Povahu a názory človeka údajne najviac určuje jeho detstvo. Tomáš Garrigue Masaryk sa narodil 7. marca 1850 v Hodoníne, na súčasnom pomedzí Česka a Slovenska. Vyrastal v prostredí slovenských a českých vplyvov, čo pravdepodobne malo vplyv na jeho neskoršie presvedčenie, že žiadny slovenský národ neexistuje: je len jeden národ, a to československý.
Jeho otec, Jozef Masaryk, bol pritom Slovák, pôvodom z Kopčian. Matka Terézia, rodená Kropáčková, mala zase česko-nemecký pôvod.
Meno Američanky
Práve matka, ktorá bola hlavou rodiny, viedla mladého Tomáša k láske ku vzdelaniu a k humanizmu. Chlapec, ktorý v mnohých smeroch vynikal, sa však na jar 1864 začal učiť za kováča a zámočníka.
Táto práca sa mu vraj páčila, a v tom čase mu ani neprišlo na um, že sa jeho život bude uberať iným smerom ako v pozícii robotníka. Na jeseň toho istého roku si ho však v kováčskej dielni v Čejči všimol jeho bývalý učiteľ a prehovoril rodičov, aby talentovaného mladíka pustili robiť pomocného učiteľa na škole v Čejkoviciach.
Kariéru mladého intelektuála potom už nebolo možné zastaviť. Zmaturoval vo Viedni v roku 1872, kde o štyri roky úspešne ukončil vysokoškolské štúdium filozofie. Tam sa však nezastavil a v štúdiu pokračoval v Lipsku, kde sa zoznámil s Američankou Charlotte Garrigue, dcérou bohatého podnikateľa z New Yorku. Svadba bola v roku 1878 a zamilovaný ženích prijal nevestino meno.
Z Viedne do Prahy
Manželia sa presťahovali do Viedne. Tomáš Garrigue Masaryk tu o rok neskôr získal uznanie vo vedeckých kruhoch vďaka habilitačnej práci Der Selbstmord als soziale Massenerscheinung der Gegenwart (Samovražda ako sociálny hromadný zjav súčasnosti). Stal sa súkromným docentom filozofie na Viedenskej univerzite.
Napriek tomu rodina trpela materiálnym nedostatkom. A tak v roku 1882, keď sa pražská univerzita rozdelila na nemeckú a českú, Masaryk neváhal a využil ponuku českej strany na pozíciu profesora filozofie.
V Prahe sa Masaryk postupne zapája do českého politického života. Príchod učenca, ktorý získal to najlepšie vzdelanie na zahraničných univerzitách, spôsobuje v provinčnej a mnohých ohľadoch konzervatívnej stredoeurópskej metropole rozruch. Bez povšimnutia v danej dobe a prostredí nezostáva ani emancipované správanie jeho americkej manželky či fakt, že prebral jej priezvisko. Jeho nekonformné správanie i prednášky však inšpirujú mnohých študentov, medzi ktorými vtedy bolo veľa Slovákov študujúcich v Prahe veľa pre silné maďarizačné tlaky v Uhorsku.
Jedným z Masarykových oddaných poslucháčov sa stáva i mladý študent Milan Rastislav Štefánik, ktorého, spolu s Vavrom Šrobárom, Masaryk primal k vydávaniu národnostného časopisu Hlas.
Vojna ako šanca
Masaryk sa v Prahe čoraz viac angažuje v politike, v roku 1891 sa stáva poslancom ríšskeho snemu, v roku 1900 predsedom Českej strany ľudovej. Na začiatku politickej kariéry zastával názor, že Rakúsko-uhorsko treba zachovať, ale súčasne modernizovať tak, aby v ňom všetky národy žili rovnoprávne. Po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 však 64-ročný Masaryk pochopil jedinečnú šancu na rozbitie monarchie a vznik samostatného štátu pre československý národ.
V decembri emigroval do Talianska, neskôr do Švajčiarska a do Londýna. Pracoval na zjednocovaní zahraničných Čechov a Slovákov v boji za spoločný štát. Súčasne zohral veľkú úlohu pri získavaní politického uznania pre budúce Československo u politikov Dohody.
V roku 1916 založil v Paríži spolu s Edvardom Benešom a M. R. Štefánikom Česko-slovenskú národnú radu, ktorá mala byť ústredným orgánom moci budúcej republiky.
Kľúčom k získaniu samostatnosti však bola vlastná armáda, a tak sa Masaryk vybral do Ruska. Tu v zajateckých táboroch robil spolu so Štefánikom nábor u Slovákov a Čechov, ktorí k Rusom zbehli z rakúsko-uhorskej armády, aby vstupovali do novovzniknutých československých légií.
Milosrdný osud
Po vzniku Československej republiky v roku 1918 bol Masaryk zvolený za jej prezidenta a v tejto funkcii potvrdený vo voľbách v rokoch 1920, 1927 a 1934. Za pomerne krátky čas sa z nového štátu stáva stabilná a ekonomicky prosperujúca demokratická republika s medzinárodným uznaním.
Jedinou škvrnou na Masarykovom fenomenálnom diele však stále zostáva jeho zanovité odmietanie uznať Slovákom štatút národa s právom samostatne spravovať svoje veci. Slovákov a Čechov až do smrti považoval za dve vetvy jedného československého národa. V decembri 1935 Masaryk pre zdravotné problémy odstupuje z prezidentskej funkcie, kde ho nahrádza Edvard Beneš, rovnako čechoslovakista. Osud bol k Tomášovi Garriguovi Masarykovi milosrdný, zomrel rok predtým, ako na jeho dielo dopadla tvrdá päsť fašistickej rozpínavosti. Po mníchovskom diktáte z 30. septembra 1938 stratilo Československo veľkú časť územia v prospech hitlerovského Nemecka, na jar 1939 sa štát rozpadol úplne, aby sa už nikdy neobnovil v pôvodnej podobe.
Po druhej svetovej vojne totiž vzniklo nové Československo ako republika dvoch samostatných národov. Masarykova idea čechoslovakizmu sa stratila do nenávratna.