Vznik takzvanej prvej Slovenskej republiky 14. marca 1939 podmienila hlavne zmena geopolitickej situácie v strednej Európe a silný tlak nacistického Nemecka. Oficiálne uznanie Slovenska viacerými krajinami de iure, prípadne de facto umožnilo jej vytvorenie ešte pred začiatkom druhej svetovej vojny.
Situácia Slovenska po vyhlásení samostatnosti nebola jednoduchá hlavne z hospodárskej stránky, čo sa snažili využiť aj nacisti pri zvýrazňovaní svojho vplyvu na slovenskú hospodársku, ale hlavne politickú orientáciu.
Zlatý rok 1943
Zmena politických pomerov v krajine nemohla, samozrejme, obísť ani hospodársky profil Slovenska. Po vzniku nového štátu slovenský priemysel postupne prežíval vojnovú konjunktúru, ktorá bola výraznejšia ako v protektoráte a prejavila sa, aj keď so značnými rozdielmi, vo všetkých hlavných odvetviach. Kulminačným bodom slovenského hospodárstva bol rok 1943, počas ktorého vzrástol celkový objem priemyselnej výroby na území Slovenskej republiky oproti roku 1937 o 63 percent. Vzhľadom na to, že časť prírastkov pripadala na rok 1938, dosiahol rast v období tohto štátu približne 50 -- 55 percent.
Naopak, v roku 1945 sa objem výroby znížil na menej ako dve tretiny úrovne z roku 1937. Najvyšší nárast produkcie v slovenskom štáte zaznamenal chemický, kožiarsky a kovospracujúci priemysel, najmenšie prírastky potravinársky a papierenský priemysel. V surovinových odvetviach sa rozšírila ťažba dreva, ropy, železnej, mangánovej, antimónovej a ortuťovej rudy, zatiaľ čo produkcia iných nerastov (hnedé uhlie, soľ, železná ruda, drahé kovy) a zemného plynu stagnovala alebo upadla.
Popri raste priemyselného sektora sa výrazne zvýšila aj zamestnanosť v tomto odvetví hospodárstva.
"Zázračná" zamestnanosť
Slovenská odborná, ale i laická verejnosť v poslednom období veľmi intenzívne diskutuje o (ne)prosperite či blahobyte Slovenského štátu. Aká je vlastne pravda? Existoval na Slovensku naozaj blahobyt? Po rozpade Č-SR v marci 1939 málokto veril v pozitívny vývoj slovenskej ekonomiky. Pohľady zahraničných pozorovateľov boli skeptické, ba dokonca hovorili o "neživotaschopnosti" Slovenska. Prax však ukázala, že 1. SR dokázala realizovať pomerne úspešnú hospodársku politiku.
Určitý "zázračný" nádych malo odstránenie nezamestnanosti na Slovensku. Okrem zvýšenej potreby pracovnej sily na nových stavbách a závodoch sa na tejto skutočnosti podieľali ešte dva zásadné faktory. Prvým bol jav tak trošku podobný dnešnej dobe. Ľudia neodchádzajú za lepším zárobkom do zahraničia len dnes, ale robili to aj počas vojny. Vďaka účtovaniu zárobkov v ríšskych markách a jeho vyplácaniu v slovenských korunách disponovali pomerne slušným zárobkom. Nové pracovné miesta sa ale uvoľnili aj po odchode Čechov a vyradení Židov z pracovného procesu. Takýmto spôsobom získalo mnoho Slovákov zamestnanie aj na úkor diskriminovaných občanov.
Himmlerove tajomstvo
Zlepšenie sociálne situácie determinovalo aj niekoľko populárnych sociálnych opatrení ako: rodinné prídavky, drahotné prídavky, valorizácia miezd a pod. Bežní občania na rozdiel od väčšiny Európy nepociťovali ani prílišný nedostatok potravín. Väčšina produktov bola dostupná, i keď niektoré za vyššie ceny na čiernom trhu. Relatívne dobrú zásobovanosť využívali aj mnohí Nemci, ktorí často chodievali na Slovensko dobre nakúpiť. Uvedené skutočnosti dokumentuje aj okrídlený výrok Heinricha Himmlera z októbra 1944: "To čo sa povaľuje na uliciach Bratislavy, z toho by Ríša žila dva týždne".
Dobré podmienky ale neplatili pre všetkých občanov. Hospodársky život nemohlo samozrejme obísť ani riešenie "židovskej otázky". Protižidovská politika sa prejavila hlavne arizáciou židovských podnikov, ale aj zaberaním hnuteľného majetku. "Neárijským" osobám boli napríklad odoberané poľovnícke lístky, písacie stroje, motorové vozidlá, či fotoaparáty. Najvýznamnejším majetkovým prevodom však bola samotná arizácia. Proces arizácie slovenskú "podnikateľskú" vrstvu neuspokojil, ba priam sklamal. Najväčšie a najziskovejšie židovské podniky totiž získali Nemci, no a pre veľa stredných a malých závodov sa nenašiel odborne spôsobilý "árijský" arizátor. Arizácia tak nepriniesla obyčajným vrstvám nijaké zlepšenie ich sociálneho postavenia. Situáciu s arizáciou zhodnotil výstižne už v marci 1942 na zasadaní Štátnej rady J. Pöstényi "tak ako sa uskutočňuje (arizácia), nepomáha sociálne slabým vrstvám, ale úzkej vrstve rýchlo bohatnúcich a korumpujúcich sa koristníkov".
Keď to ide, tak to ide
Na úspešnom rozvoji slovenského hospodárstva sa počas existencie samostatného štátu podieľalo viacero faktorov. Pôsobila tu vojnová konjunktúra, silné nemecké investície, zákony o podpore priemyslu a niektorých daňových úľavách i dobrá hospodárska politika slovenských národohospodárov, ako boli napríklad guvernér centrálnej banky Imrich Karvaš či šéf Ústredne pre hospodárstvo surovinové a priemyselné Peter Zaťko.
Na priemyselný rast Slovenska vplývalo pozitívne i hnutie regionalizmu. Išlo o slovenských politikov odmietajúcich československý centralizmus, ale i snahy o autonómiu. Regionalisti, medzi ktorých patril napríklad Imrich Karvaš, dopomohli v druhej polovici 30. rokov k investičnej vlne smerujúcej na Slovensko. Zvyšovanie priemyselnej produkcie a následnú konjunktúru slovenského hospodárstva výrazne podporili aj priemyselné kapacity, ktoré sa na územie Slovenska presunuli počas tlaku Nemecka na ČSR. Koncom 30. rokov spustili svoju prevádzku veľké zbrojárske, chemické a kožiarske podniky, napríklad v Dubnici či Považskej Bystrici. Navyše sa po rozpade Československa na tunajšom trhu podstatne zmenšila konkurencia českých tovarov, čo pomohlo hlavne technicky zaostalým podnikom.
Pozitívny vplyv na rozvoj výroby podporovala aj pomerne výhodná štruktúra slovenského priemyslu. Zbrojovky, chemické a drevárske závody, ktoré tvorili kostru slovenského hospodárstva, vyhovovali špecifickým vojenským potrebám a nachádzali odbyt na európskych trhoch. Vďaka ekonomicky neštandardnému dosahu vojny na priemysel mohli zároveň prosperovať aj inak nerentabilné banské či hutnícke podniky. Nemenej výrazným vplyvom na nerušenú priemyselnú výrobu bola aj skutočnosť, že Slovensko až do leta 1944 nezasiahlo letecké bombardovanie a priame vojenské operácie.
Tajný protokol a politika lavírovania
Nacistické Nemecko malo o rozvoj slovenského hospodárstva eminentný záujem, sledovalo však pri tom vlastné ciele. Ochranná zmluva z 23. marca 1939 obsahovala aj tajný protokol, ktorý naznačoval nemecké požiadavky. V dohode sa podľa neho síce hovorilo o rozvoji slovenského hospodárstva, vždy však s ohľadom na nemecké potreby. Aj napriek zrejmej stratégii tajného protokolu uzatvoreného medzi Slovenskom a Nemeckom však nemožno brať jeho účinnosť v každom úseku absolútne. Uplatňovanie dohody totiž záviselo od viacerých faktorov: miesta Slovenska v nacistických plánoch, ich hospodárskych a politických možností, ako i celkových úspechov či neúspechov Nemecka.
A tiež do určitej miery od úspešnosti slovenskej politiky lavírovania, teda plnenia hlavných požiadaviek Nemecka a čiastočného sabotovania, zdržiavania a odsúvania menej dôležitých nárokov a požiadaviek. Pri celkovom katastrofálnom účinku uskutočňovania politiky tajného protokolu na národné hospodárstvo možno konštatovať isté autonómne znaky, ako napríklad možnosť vlastného zahraničného obchodu, colnú a menovú samostatnosť, vlastnú, aj keď obmedzenú, hospodársku politiku. Tieto znaky odlišovali Slovensko napríklad od postavenia protektorátu a obsadených krajín.
Dlh, ktorý Nemci nesplatili
Paradoxne, na rozdiel od súčasnosti, keď máme problémy s pasívnou obchodnou bilanciou, musela prvá Slovenská republika čeliť nebezpečenstvu neobmedzeného výpredaja tovarov do zahraničia. Väčšina slovenských výrobkov si našla bez problémov miesto na vyprázdnených európskych trhoch. Hlavným obchodným partnerom bola tretia ríša.
Veľký problém zahraničného obchodu s Nemeckom však predstavoval takzvaný klíringový styk. Znamená to, že recipročné zúčtovanie pohľadávok spočívalo na bezhotovostnom, bezdevízovom a bezúrokovom realizovaní vzájomných pohľadávok prostredníctvom viacerých účtov a podúčtov. O nevýhodnosti klíringového obchodu pre slovenské hospodárstvo svedčí aj skutočnosť, že dlh Nemecka voči Slovensku vzrástol na 7 -- 8 miliárd slovenských korún. Tento dlh Nemecko nikdy neuhradilo. Významné miesto v zahraničnom obchode zaberali aj komerčné styky s Talianskom a so Švajčiarskom.
Návrat do reality
Rok 1943 bol určitým kulminačným bodom slovenského priemyslu. Postupne sa však začína meniť situácia na frontoch, obmedzuje sa zahraničný odbyt a vojenská konjunktúra stagnuje. Čoraz výraznejšie začína presadzovať svoje požiadavky voči Slovenskej republike aj nacistické Nemecko. K celkovému podriadeniu Slovenska vojnovo-hospodárskym potrebám nacistov došlo 9. októbra 1944. Počas bojov so slovenskou povstaleckou armádou bola uzatvorená Dohoda o zásobovaní nemeckej armády na Slovensku (Militärvertrag), ktorou sa pre Nemcov otvorila cesta k úplnému ovládnutiu slovenského hospodárstva.
Slovensko takto už úplne stratilo akúkoľvek možnosť samostatného rozhodovania o svojich ekonomických otázkach. Slovenská strana sa síce postavila proti nemeckým snahám a usilovala sa zabrániť zdevastovaniu hospodárstva, jej protesty však boli väčšinou neúčinné. Po príchode Nemcov až do skončenia 2. svetovej vojny sa tak možnosti Slovenska na isté hospodárske lavírovanie úplne minimalizovali a slovenská ekonomika už muselo bezvýhradne plniť nemecké požiadavky.
Peter Mičko, Ústav vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici