V archeologických zbierkach celého sveta je niekoľko lebiek zhotovených z horského krištáľu, o ktorých sa predpokladá, že pochádzajú z predkolumbovských kultúr Strednej Ameriky - najskôr od Aztékov alebo Mayov. Britský tím, ktorý vedie Margaretha Saxova a Ian Freestone, dve z nich nedávno skúmal s pomocou elektrónového mikroskopu a ďalšej modernej techniky. Došiel pritom k záveru, že museli byť vyrobené až v modernej dobe. "Vyzerajú, ako keby ich niekto vyrobil s pomocou elektrickej vŕtačky vo svojej garáži,“ komentoval výsledky svojej výskumnej práce profesor Freestone.
Lebka posledného súdu
Horský krištáľ je vlastne kryštalická a veľmi čistá odroda kysličníka kremičitého. Jeho tvrdosť sa označuje číslom sedem v Mohsovej stupnici, kde jednotku má mäkký mastenec, zatiaľ čo najvyššiu desiatu priečku obsadil diamant. Taví sa pri teplotách okolo 1 500 stupňov Celzia. Vyrobiť z takého materiálu veľmi dokonalú napodobeninu ľudskej lebky rozhodne nie je jednoduché. Najznámejšie sú dva z týchto nálezov: tzv. lebka z Múzea človeka v Londýne, ktorá bola v roku 1898 zakúpená od klenotníckej firmy Tiffany, a Michell-Hedgesova lebka, ktorú bádateľ tohto mena údajne našiel v roku 1927 v zrúcaninách dávneho mayského (teda nie aztéckeho) mesta Lubaantum v britskom Hondurase (preto tiež býva označovaná ako lebka z Lubaantumu). Medzi oboma umeleckými dielami sú veľké rozdiely vo vyhotovení. Lubaantumská lebka vyzerá takmer ako anatomicky presná kópia skutočnej, dokonca má pohyblivú a odnímateľnú spodnú čeľusť. Naproti tomu londýnsky exemplár má niektoré detaily iba naznačené a nesie črty výtvarnej štylizácie, ktoré sú typické pre umenie predkolumbovských kultúr Strednej Ameriky. Napriek tomu antropológ G. M. Morant po preskúmaní oboch kusov dospel k záveru, že obe majú zhodné anatomické črty a za vzor im najskôr slúžila jedna konkrétna lebka. Lebka z Múzea človeka je podľa neho iba neskoršia napodobenina Michell-Hedgesovej lebky.
V skutočnosti však pre také tvrdenie prakticky chýbajú priame dôkazy. Dokonca aj okolnosti ich nálezov zostávajú veľmi nejasné. Pre modernú vedu sa totiž preukázateľne objavili až v zbierkach či dokonca na aukciách umeleckých predmetov. Záhadou pre vedu dlho bolo aj obdobie vzniku týchto artefaktov. Zatiaľ čo podľa Michella-Hedgesa bola ním objavená lebka najmenej 3 500 rokov stará, "oficiálni“ archeológovia väčšinou hovorili o období dlho po začiatku nášho letopočtu - alebo tento problém radšej úplne obišli. Neexistuje totiž fyzikálny spôsob, ako určiť vek opracovania krištáľu. Väčšinou sa posudzovalo, že boli pôsobivou súčasťou náboženských rituálov. Michell-Hedges svojmu nálezu dokonca hovoril "lebka posledného súdu“, pretože mayský kňaz s jej pomocou vedel na diaľku spôsobiť smrť vybraného človeka.
Karborundum prezradilo napodobeninu
Nechýbali ani odvážnejšie teórie. Známe sú najmä tie, s ktorými prišiel švajčiarsky autor a súkromný bádateľ Erich von Däniken. Ten vychádzal z toho, že opracovať materiál s vlastnosťami krištáľu bolo mimo možností starých kultúr. Ide teda o výsledok vplyvu nejakej oveľa vyspelejšej civilizácie - v jeho podaní mimozemskej. Lebkami sa vo svojich knihách zaoberal aj nedávno zosnulý britský spisovateľ Arthur C. Clarke. Britský tím teraz s pomocou elektrónového mikroskopu zasadil mnohým romantickým teóriám nepríjemný úder. Starostlivé vyhladenie krištáľového povrchu totiž naznačilo, že bol opracovaný nástrojom v tvare disku vykonávajúcim rýchly krúživý pohyb. Následná analýza pomocou röntgenových lúčov odhalila na povrchu stopy karborunda. To je brúsny materiál s vysokou tvrdosťou, ktorý opracovanie zrejme urýchľoval a uľahčoval. To všetko sú metódy, ktoré sa bežne používajú v každej lepšie vybavenej dielni. Úplne však nezodpovedajú tomu, čím podľa súčasných predstáv disponovali staré civilizácie Strednej Ameriky. Okrem toho je karborundum syntetický materiál, ktorý sa začal na tieto účely používať až v polovici 20. storočia.
Čo Indiana Jones netušil
Napriek tomu niekoľko záhad okolo lebiek naďalej pretrváva. Jednou z nich je pôvod materiálu, ktorý sa dosiaľ nepodarilo určiť. Za najpravdepodobnejšie sa považujú náleziská v Brazílii, na Madagaskare alebo v Alpách. Sotva sa už tiež podarí odhaliť autora lebiek a jeho motívy. Profesor Freestone pritom upozorňuje, že jeho závery sa týkajú iba britskej a americkej lebky. Avšak napriek tomu je skeptický aj v súvislosti s pravosťou všetkých ostatných. "Všetky sa objavili v zbierkach len v posledných desaťročiach 20. storočia a k žiadnej neexistuje hodnoverná dokumentácia o okolnostiach nálezu. Odhalenie sa nepríjemne dotkne nielen divákov posledného Spielbergovho filmu o Indianovi Jonesovi a ctiteľov Ericha von Dänikena, ale aj mnohých ďalších romantikov, pretože tajomne vyzerajúce krištáľové lebky sa stali súčasťou širšieho kultúrneho podvedomia. Možno aj to je dôvod, prečo bolo rozhodnuté, že londýnsky exemplár v expozícii zostane.