to, že cena je rovnaká ako normálneho cédečka, a DVD by sme aj tak vydali, chyták v tom nevidím.
Formácia Kollerband sa zo začiatku tvárila ako menej komerčná zložka kapely Lucie. Založili ste ju vraj preto, lebo ste chceli viac koncertovať. Ako to vidíte dnes? Sú Kollerband a Lucie samostatné existencie s osobitnou filozofiou, alebo dve strany jednej mince?
-- Môžem si o tom myslieť niečo úplne iné ako všetci okolo. Pri Kollerbande som hľadal určitý tvar, hľadal som ho s ľuďmi, o ktorých viem, ako hrajú a cítim sa s nimi dobre. Vlastný štýl sme našli možno trochu rýchlejšie, ako býva zvykom, šli sme po ňom. Niežeby forma mala prevládať nad obsahom, mali sme však producenta, ktorý nám s ňou výrazne pomohol. Nechceli sme boriť hitparády v rádiách spriemerovanou muzikou, ktorá je pre ne vhodná.
Tým producentom je David Bianco, človek, ktorý spolupracoval aj s Björk či s Ozzym Osbournom. Nakoľko zmenil vašu pôvodnú hudobnú predstavu?
-- To by ste museli počuť demá... Do niektorých piesní nezasahoval vôbec, do niektorých viac. Čo sa týka výberu skladieb, mal voľnú ruku. Dali sme mu viac ako dvadsať návrhov. Mojou jedinou podmienkou bolo, aby mal výsledok dobrý zvuk na koncertoch. Myslím si, že práve to sa mu podarilo. Fakt je, že nás vôbec nehrajú v rádiách, no na koncertoch je to dobré.
Ale kapela Lucie si na nezáujem českých a slovenských rádií sťažovať nemôže...
-- Aj tak sú spriemerované. Ešte pred tromi rokmi som mal pocit, že na Slovensku je situácia lepšia ako u nás, teraz vidím, že rozdiely sa vyrovnali. Všetci hrajú to isté.
Napríklad odrhovačku Medvídek... Nemyslíte si, že aj vaša produkcia uviazla v posledných rokoch v komercii?
-- Medvídek -- to sú štyri albumy dozadu. Rádiá si vždy vyberú niečo, čo sa im hodí do formátu. Mám pocit, že na platniach máme aj iné pesničky. Ony si však vždy zvolia jednu, ktorú potom omieľajú dovtedy, kým tým všetkých nenaserú. Nuž, za to ja už nemôžem...
S kapelou Lucie ste absolvovali turné pre rodákov, žijúcich v Spojených štátoch. Pomôže Kollerbandu spolupráca s Davidom Biancom aj v koncertovaní v zahraničí?
-- Určite nie. V tomto prípade šlo skôr o to, že Bianco mal skúsenosti, po ktorých prahneme. Ani som o tom nevedel, ale robil pár albumov, ktoré mám vo svojej obľúbenej diskografii. Napríklad živý koncert Brucea Springsteena, Wondering Spirit od Micka Jaggera alebo tiež "živák" Depeche Mode, Osmozis od Ozzyho Osbourna... To sú platne, ktoré okolo mňa chvíľu lietali vzduchom, bol som nadšený, že môžeme pracovať s takým profesionálom.
Ak teda ani londýnsky producent neúčinkuje, ako môžu naši hudobníci "vonku" preraziť? Podarilo sa to českej skupine Sunshine, prečo nie aj iným?
-- Sunshine odišli do Spojených štátov a chvíľu tam žili, ich spevák má americkú manželku. Tadiaľ vedie cesta, nikomu sa niečo podobné nepodarí odtiaľto. Američania nie sú zvedaví na človeka, ktorý existuje na internete alebo v telefóne. Musíte s nimi byť, aby ste mohli reagovať na veci, ktoré sa dejú, na to, čo pre vás môžu urobiť. Nečakajte, že vám pošlú e-mail -- tak o pol roka príďte!
Vráťme sa ešte k Lucii. Dalo by sa povedať, že je -- možno podobne ako slovenský Elán -- stagnujúcou legendou: najlepšie roky za sebou, ďalší vývoj v nedohľadne...
-- Tri alebo štyri roky sme nič nevydali, ťažko vás teda presvedčím o opaku. Momentálne naozaj nič nerobíme. Akurát vlani sme absolvovali turné so symfonickým orchestrom, čo bolo dosť náročné, ale tiež úplne iné, ako bežne robíme alebo chceme robiť. Šlo skôr o ponuku. Podarilo sa nám presvedčiť sponzora telesa, s ktorým sme hrali -- FOK, aby zafinancoval orchester. Prišli peniaze, urobili sme turné.
V čom bola táto práca iná než na akú ste zvyknutí?
-- Skrátka, zvykli sme si najprv skúšať, potom hrať, s orchestrom sme neskúšali, ale priamo hrali. Zaujímavé na tom bolo, že aj aranžmán sa vyvíjal cestou.
Ste známi svojou politickou angažovanosťou, spolu s inými umelcami ste sa zúčastnili na akcii Děkujeme, odejděte! alebo S komunisty se nemluví. Nepotrebovali ste spojiť tieto aktivity priamo s hudobnou tvorbou, napríklad s písaním angažovaných textov?
-- Cítim potrebu verejne sa k situácii vo svojej krajine vyjadriť, nejakým spôsobom ju ovplyvniť, robiť niečo pre to, aby sa zmenila. Urobil som pár koncertov, konkrétne proti "komančom" dva v Karlíne -- jeden s Luciou, druhý s Kollerbandom. A mám aj politické, angažované pesničky. Musíte si prečítať texty!
Evidentne vám nie je ľahostajné, že vo voľbách v Česku získavajú komunisti stále závratné množstvo hlasov. Čomu však pripisujete túto náladu?
-- Našťastie, je to až druhá alebo tretia najžiadanejšia strana! Ale tento stav ma vždy prekvapí, práve preto aktivujem. Starí ľudia si jednoducho nechcú priznať, že žili celý život v blude, tak volia ďalej to isté. No neviem... chlieb stál štyri koruny, jasné, ale to s tým nemá nič spoločné! Mám pocit, že spoločnosť buď zabudla, alebo je už taká nešťastná, že dochádza ku kompromisom v štýle "niekto nám v niečom pomôže". Ja si to nemyslím a najmä -- nezabudol som, čo bolo pred novembrom 1989.
To znie ako osobná skúsenosť. Údajne ste koncom osemdesiatych rokov odmietali vystupovať v zábavných televíznych či rozhlasových programoch. Stretli ste sa s perzekúciou na vlastnej koži?
-- Keď som hral s Jasnou pákou, po roku a pol nám zakázali verejne vystupovať. Neskôr ma nútili navštevovať rôzne politické festivaly, až som sa jedného dňa práve kvôli nim rozhodol, že už nechcem profesionálne hrať. Že budem chodiť normálne do práce.
A čo ste robili?
-- Vlastne som zase hral -- po školách s Radimom Hladíkom. Potom som sa zoznámil s chlapcami z Lucie a dali sme dohromady kapelu, ako ju poznáte dnes.
Pred Luciou i popri nej ste vystriedali niekoľko kapiel -- okrem Jasnej páky to boli Zoo, Žentour, Výběr... Neunavovalo vás to?
-- Keď je človek mladý, hľadá. Spoločensko-politická situácia bola problematická. Hrať sa mohlo iba niečo. Človek riešil rôznymi spôsobmi, ako sa odreagovať, a nie vždy to bola hudba. Som rád, že je to za nami.
Ako si potom spomínate na koncert, ktorým ste spolu s Frankom Zappom a Pražským Výběrom vyprevádzali z Prahy Červenú armádu?
-- To bolo dobré! Reggae in A-dur... Môžem si povedať, že som hral so Zappom -- úžasné! S Pražským Výběrom som potom hral ešte dve turné, tiež úžasné.
V hudbe ste prešli pomerne náročnou školou, nemali ste vždy ustlané na ružiach. Ako z tohto hľadiska vnímate dnešných rýchlokvasených spevákov typu SuperStar?
-- Nesledujem to.
...v Coca Cola PopStar ste predsa boli predsedom poroty!
-- Ale to mi oproti všetkým ostatným reality šou pripadá ako underground. Je to totiž súťaž "normálnych" kapiel, ktoré už existujú. Zatiaľ čo SuperStar je súťaž ľudí, ktorí sa k hudbe dostanú akoby prvýkrát. A teraz letia hore... Prajem im a dúfam, že sa medzi nimi nájde kopa dobrých talentov. Ale nechystám sa tým vôbec zaoberať. Tí ľudia majú po prvom úspechu všetko ešte len pred sebou. Spätný náraz musí byť strašidelný, najmä ak majú šestnásť.
Oproti tomu poznáme legendy ako Karel Gott či Helena Vondráčková. Svoje miesta na scéne mali v bývalom režime, majú ich dnes a budú ich mať ešte dlho. Kvôli nim a im podobným bojkotujete aj odovzdávanie cien Český slávik?
-- Helenka a Kája, k tomu sa nedá nič dodať...