Tido Jozef Gašpar sa narodil 7. marca 1893 v Rakove v rodine hospodárskeho správcu. Po skončení meštianky študoval na Obchodnej akadémii v Martine. Školu však nedokončil, pretože v roku 1911 odišiel k jadranskému námorníctvu. Po vzniku Československej republiky pôsobil ako župný tajomník v Martine a úradník v Bratislave. Pracoval však tiež ako redaktor a dva roky bol dramaturgom Slovenského národného divadla či pokladníkom Spolku slovenských spisovateľov, ktorý v roku 1923 spoluzakladal.
Propagátor slovenského štátu
V rokoch 1940 -- 1941 pôsobil tento predstaviteľ bratislavskej umeleckej bohémy ako tajomník slovenského veľvyslanectva vo Švajčiarsku, neskôr bol štyri roky vedúcim Úradu propagandy.
31. augusta 1940 sa Gašpar spolu s inými "kultúrnymi pracovníkmi" pripojili k tzv. Lomnickému manifestu, ktorý kritizoval vtedajšie vedenie slovenského štátu za umiernenosť a v ktorom sa okrem iného píše: "Slovenský národný socializmus a jeho uplatňovanie u nás znamená organické pokračovanie v rozvíjaní slovenských národných síl v duchu našich tradícií. Národný socializmus je sústava, ktorá najlepšie vyhovuje potrebám slovenského života, lebo umožňuje plné rozriešenie všetkých problémov politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych... Predstavitelia slovenského kultúrneho a duchovného života dôrazne žiadajú, aby tento systém, ktorý najlepšie zabezpečuje slovenskú štátnosť, bol zodpovednými činiteľmi vo všetkých oblastiach národného života dôsledne, nekompromisne a bezodkladne uskutočnený."
Po oslobodení ho Národný súd za jeho politickú činnosť odsúdil na doživotie. Od prepustenia v roku 1958 až do smrti 10. mája 1972 žil v Nových Zámkoch. Na rozdiel od iných odsúdených v politických procesoch, Gašpara odmietlo v roku 1960 politické byro ÚV KSČ rehabilitovať.
Odporca komunizmu i kapitalizmu
Literárni vedci rozlišujú u Gašpara tri skupiny textov: nacionálno-patriarchálne (Deputácia mŕtvych), námorno-vojnové (súbory Červený koráb a Námorníci) a dekadentno-hedonistické (debutová kniha noviel Hana a súbor próz Karambol).
V tridsiatych rokoch sa Gašpar venoval najmä novinársko-publicistickej činnosti a v jeho práci sa prejavujú prvky slovenského autonomizmu (knihy O čom je reč, Za dobro celku či Slovenská sloboda a samostatnosť naším najvyšším cieľom).
Dôležitým dielom na poznanie Gašparovej politickej činnosti sú jeho Pamäti, ktoré vyšli v dvoch zväzkoch až v rokoch 1998 a 2004 a v ktorých sa venuje najmä problémom slovenskej autonómie a separatizmu, ťažkým začiatkom slovenskej kultúry v nových podmienkach, politickým osobnostiam dvadsiatych a tridsiatych rokov a zákulisným politickým bojom.
Najmä v druhej časti tohto diela Gašpar trochu objasňuje svoj svetonázor. Na jednej strane v kapitole venovanej DAV-u odmieta komunizmus: "Nijako ma to nezviedlo odbočiť zo svojej starej nacionalistickej a kresťanskej cesty. Nie, nebol som synom sveta, nelákala ma budúcnosť, ktorú zásobiť všetkými možnými hmotnými dobrotami naplánoval Marx..."
Na druhej strane však v kapitole Sociálny apoštolát vášnivo vystupuje z pozícii národnej jednoty a korporativizmu proti liberálnemu kapitalizmu: "Úloha spisovateľa je dnes iná ako predtým. Je časová. Predtým spisovatelia, ako, dajme tomu Jules Verne, dávali impulz na dobytie neznámeho sveta a bohatstva. Dnešní spisovatelia zase chcú toto bohatstvo správne rozdeliť a spravodlivo využiť pre všetkých... Zdravé národné a sociálne tendencie si žiadajú zaistiť konzumentov v prvom rade doma... Verejní predáci musia zaistiť proporciu produkcie v národnom organizme. Slovom, zdravý súlad."