Čím sa platilo na našom území?
|
Pamätáte si rozprávku o troch grošoch? Legendy o Jánošíkových dukátoch a drobných denároch či toliaroch? Na našom území sa už platilo všeličím, starí Slovania používali cenné plátno, mince a pred pár dňami sme poslednýkrát zaplatili fľašu šampanského zeleno-modrou dvestovkou. Štefánik je náš najmladší a aj posledný bankovkový mohykán. Ale ako sme sa dopracovali až k nemu?
Naši predkovia, Slovania, boli poľnohospodári a s menou si ťažkú hlavu nerobili. Vymieňali tovar za tovar, neskôr platili plátnom, ktoré sa trhalo na trhu. Práve zo slova plátno sa vytvorilo aj dnešné nepopulárne sloveso platiť. Už legendárny kupec Samo je dôkazom, že slovanský obchodný duch má silné tradície. V siedmom storočí využíval pri obchodovaní zahraničné, hlavne keltské mince, ktoré sa razili napríklad aj v Bratislave. Od príchodu starých Slovanov na naše územie až po začlenenie sa do Uhorska sme vlastnú menu nemali. Vymieňal sa priamo tovar, dobytok, používali sa byzantské, arabské a západoeurópske mince. U nás sa ako platidlo uchytil železný predmet hrivna, pripomínajúci sekáčik či menšiu sekeru.
V dobách dávno minulých nepotrebovali ľudia obrázky osobností ani drahé kovy, ako platidlo slúžilo všetko, čo malo praktickú hodnotu. Svätopluka tiež skôr zaujímali výbojné vojny Veľkej Moravy ako založenie meny. Ríša mala panovníka, symboly, Svätoplukov neohrozený meč a cudzie platidlá.
Mariáš z čias Mateja Korvína
Zmena nastala až v stredoveku. Globalizovanie obchodu, praktickosť a pokrok boli motorom, ktorý rozhýbal vytvorenie meny. Ťažké platidlá vystriedali menší a odľahčenejší mladší súrodenci. Už Štefan I. dal v Uhorsku raziť strieborné štátne denáre a oboly. Na týchto platidlách preukazovali úctu svätcom, krížu a podobným náboženským motívom. Osobnosť panovníka sa na minciach objavuje až okolo čias Habsburgovcov.
Poznáte kartovú hru mariáš? O jeho dnešnú podobu sa zaslúžil práve Matej Korvín, ktorý dal na mince vyraziť svätú Máriu, ochrankyňu Uhorska. Numizmatik a vysokoškolský pedagóg Marcel Pecník považuje za milú príhodu viažucu sa k peniazom Mateja Korvína, ktorý je tak trochu otcom mariášu."Vojaci hrávali počas služieb karty a ich platidlom nebol dukát, ale práve ľudovo nazývaná Mária, ktorá bola na minciach zobrazená,“povedal. Vojaci mastili pravidelne karty o Máriu a populárny mariáš bol na svete.
Od mincí po papier
V habsburskej monarchii sa reformy meny chopila až žena. Práve Mária Terézia skončila utrpenie poddaných, ktorí mali so svojimi objemnými a ťažkými grajciarmi, dukátmi a toliarmi nemalé problémy. Háčik bol aj v tom, že začali dochádzať zásoby drahých kovov a výdavky na vojny rástli.
Preto sa vo Viedenskej mestskej banke v roku 1726 začali tlačiť prvé papierové peniaze na našom území. Volali sa bankocetle a boli skôr potvrdením, že peniaze máte. Až postupne si na ne začali ľudia zvykať a dôverovať im. Priemyselná revolúcia však nebola k novým papierom láskavá, zažili štátny bankrot a ekonomická situácia priam kričala po menovej reforme.
Tej sa neochotne ujal František Jozef I., ktorý bol už vtedy usadeným panovníkom, ktorý nemal chuť na zásadné zmeny. Jeho radcovia ho presvedčili tým, že novú menu nazvali koruna. A práve koruna z roku 1892 je menou, ktorá až do príchodu eura bola našou materskou."Novú menu predstavili Františkovi Jozefovi ako tradičnú monarchistickú záležitosť. Pomenovali ju podľa rakúskej a uhorskej korunovačnej korune,“povedal Pecník. Dizajn kopíroval terezínske peniaze a desať- a dvadsaťkorunáčky boli z 90-percentného zlata. Od tohto času sú naše koruny korunami a sú kryté zlatom.
Nový štát, nová mena
Po rozpade monarchie sa začala kalvária, ktorá dávala novú tvár korunám popri politických otrasoch, ktoré naše územie ovplyvňovali. V roku 1919 sa rakúsko-uhorské bankovky opečiatkovali a dali sa do obehu koruny česko-slovenské. Tie boli výnimočné aj vďaka osobnostiam, ktoré ich navrhovali. Autorom je napríklad jeden z pilierov secesie Alfonz Mucha a Max Švabinský, ktorí do peňazí vložili charakter a časť svojej osobnosti."Ľudia si v tej dobe ani neuvedomovali, že nosia v peňaženke kus umeleckého diela,“dodáva Pecník.
Čierne stránky svetovej histórie zatieňujú aj tú našu. Potom ako vznikol Slovenský štát, svetlo sveta uzreli aj nové bankovky. Opäť. Toto kontroverzné obdobie Slovenska je však hviezdnym obdobím meny. Koruna bola silná ako nikdy predtým. Bola dokonca žiadaným platidlom v zahraničí. Šéf archívu a bývalý viceguvernér Národnej banky Slovenska, Marián Tkáč pripomína, že žold žiadali britskí vojaci práve v našej mene, ktorá bola stabilná a silná."Jeden z pilierov bol aj Imrich Karvaš, prvý guvernér národnej banky na Slovensku. Práve obozretnou hospodárskou politikou sa pričinil o priaznivý vývoj ekonomiky a skvelú formu koruny,“povedal Tkáč.
Spočiatku sa koruna slovenská vymieňala rovnako ako koruny Protektorátu Čechy a Morava v kurze 10 korún za 1 ríšsku marku, ale neskôr bol tento neférový kurz kvôli sile a stabilite našej meny upravený v prospech Slovenska. O dobrej kondícii našej meny hovorí aj fakt, že bola až do roku 1945 bez kolku, oproti korune z protektorátu, ktorá túto nálepku, potvrdenie o pravosti, nosila dlhé roky.
Reforma, ktorá bolela
Po vojne bola situácia s menami podobná ako v historickom Babylone s jazykmi. Na našom území fungovalo päť mien. Slovenské koruny, pengo(dlhé o), marky, vojenské poukážky a ešte aj protektorátne koruny. Chaos posledných rokov, výmena uhorskej na československú, z nej na slovenskú a opätovné zavedenie spoločnej meny bol iba slabším odvarom oproti tejto reforme. Všetko sa robilo tajne, ale ľudia začali tušiť problém, spanikárili a vykúpili všetky zásoby v obchodoch.
Papierové slovenské bankovky sa vymieňali za tie aktuálne, československé. Problémom bol však kurz. Ten bol neľútostný, do tristo korún jedna ku piatim a nad tristo korún jedna k päťdesiatim. Bez výnimky. Ľudia stratili obrovské majetky."Slovensko prišlo pri tejto reforme o tridsať miliárd korún,“dodáva Tkáč. Bankovky stratili niekoľkonásobne svoju hodnotu a produkty zlacneli len o zlomok. Bola to najkrutejšia výmena peňazí v našich novodobých dejinách.
Štúr, Hlinka a Štefánik
Groše, dukáty a sekáče sú pre nás v dvadsiatom prvom storočí tak trochu tabu a znejú ako výstrelok doby, ale zelená komunistická stokoruna, jednohalierniky a papierová desaťkorunáčka nie. Obyčajná dvojkoruna bola v nedávnej komunistickej minulosti bohatstvom. Mladý muž za ňu pozval svoju polovičku na zmrzlinu a ešte mohli zabehnúť po dezert aj do kina na pravý socialistický, budovateľský film.
Celá púť koruny sa vyvíjala ako život dieťaťa pri dospievaní, menila podoby podľa doby a po rozpade Československa bola šestnásť rokov našou jedinou menou. Slovenská koruna z roku 1993 je tak trochu politickým dieťaťom. Rodila sa rýchlo, v zhone, v nadšení z novej formy slobody, keďže nová krajina potrebovala znaky, symboly a vlastné peniaze. S jej menom sa spájajú všetky tie silne ekonomické adjektíva, prešla búrkou politickej nestability, ukotvovaním v druhej polovici deväťdesiatych rokov a ku koncu odchádza ako hrdá mena s pevným kurzom a neodškriepiteľným úspechom.
Kto jej dal tvár? História a Jozef Bubák. Práve tento akademický maliar mal na svedomí zelenú dvadsaťkorunáčku s Pribinom, i červenú stovku, ktorá nesie krásnu Madonu majstra Pavla z Levoče."Každá bankovka má svoj vlastný príbeh, my sme chceli podať kúsok histórie, národného hrdinu do všedného dňa,“hovorí Tkáč, ktorý bol priamo v centre rozhodovania. Postupne dostala každá hodnota svoju tvár, išlo sa chronologicky, od zelenej dvadsaťkorunáčky až po päťtisícku."Okolo Hlinku boli polemiky, ale myslím si, že to bolo dobré rozhodnutie. Hlinka je ráznou osobnosťou v našich dejinách,“podotýka Tkáč. Mince, ktoré o chvíľu naberú na numizmatickej hodnote, zhotovil Drahomír Zobák a predstavujú zaujímavé nepísané"osobnosti“: Naše drobné sa už od roku 1328 tlačia v Kremnici, ktorá asi najviac vonia peniazmi a zlatom.
Hviezdne časy prišli pre korunu o päť minút dvanásť. Mena, ktorá sa zrodila pri oddelení sa od Česka, postupne naberala serióznosť a ku koncu bola rovným partnerom stálych mien s dlhou tradíciou. Turbulencie prežívala aj kvôli našej domácej politickej scéne a aj vďaka izolácii, v ktorej sa naša krajina ocitla. Stošestnásť rokov je aj pre peniaze slušná životná dĺžka. Môžeme si pateticky pohladkať tie farebné papiere, odložiť nejaké na pamiatku a privítať euro, ktoré u nás svoj príbeh začína. Ten o slovenskej korune práve sa skončil.
| Prečítajte si aj: |