Cisárovo cisárovi, božie Bohu a čo sebe?

Možné však je, že sa to stane záležitosťou minulosti. V júni totiž Federálny odvolací súd v San Franciscu rozhodol, že aspoň pre deväť západných štátov USA má byť tradičná prísaha vernosti Bohu v školách zrušená. Aby sa dodržala litera ústavy deklarujúca oddelenie štátu od cirkvi a štát nevnucoval ľuďom náboženskú vieru. Európske krajiny sú dnes konfrontované s opačným problémom, keď sú obviňované zo strany množiacich sa siekt a nových náboženských hnutí, že administratívne bránia slobodnému praktizovaniu náboženstva. Súčasné súdne procesy v USA aj v Európe týkajúce sa náboženského života vychádzajú z toho istého zdroja, ktorým je snaha chrániť náboženskú slobodu, teda slobodu presvedčenia, ktorú má garantovať štátna moc prostredníctvom svojich zákonov. Riešením malo byť podľa hlásateľov a tvorcov moderného demokratického štátu aplikovanie oddelenia štátu od cirkvi. Paradoxom moderných spoločností je, že niekedy hodnota náboženskej slobody môže byť v rozpore s druhým dôležitým princípom západnej civilizácie, ktorým je sloboda jednotlivca. Francúzsko, jediný skutočne laický štát v Európe s dôsledným oddelením štátu od cirkvi, je jedným vyhraneným typom politickej kultúry riešenia vzťahu jednotlivca a širšej spoločnosti, Spojené štáty riešia garantovanie náboženských a individuálnych slobôd na základe odlišného modelu.
Strach pred cirkvou
Ducha francúzskych zákonov silne ovplyvnila situácia v krajine v období Veľkej revolúcie. Jednou zo základných požiadaviek revolucionárov bolo zbaviť katolícku cirkev možnosti zasahovať do politického života krajiny a ovplyvňovať vedomie jednotlivca, predovšetkým mládeže. Vznikla idea oddelenia štátu a cirkvi, ktorá bola zároveň odmietnutím katolíckej cirkvi ako štátnej cirkvi. Ďalšou ideou bolo zrovnoprávnenie aj nekatolíckych veriacich ako plnoprávnych občanov republiky. Táto požiadavka revolucionárov z roku 1789 najskôr nábožensky zrovnoprávnila protestantov a neskôr aj židov. Francúzsky model laického štátu je založený ma maximálnom znížení tlaku cirkvi na školstvo a verejnú moc, zodpovednosť za túto sféru na seba preberá štát, cirkvám prenecháva čisto duchovné ciele a ich aktivitu vymedzuje do priestorov náboženských objektov a kostolov. Historicky mal princíp laickosti garantovať slobodu viery, ktorá by mala byť súkromnou záležitosťou. Základným princípom francúzskych zákonov bolo ochrániť štát od cirkvi, s ktorou nemal pred revolúciou najlepšie skúsenosti. Tento spôsob regulácie náboženského života je označovaný ako konfesionálny model náboženského pluralizmu.
Základom konfesionálneho modelu je podľa francúzskej sociologičky D. Hervieu-Légerovej, že sféra náboženského života je efektívne regulovaná iba samotnými náboženskými inštitúciami, od ktorých si štát zachováva absolútnu neutralitu. Štátne orgány nesmú vstupovať do problémov náboženského života, ale iba určuje priestor na hru. Tiež však vyžaduje, aby si tieto inštitúcie boli schopné organizovať a kontrolovať svoj vlastný vnútorný priestor. Štát ho reguluje zvonka, cirkvi znútra. Francúzsky model má však jednu veľkú slabinu, pretože na definovanie náboženstva používa šablónu modelu katolíckej cirkvi. Aj preto D. Hervieu-Légerová charakterizuje Francúzsko ako laickú krajinu s katolíckou kultúrou. Model organizácie, obradov, existencia budov na realizovanie obradov, špecializovanej skupiny profesionálov podľa vzoru katolíckej cirkvi sa stal základom pre spoločensky prijateľnú formu náboženstva. Takto vznikala definícia "normálneho náboženstva" a pojmy "náboženstvo" a "rímsky katolicizmus" sa stali ekvivalentmi.
Katolicizmus bez kresťanstva
Katolícka regulácia náboženského života vo Francúzsku sa v súčasnosti prejavuje aj mimo pravidelne praktizujúcich katolíkov. Aj ľudia, ktorí nikdy neboli v kostole, si uchovávajú predstavy a reprezentácie zmyslu života (aj smrti) veľmi blízku ku katolíckym a taktiež reprodukujú katolícku kultúru prostredníctvom základných rituálov, hodnôt, morálnych princípov a viery. Preto možno vo Francúzsku hovoriť o dvojitej regulácii laicko-katolíckej spoločnosti, ktorá dlho bránila šíreniu iných náboženských vier. Takto vysvetľujú sociológovia aj neúspech amerických baptistov v 70. rokoch, ktorým sa nepodarilo efektívnejšie evanjelizovať krajinu, hoci bolo vtedy Francúzsko ateistické a nábožensky indiferentné. Bola to síce stále kultúrne katolícka krajina, no šlo o "katolicizmus bez kresťanstva". Aj mnohé menšinové protestantské konfesie, ktorých uznanie bolo integrálnou súčasťou boja proti symbolickému monopolu a vplyvu katolíckej cirkvi, museli postupne, aby získali uznanie, pristúpiť na katolícko-konfesionálny model a prispôsobiť svoju štruktúru a organizáciu právne a administratívne vymedzeným konfesionálnym možnostiam. Najväčšie protestantské cirkvi s týmto problém nemali, no dnes sa Francúzi nevedia vyrovnať s problémom, ako aplikovať tieto zákony v prípade islamu a iných neinštitucionalizovaných kresťanských cirkví alebo množstva nekresťanských náboženských hnutí. Existujúce zákonodarstvo je dnes vo svojich dôsledkoch opäť veľmi reštriktívne pre veľké množstvo občanov.
Táto snaha mať prehľad v pravidlách, podľa ktorých funguje svet náboženských inštitúcií, vychádza z ďalšieho záväzku, ktorý voči svojim občanom štát má. Je ním garancia slobody myslenia, ktorá býva v mnohých náboženských skupinách ohrozovaná. Ak sa dostane jednotlivec, predovšetkým mladý človek, do skupiny s totalitnými prejavmi, ktorá bráni slobode myslenia, vzniká základný paradox francúzskej verzie laického štátu - rozpor medzi náboženskou slobodou a slobodou myslenia. Po mnohých škandáloch s infiltráciou členov niektorých náboženských skupín, ktoré sa venujú predovšetkým podnikaniu, do vyšších štátnych štruktúr, či po množstve rodinných tragédií, keď boli deti zlákané do náboženských skupín s totalitnými a autoritárskymi črtami a po sérii masových samovrážd vystupuje vo francúzskej verejnosti do popredia potreba, aby štát chránil a garantoval slobodu myslenia jednotlivca pred nátlakom náboženskej skupiny. O tom je aj v súčasnosti boj proti sektám vo Francúzsku. Neregistrované náboženské skupiny a sekty sa zasa bránia argumentmi, že zakazovanie ich činnosti a ich prenasledovanie je útokom na garantovanie náboženskej slobody. Apelujú pri tom na americký systém vzťahu štátu a cirkví.
Strach pred štátom
Aj USA zdôrazňujú princíp oddelenia cirkvi od štátu. V Spojených štátoch táto tradícia spočíva v garantovaní zabráneniu nátlaku štátu na život človeka a na jeho náboženskú vieru. Národná identita Američanov vznikla z historickej skúsenosti nekonformných skupín anglickej radikálnej reformy, ktorí po odchode do "nového sveta" dali nadovšetko slobodu "prorokovať", teda slobodu zlučovať sa a spoločne sa modliť, bez akýchkoľvek zásahov zvonku a bez akejkoľvek hierarchie. Pôvodná skúsenosť s prenasledovaním v Európe a nutnosť spolupráce v menších spoločenstvách v "novom svete" boli základom pre základné princípy organizácie ich spoločného života: 1. rovnosť lokálnych náboženských zborov medzi sebou a 2. rovnosť členov vnútri každého zboru. Na základe hodnôt, ktoré presadzovali prví protestantskí usadlíci ako étos osobnej slobody, obmedzenej právomoci svetskej vrchnosti, univerzálnej zodpovednosti voči božím zákonom, sebestačnosti, tvrdej práce a sebadisciplíny, vznikli vo vojne za nezávislosť zákony Spojených štátov. Hneď prvý dodatok k ústave sa týkal náboženského života. Išlo konkrétne o zakázanie ustanovenia oficiálneho štátneho náboženstva. Toto bolo základnou ideou princípu oddelenia štátu a cirkvi v Spojených štátoch. V USA má preto zo zákona štát garantovať iba aplikovanie princípu rovnosti jednotlivých náboženských spoločenstiev medzi sebou. Ostatné je ponechané na spoločenstvách, aby sa mohli slobodne vytvárať, organizovať a rozdeľovať. Napriek tomu nič nebránilo tomu, aby mal Kongres vlastného duchovného a aby sa jeho zasadania nezačínali modlitbou. Zápisy z rokovania Kongresu v jeho prvých rokoch sú plné odkazov na Bibliu a dodnes sa na ňu skladajú sľuby ústavných činiteľov.
Náboženstvo v USA a FBI
No od šesťdesiatych rokov 20. storočia sa začal model oddelenia štátu a cirkvi presadzovať v odlišnej podobe. Najvyšší súd v snahe vytvoriť "múr oddelenia" štátu a náboženstva začal svojimi rozhodnutiami odstraňovať prvky náboženstva z verejného života. Odriekanie modlitby a čítanie Biblie na štátnych školách vyhlásil za porušovanie osobnej slobody. Model amerického náboženského života je zároveň príkladom odlišného modelu politickej kultúry. Preto je v USA zverejňovanie zoznamov nebezpečných skupín považované za netolerovateľné, hoci množstvo netradičných a apokalyptických náboženských skupín dôsledne sleduje FBI. Aj Američania majú v pamäti množstvo tragických udalostí, spojených s činnosťou militantných náboženských skupín a daňových únikov skupín, ktoré sa pod hlavičkou cirkvi venovali podnikaniu, pričom využívali daňové výhody náboženských spoločností. Americký odborník na náboženský život R. N. Bellah upozorňuje, že deklarované oddelenie štátu od cirkvi v USA nie je jednoznačné. Pre situáciu v USA uprednostňuje označenie občianske náboženstvo. Je to taký typ spoločnosti, v ktorej je verejný život založený na určitých náboženských prvkoch, ktoré sú vyjadrované súhrnom vier, symbolov a rituálov. Základom je tradícia prvých amerických osadníkov, ktorí prísne dodržovali mravné zásady, odmietali centralizovanú náboženskú moc a pápeža a zdôrazňovali ideály slobody.
Religiozita a americká identita
Prví osadníci vytvorili mýtus Ameriky ako "zasľúbenej zeme" a symbolika americkej kultúry je dodnes naplnená takými prvkami ako sú exodus, vyvolený ľud, zasľúbená zem, vyvolený národ, vzkriesenie a podobne. Základným vyjadrením americkej identity je americká zástava, najvýznamnejšie sviatky sú spojené s udalosťami počiatkov osídľovania a zrodenia nového národa. Iní americkí sociológovia D. Anthony a Th. Robbins považujú za zjednocujúce prvky amerického občianskeho náboženstva teizmus, patriotizmus, súťaživý individualizmus, vieru v prosperitu a v neobmedzený ekonomický rast. Niekedy býva označované aj ako náboženstvo prosperity alebo náboženstvo blahobytu. V rámci tejto novej mimokresťanskej tradície sú za druh náboženstiev považované aj mnohé psychoterapeutické doktríny a marketingové stratégie (napríklad Herbalife), ktoré sú označované aj ako kvázináboženstvo, pretože v nich nie je ich náboženský charakter dostatočne jasný. Americký religionista A. Greil to považuje za stratégiu niektorých skupín, zahmlievať svoju náboženskú podstatu, keďže ide o hnutia a skupiny, ktoré sú ekonomicky úspešné a smerujú k zmene životného štýlu jednotlivcov. Široký rámec amerického občianskeho náboženstva umožňuje, že človek môže bez výraznejších osobnostných zmien, morálnych dilem a konfliktov s okolím aj niekoľkokrát v živote zmeniť náboženskú skupinu, ktorej je členom, keďže všetky existujú na základe tých istých spoločných princípov a symbolov - sú zastrešované americkou identitou.
Riziková liberalizácia
Postupujúce zdôrazňovanie nutnosti zabezpečovať oddelenie štátu od cirkvi obsahuje aj množstvo rizík, predovšetkým s ohľadom na individuálnu slobodu presvedčenia jednotlivca. Dnes už totiž nie je hlavným verejným problémom vzťah medzi veľkými cirkvami a štátom alebo medzi konkurujúcimi si cirkvami, ale predovšetkým neprehľadné bujnenie množstva malých skupín a spoločenstiev, o ktorých náboženskej podstate je iba veľmi ťažké viesť dialóg. Neexistujú totiž jednoznačné kritériá, podľa ktorých sa dajú skupiny rozdeľovať na náboženské a nenáboženské. Rizikom takýchto neidentifikovateľných malých skupín, ktoré sa sebaorganizujú podľa vlastných pravidiel, vytvárajú si vlastné praktiky, hodnoty a normy, je, že sú orientované predovšetkým na seba. Uzatváranie sa do seba môže viesť k odsociálňovaniu človeka, keď prerušujú členovia takýchto skupín vzťahy s okolitou spoločnosťou a keď si absolutizujú vlastný zmysel života, ktorý si spoločne v skupine vytvárajú. Právna liberalizácia, ktorá sa netýka iba náboženského života, v súčasnosti umožňuje aj efektívnejšie pôsobenie bezohľadných jednotlivcov, rovnako ako aj vznik totalitárnych dôsledkov do seba sa uzatvárajúcich skupín, pestujúcich si vlastný uzavretý systém istôt. Toto môže v niektorých prípadoch predstavovať pre členov (prípadne ich deti) vážne nebezpečenstvo a úplnú závislosť od týchto autonómnych mikrosvetov, prípadne absolútne podriadenie sa charizmatickým autoritám. Aj z tohto dôvodu, aby sa minimalizovali riziká tragických koncov mnohých veriacich v Spojených štátoch, FBI sleduje množstvo neštandardných náboženských skupín. Podľa sociológov sa žiadna demokratická krajina nemôže, pre možné psychologické, sociálne a politické dôsledky, v mene slobody viery úplne otvoriť a zbaviť sa akejkoľvek kontroly náboženského života. Otázka rizík sa však netýka iba neznámych skupín, ale často sa podobné prípady s neraz tragickým koncom týkajú aj veľkých a tradične uznávaných cirkví. Aj v nich sa neraz objavujú sektárske tendencie, ktoré ohrozujú schopnosť ich členov žiť aj v inom prostredí ako len v bezpečí svojich spoluveriacich. Pretrvávajúce diskusie o regulácii náboženského života, predovšetkým v Európe, nie sú len postojom náboženských konzervatívcov, ale sú pokusom pomôcť štátu pri ochrane osobnej slobody pred zneužívaním náboženskej slobody.