"Aj viac sme stratili pri Moháči...," povzdychnú si občas Maďari, keď sa im stane niečo nepríjemné a chcú to čo najskôr zažehnať. Toto úslovie by sme však mohli pokojne používať i my Slováci, veď dôsledky katastrofálnej porážky uhorských vojsk pri juhomaďarskej obci Moháč 29. augusta 1526 výrazne a na dlhé obdobie ovplyvnili i územie dnešného Slovenska.
Moháčska hanba je o to väčšia, že Turci sa po rýchlom víťazstve domnievali, že porazili len predvoj hlavného vojska a na rozhodujúcu konfrontáciu čakali celý zvyšok dňa. Až potom si uvedomili, že vlastne rozprášili celú uhorskú armádu, i to, že pri potupnom úteku z bojiska zahynul aj kráľ Ľudovít II. Jagelovský, keď v močaristom teréne padol z koňa a utopil sa. Uhorsko doplatilo na nejednotnosť a vierolomnosť šľachty, ktorá sa starala len o vlastné záujmy a necítila potrebu pomáhať kráľovi brániť vlasť pred osmanskou hrozbou.
Našli sa však i hrdinovia, ktorí si uvedomovali nebezpečenstvo expandujúceho islamu. Jedným z nich bol františkánsky mních, pápežský nuncius a arcibiskup Pavol Tomori. Na protitureckých bojoch sa zúčastňoval ešte na Balkáne a jeho jednotky boli často úspešné. Videl však, že obrovskú osmanskú armádu nebude ľahké zastaviť. Viackrát preto apeloval na kráľa, vojvodcov a šľachticov, aby sa tvárou v tvár tejto hrozbe zjednotili. Neúspešne. Bol z toho natoľko znechutený, že chcel ukončiť vojenskú dráhu. Volanie povinnosti však bolo silnejšie, a tak pri Moháči stál Tomori na čele uhorského vojska ako jeho hlavný veliteľ. Na začiatku správne odhadol situáciu a útok jeho pravého krídla zahnal predvoj Osmanov na útek. No potom sa postupujúca uhorská jazda dostala do sústredenej paľby tureckého delostrelectva. Nápor ochabol a Osmani prešli do protiútoku, korunovaného víťazstvom. Tomori v bitke padol, okrem neho ďalší cirkevní hodnostári, a asi 500 uhorských šľachticov.
StoryEditor