Autor najznámejšej českej polky Škoda lásky Jaromír Vejvoda sa musí počas zápasov slovenskej hokejovej extraligy v hrobe obracať. Nápev "ŠK Slovan, sk...ená Bratislava" sa rozlieha štadiónom na melódiu jeho hitu a prebúdza protibratislavské vášne. Nech hrá Slovan s kýmkoľvek...
Nálada na hokejových štadiónoch, samozrejme, nezodpovedá bežnému životu a rivalita medzi Bratislavou a zvyškom Slovenska naberá v normálnom svete oveľa jemnejšie kontúry. Tieň nevraživosti živenej do veľkej miery neopodstatnenou závisťou a pocitom krivdy sa však vznáša nad Bratislavčanmi pri každom výjazde "na vidiek", čo podľa obyvateľov slovenskej metropoly znamená kamkoľvek mimo hlavného mesta. A to aj napriek tomu, že väčšina Bratislavčanov má korene práve na "vidieku".
Súperiace skupiny
Fenomén nevraživosti medzi Bratislavčanmi a "zvyškom" Slovenska vysvetľuje psychologička Daniela Kusá prostredníctvom uznávanej teórie v sociálnej psychológii - teórie realistického skupinového konfliktu. "Pri nedostatku zdrojov, o ktoré jednotlivé skupiny súperia, respektíve majú pocit, že musia súperiť, dochádza ku konfliktu," uvádza Kusá. V tomto špecifickom prípade možno podľa nej označiť Bratislavčanov za jednu sociálnu skupinu a mimobratislavčanov za druhú sociálnu skupinu. "Za zdroje pritom môžeme považovať nielen finančné či materiálne zdroje, ale i veci ako uznanie okolia či vyššia pozícia v krajine," vysvetľuje Kusá.
Slovensko však v tomto smere nie je nijakou výnimkou. Podľa psychologičky Kusej sú v mnohých štátoch obyvatelia hlavného mesta vždy jasne oddelenou sociálnou skupinou. Ľudia jednoducho potrebujú niekam patriť, rozlišovať medzi "my" a "oni". Vďaka členstvu v nejakej skupine potom človek získava pocit istej hrdosti, zároveň mení svoje správanie: preferuje členov vlastnej skupiny a má tendenciu diskriminovať členov iných skupín. "Jednoducho vzniká pocit, že my sme lepší ako oni," dodáva Kusá.
Na križovatke hlavných európskych "ciest"
Faktom je, každé hlavné mesto prináša svojim obyvateľom viacero výhod. A rovnako to platí podľa urbanistického sociológa Ľubomíra Falťana aj pre dunajskú metropolu, ktorá v sebe spája viacero výhod. "Ako hlavné mesto má, samozrejme, veľký potenciál ako sídlo dôležitých štátnych orgánov, inštitúcií, univerzít i firiem," vysvetľuje Falťan.
Poloha Bratislavy na križovatke hlavných európskych dopravných trás z východu na západ a zo severu na juh je ďalším, historicky často využívaným tromfom. Obrovským pozitívom je tiež blízkosť metropoly bohatého Rakúska - Viedne, ktorá výrazne prispela k rozvoju Bratislavy najmä po páde železnej opony v roku 1989. "Všetky inovácie a pozitívne zmeny v histórii k nám prichádzali zo západu, preto bola Bratislava v rámci Slovenska vždy prvá, ktorá z nich profitovala," vysvetľuje Falťan.
Slovenská metropola leží na východnom výbežku historického európskeho urbanizačného pásu, ktorý sa začína v južnom Anglicku, pokračuje cez Belgicko, severné Francúzsko a nemecké Porýnie dole Dunajom cez Viedeň až po Bratislavu. A práve v Bratislave začína slovenský urbanizačný pás, ktorý sa tiahne cez Trnavu hore Považím. "To je historická línia rozvoja ešte z 19. storočia, pričom ten istý scenár sa zopakoval po roku 1989, čo sa týka aj postupu, resp. smerovania zahraničných investícií prúdiacich na Slovensko," uvádza Falťan. Bratislava vďaka svojej polohe na západnom cípe krajiny naskočila na ekonomické a civilizačné zmeny po novembri 1989 rýchlejšie. Aj preto sa jej negatíva týchto zmien dotkli menej ako iných regiónov Slovenska.
Kto sú vlastne Bratislavčania?
Viac či menej výrazné prejavy nevraživosti voči Prešporákom zo strany nebratislavčanov považuje Falťan za absurdné. "Nebratislavčanov vlastne hnevajú ich vlastní spoluobčania, ktorí odišli žiť a pracovať do Bratislavy," upozorňuje rodený Bratislavčan. Pôvodní Bratislavčania, či skôr starí Prešporáci, sú totiž "ohrozeným" druhom. Metropolu hlavného Slovenska obývajú z veľkej časti prisťahovalci, ktorí do mesta prišli v niekoľkých prisťahovaleckých vlnách.
Bratislava začala podľa Falťana "nasávať" prisťahovalcov po roku 1918. Ak v roku 1921 mala Bratislava okolo 93-tisíc obyvateľov, v roku 1930 tu už žilo 134-tisíc ľudí. "Väčšinou prichádzali z iných častí Slovenska, kým starousadlíci - Nemci a Maďari, ktorí dovtedy tvorili väčšinu obyvateľov mesta - sa presúvali do Rakúska a Maďarska," približuje okolnosti vzniku modernej Bratislavy. Tá sa tak vtedy z nemecko-maďarsko-židovsko-slovenského mesta stala mestom najmä slovenským.
Veľký boom prisťahovalectva do Bratislavy nastal aj v 60. rokoch minulého storočia, čo súviselo s rozvojom priemyslu. Ďalší nasledoval po spoločensko-politických zmenách v novembri 1989, nateraz posledný po roku 1993, keď sa Bratislava stala hlavným mestom novovzniknutej Slovenskej republiky.
Paradoxne, od konca 90. rokov počet obyvateľov Bratislavy podľa trvalého bydliska klesá. Dôvod? Tí zámožnejší sa sťahujú mimo mesta, do priľahlých mestečiek a dedín. "Oficiálne štatistiky sú však klamlivé," tvrdí Falťan. Upozorňuje na fakt, že v Bratislave žije veľa ľudí, ktorí tu nie sú oficiálne prihlásení.
Presné čísla nikto nepozná
Zloženie a počet obyvateľov hlavného mesta je iný počas pracovného týždňa, iný počas víkendov a celkom iný počas najväčších sviatkov v roku, ako sú Vianoce či Veľká noc. A to nielen preto, lebo tradičný spôsob trávenia sviatkov nahrádza cestovanie a dovolenky.
Povedať presné čísla o počte ľudí reálne žijúcich v Bratislave považuje Boris Vaňo zo Slovenskej demografickej spoločnosti za nemožné. "Máme len oficiálne dáta o zmene trvalého pobytu, ktoré však presne nevypovedajú o skutočnom pohybe obyvateľstva. Mnohí z migrantov sa totiž presťahujú, ale trvalé bydlisko si nezmenia," vysvetľuje Vaňo. Podľa neho je dokonca celkom možné, že trvalý pobyt si v Bratislave zriadi menšia časť z prisťahovalcov, kým väčšina žije "na divoko" a ich príchod do Bratislavy sa nedá zaevidovať.
"Zhruba 200-tisíc ľudí denne prichádza do hlavného mesta. Nikto však nevie odhadnúť, koľko ich tu býva dlhodobo, či už legálne alebo nelegálne," dodáva Falťan. Trvalý pobyt má pritom v Bratislave 426-tisíc obyvateľov.
Je teda celkom možné, že Bratislavčanov tvoria z väčšej časti ľudia, ktorí majú trvalé bydlisko v úplne inom meste. V praxi to teda znamená, že ak niekto na Slovensku hromží na Bratislavčanov, nadáva vlastne sám sebe.
Ako to vidia známe osobnosti
Hviezdny hokejový útočník bratislavského Slovana Marek Uram prišiel do metropoly na Dunaji z Liptovského Mikuláša. V Bratislave je už druhú sezónu a ako hovorí, páči sa mu tu. "Možno mám šťastie, v Bratislave poznám samých skvelých ľudí. Samozrejme, že sa v hráčskom kolektíve občas doberáme o tom, kto odkiaľ pochádza. Ale je to vždy v rámci zábavy," hovorí pre HN talentovaný hokejista.
Športovkyňa Zora Czoborová, ktorá sa na rozdiel od Urama v Bratislave narodila, spomína, že "keď sme ešte za minulého režimu občas chodili lyžovať na Chopok či do Tatier, niekedy som si vypočula poznámky typu: ,paštikári prišli#145#." Tak údajne označovali v minulosti Bratislavčanov. Podľa Czoborovej vznikla prezývka asi na základe toho, že obyvatelia hlavného mesta chodili často na výlety a brávali si so sebou paštéty v konzervách. Na nijaké závažné konflikty či diskrimináciu mimo hlavného mesta kvôli pôvodu si však nespomína. Rovnako nemá výhrady ani voči prisťahovalcom, ktorí menia tvár jej rodného mesta. "Prisťahovalci, ktorí nadávajú na Bratislavu, nadávajú na slabú cestnú infraštruktúru, nedostatočné služby, teda na rovnaké veci ako rodení Bratislavčania," dodáva fitneska.
Prisťahovalci si mesto nevážia
Ďalšia rodená Bratislavčanka Iveta Malachovská to cíti inak. "Trochu ma mrzí, že ľudia, ktorí sem chodia za prácou, si často hlavné mesto nevážia," hovorí úspešná televízna moderátorka. Zdôrazňuje však, že proti prisťahovalcom nemá a priori nijaké výhrady. "Iba mi je ľúto, ako barbarsky sa niekedy ľudia správajú napríklad voči parku na Železnej studničke či na Kamzíku. Nechodievali na tie miesta odmala, netrávili tam svoje detstvo, nemajú k nim vzťah," konštatuje Malachovská. Mnohí obyvatelia Bratislavy jednoducho toto mesto nepovažujú za svoj domov. "Keď povedia, že idú domov, myslia tým, že idú preč z Bratislavy. Preto niektoré veci necítia tak, ako ich cítime my, rodení Bratislavčania," uzatvára Malachovská.