V nedávnych palestínskych voľbách zvíťazil Hamas. Prečo dochádza k takým javom, že v demokratických voľbách zvíťazí nedemokratická sila?
- Konkrétne v palestínskom prípade bolo zrejme jednou z príčin pomalé napredovanie mierového procesu, keď lídri Palestínčanov nedokázali naplniť túžbu obyvateľov po vlastnom štáte. Ďalšími môžu byť sociálne problémy, ktoré sa v regióne nahromadili. Palestínske elity nepreukázali schopnosť rozvinúť ekonomiku regiónu. Radikalizáciu Palestínčanov však zapríčinilo aj to, že palestínski lídri v minulosti siahli k taktike Intifády, ktorá znamenala zapojenie más do násilných aktivít.
Dá sa nájsť nejaká všeobecná odpoveď na to, prečo ľudia zneužijú možnosť voliť, aby zvolili stranu, ktorá im už ďalšiu slobodnú voľbu ani neumožní?
- Nehovoril by som o zneužívaní. Každá demokracia, pokiaľ je demokraciou, má tú vlastnosť, že si voliči môžu vyberať z viacerých alternatív. Jednou z nich sa môže stať aj sila, ktorá popiera demokratické princípy. Ak sa snaží presadzovať svoje ciele ústavnými prostriedkami, demokracie majú iba málo zákonných možností, ako sa proti nim brániť. Príčiny, prečo ľudia takto volia, sú rôzne - môžu to byť otrasy v zahraničnopolitickom postavení krajiny, či vážne narušenie vnútornej bezpečnosti. Ďalším dôvodom môže byť aj fakt, že časť obyvateľstva sa cíti ohrozená stratou svojho sociálneho postavenia alebo vznikajú také sociálne rozdiely, ktoré sú pre časť obyvateľstva neprijateľné.
To sú však skôr problémy krajín v nestabilných oblastiach. Ako je to v našom okolí?
- Aj v štátoch strednej a východnej Európy sú isté tendencie k oligarchizácii moci. Elity, ktoré sa hlásia k princípom demokracie, sa vymykajú spod demokratickej kontroly. Príkladom je netransparentné financovanie politických strán, ale aj nedostatočná kontrola narábania s verejnými prostriedkami. Pozrime sa len na privatizáciu Slovenských telekomunikácií či dvoch letísk, kauzu KIA pri Žiline, kde sa verejnosť nemá možnosť dozvedieť, za akých podmienok sa uvedené transakcie realizovali. Aj takéto kauzy vedú k vyprázdneniu pojmu demokracia. Skorumpovanosť talianskych demokratických elít viedla začiatkom 90. rokov k zrúteniu tamojšieho straníckeho systému. Priestor demokratickej ľavice a pravice obsadili strany, dovtedy označované za extrémistické - postkomunisti, respektíve neofašisti, dnes označovaní za "postfašistov".
Čo charakterizuje antidemokratické strany?
- V prvom rade by som rozlišoval medzi protestnými stranami a antisystémovými formáciami. Antisystémové sú napríklad neofašistické či komunistické strany stalinského typu. Protestné strany môžu inštrumentálne využívať antisystémovú rétoriku, ale nespochybňujú demokratické princípy vládnutia. Čiastočne medzi ne patria regionálne separatistické hnutia, nacionalistické formácie alebo antiestablišmentové sily, ktoré sa definujú ako alternatíva voči politickému mainstreamu.
Kam patrí napríklad Slovenská národná strana?
- SNS prechádzala vnútorným vývojom. V roku 1990 obsahovala niektoré prvky protestu, zastrešovala ľudí, ktorí z rôznych dôvodov odmietali komunistov i ponovembrový establišment. V súčasnosti strana stojí na pozíciách radikálneho konzervativizmu a jadrom jej agendy je neliberálny nacionalizmus. O tom, do akej miery ide o antisystémovosť, možno diskutovať. Koncom 90. rokov však udržiavala kontakty so silami ako francúzsky Národný front, ktorý možno charakterizovať ako krajne pravicovú, antidemokratickú formáciu. Jedno je však antidemokratická rétorika, iné je praktická politika.
Je riešením prizvať takéto strany do vlády?
- Slovenská národná strana nikdy nemala plnú moc, bola nanajvýš slabším koaličným partnerom vo vláde, ktorá sa vzďaľovala od konceptu liberálnej demokracie. V čase, keď bola SNS v koalícii, dochádzalo k centralizácii moci, k oslabovaniu jej kontroly a spolu s podobne zameraným, ale početne silnejším HZDS tak tvorili vládu s mnohými autoritatívnymi prvkami. To sa najviac prejavilo pri kauze zmareného referenda, čo bol zo systémového hľadiska najmarkantnejší prvok. A neskôr to rozhodlo o dočasnom vyradení Slovenska z integračných procesov. Vstup populistických síl antisystémového alebo protestného charakteru do vlády spravidla vedie k ich oslabeniu, ale príklad Nemecka v 30. rokoch minulého storočia by mal byť varovaním aj pre súčasnosť. Ak ich politický vplyv rastie, znamená to, že v spoločnosti niečo nie je v poriadku.
Je možné, že v budúcnosti pribudne populistických hnutí?
- Ich nárast môže byť dôsledkom znižovania bezpečnosti krajiny, ale napríklad aj dôsledkom stavu, keď sa štát zrieka spoluzodpovednosti za životnú úroveň a sociálnu súdržnosť spoločnosti. Podobným znakom odcudzenia občanov od politiky a vyprázdňovania obsahu demokracie sú tvrdenia časti politických elít, že občania nedisponujú adekvátnymi znalosťami, aby mohli posudzovať oprávnenosť nejakého kroku v oblasti ekonomiky či bezpečnosti.
Bezpečnosť a sociálne postavenie sú pritom najzákladnejšími záujmami každého občana. Ale keď je občan zbavený možnosti ovplyvniť tieto základné aspekty svojho života prostredníctvom politiky, v tom prípade má čoraz menší dôvod sa na demokracii podieľať. Dôsledky sú len dva - buď sa človek utiahne do súkromia a rezignuje na politiku, alebo volí populistické strany, ktoré sú alternatívou tým zabehaným. Ak bude narastať podiel sociálne vylúčených, vytvoria sa predpoklady práve na vzostup podobných zoskupení.