Po tom, čo náš parlament deklaroval nedotknuteľnosť Benešových dekrétov, pobúrené reakcie maďarských a nemeckých politikov i europoslancov na seba nenechali dlho čakať. Nariadenia, ktoré pred polstoročím vzali majetok i občianske práva ľuďom len na základe národnosti, stále vyvolávajú vášne. Slovenský pohľad dáva súčasná vládna garnitúra dostatočne najavo. Nezaškodí však vedieť, čo si myslia "tí na opačnom brehu".
"Vojaci v noci obkľúčili dedinu, aby nikto nemohol ísť von ani dovnútra. Potom ráno vybraným občanom odovzdali na papieri výmer, že sa musia odsťahovať. Naša rodina bola jedna z tých, čo mali byť presídlené do Čiech. Do polhodiny prišlo asi päťtonové vojenské nákladné auto. Čo sa naň zmestilo, mohlo sa zobrať, a čo nie, to sme museli nechať tam. Bralo sa väčšinou jedlo a ten najnutnejší nábytok. Veci preložili do vagóna, takého dobytčiaka, a v ňom sme cestovali tri dni do Čiech. Hovorí sa, že nás na transport určil slovenský komisár, ktorému sa páčili otcove kone. Hneď, ako nás naložili do vagónov, si tie kone vzal."
Takto spomína na jedno januárové ráno v roku 1946 János Molnár, dnes evanjelický kňaz a zároveň dekan teologickej fakulty na Komárňanskej univerzite. V čase násilného odsunu Maďarov z obce Mikola, ktorá je súčasťou Želiezoviec, mal osem rokov.
V tom veku už mal za sebou prechod frontu spojený s útokom ruských kaťuší, ranu osudu, akou bolo násilné vysťahovanie z domova len pre národnosť, preto nebral až tak tragicky.
Tri cesty na Maďarov
"Mamka plakala a otec bol nahnevaný, rovnako ako môj starší brat. Pre každého to bol šok, ja som tomu najmenej rozumel a bol som asi jediný, ktorému sa to trochu i páčilo, pretože sa deje niečo nové," načiera do rodinnej histórie dnes 69-ročný Molnár. Jeho rodina bola presídlená do Čiech, do obce Lukavec v okrese Pelhřimov, na základe politiky vtedajšej československej vlády, ktorá sa za každú cenu chcela zbaviť neslovanských menšín na svojom území.
Ako pre HN uvádza česká historička Eva Irmanová, ktorá sa dlhodobo zaoberá maďarskou menšinou na Slovensku, vláda v povojnovom Československu používala tri taktiky, ako južné Slovensko zbaviť Maďarov. Prvou bolo ich násilné presídlenie do Čiech, na územie, ktoré zostalo po vyhnaných Nemcoch. Ďalšou možnosťou bola výmena obyvateľstva, dohodnutá s maďarskou vládou.
Treťou cestou bola reslovakizácia, čiže poslovenčovanie Maďarov. "Vychádzalo sa z predpokladu, že Maďari, žijúci na juhu Slovenska, sú v podstate Slováci, ktorí však boli pomaďarčení v období silných maďarizačných tlakov v druhej polovici 19. storočia," vysvetľuje Irmanová.
Krivda za krivdou
Historička nespochybňuje, že po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 na vtedajšom hornom Uhorsku nastali pre Slovákov krušné časy. Mnohí boli iste prinútení, aby sa prehlásili za Maďarov. Podľa Irmanovej však tvrdenie, že všetci Maďari na slovenskom juhu boli kedysi Slovákmi, nie je pravdivé dnes, tak ako nebolo v povojnových rokoch.
Navyše nikdy nemalo zmysel riešiť jednu krivdu druhou krivdou. I preto historička nesúhlasí s nápadom otvárať tzv. Benešove dekréty, na základe ktorých prišlo mnoho ľudí na juhu Slovenska o majetok.
Mohlo by to totiž zase poškodiť súčasných majiteľov, ktorí s neprávosťou páchanou po druhej svetovej vojne nemajú nič spoločné.
Benešove dekréty
Exilová československá vláda Edvarda Beneša vydala ešte počas 2. svetovej vojny množstvo vyhlásení a nariadení, ktorými z bezpečia v Londýne reagovala na dianie na území rozdelenej Československej republiky. Vo vydávaní pokračovala i po vojne, dekrétov bolo celkovo okolo 150.
Pod pojmom "Benešove dekréty" sa však myslí najmä tých niekoľko dokumentov, riešiacich vyrovnanie sa s kolaborantmi, prisluhovačmi fašistického režimu, zradcami a Nemcami a Maďarmi. "Z hľadiska menšinovej politiky bol rozhodujúci prezidentský dekrét č. 33/1945 o usporiadaní štátneho občianstva Nemcov a Maďarov. Na základe tohto dekrétu až na výnimku dokázaných antifašistov považovali tri a pol milióna sudetských Nemcov a skoro sedemstotisíc Maďarov z južného Slovenska za bezprávnych cudzincov, ktorých malo Československo vyhostiť z krajiny," spresňuje maďarský historik László Szarka.
Práve paušálne označenie všetkých príslušníkov nemeckej a maďarskej menšiny za "osoby štátne nespoľahlivé", ktorým treba odňať všetok majetok a zbaviť ich štátneho občianstva, vyvoláva dodnes najsilnejšie emócie.
Výhľad deportácií
"Zhabané veľkostatky Maďarov sa dostali do štátneho vlastníctva a tvorili bázu pre neskoršie štátne majetky na južnom Slovensku," tvrdí Szarka. Zdôrazňuje, že reštitúcie, čiže vrátenie majetku pôvodným majiteľom, zohľadňujú na Slovensku len majetok zoštátnený po roku 1948. Maďari však o svoje prišli ešte pred týmto rokom.
Eva Irmanová k tomu dodáva, že Maďarov zbavili majetku i štátneho občianstva s vyhliadkou, že víťazné veľmoci 2. svetovej vojny - USA, Sovietsky zväz a Veľká Británia - schvália ich deportácie z južného Slovenska.
S tým predpokladom sa začal i odsun časti Maďarov do Čiech, napríklad ako v prípade rodiny Jánosa Molnára.
Na trhu s otrokmi
"Ráno som sa zobudil a náš vlak bol v Pacove na nádraží. Pamätám si, že bola veľká zima, približne mínus 20 stupňov. K vlaku prišli miestni statkári a továrnici a kupovali si nás," spomína Molnár na scénu ako vystrihnutú z orientálneho trhu s otrokmi.
"Otvorili vagón, pozreli, aká je tam tá maďarská rodina, a vyberali si. Neviem, koľko za nás zaplatili, ale my sme boli jedna z prvých rodín, ktoré zobrali, pretože otec i starší brat boli súci do roboty a ja som bol jediným malým dieťaťom. Boli tam však i rodiny, kde mali viac malých detí či starých ľudí. Tie museli i tri dni čakať vo vagóne, pretože ich nikto nechcel. Nás umiestnili na jeden statok v Lukovci spolu s ďalšími šiestimi maďarskými rodinami. Otec robil v lese, brat na statku. Ale nikto z Maďarov sa nesmel vzdialiť z dediny. Žili sme ako nevoľníci."
Čo priniesol február
Molnárovci sa však po čase vrátili do rodnej dediny. Na začiatku 50. rokov, keď sa ČSR i Maďarsko dostali plne pod nadvládu Sovietskeho zväzu, sa na príkaz Moskvy museli všetky národnostné rozbroje zamiesť pod koberec. Stalinova ríša totiž nepotrebovala medzinárodné spory medzi svojimi satelitmi.
"Vrátili sme sa domov, ja s bratom tajne koncom roku 1948. Po ceste sme striktne rozprávali česky, aby nás nikto neodhalil. Rodičia prišli potom na začiatku roku 1949, tiež však museli ujsť. Zmenám po februárovej revolúcii totiž chvíľu trvalo, kým prišli do praxe.
V našom dome však už žil nejaký Slovák, ktorý sa tam prisťahoval, takže sme najprv bývali u starých rodičov. Asi po roku náš ,dedič#145# odišiel, myslím si, že otec mu dokonca dačo za to aj zaplatil, a my sme sa opäť mohli nasťahovať do nášho vlastného domu. Mohlo to byť v roku 1950," rozpráva Molnár.
Nie je Nemec ako Maďar
Mnoho ľudí sa pozastavuje nad tým, ako je možné, že z Česka bolo po 2. svetovej vojne presídlených vyše troch miliónov Nemcov, pričom na Slovensku väčšina Maďarov zostala. Historička žijúca v Nemecku Alena Wágnerová-Köhler vysvetľuje, že o takých závažných veciach, ako presídlenie časti obyvateľov do iného štátu, nemohli česká vláda ani slovenské orgány rozhodovať samy, ale len na základe rozhodnutia víťazných veľmocí.
A tie na konferencii v Postupime v lete 1945 schválili požiadavky československej vlády na vysťahovanie Nemcov z českého pohraničia, požiadavku na vysťahovanie Maďarov zo Slovenska však neschválili.
Úvahy o vysídlení Nemcov z Čiech i z Poľska totiž rezonovali na politickej scéne v Londýne už od začiatku vojny. Briti boli proti akémukoľvek násilnému premiestňovaniu príslušníkov národnostných menšín, s dvoma výnimkami: nemeckej menšiny v Poľsku a v Československu. Cieľom vysťahovania nemalo byť pomstiť sa Nemcom, ale zabrániť tomu, aby mohla byť nemecká menšina opäť zneužitá na destabilizáciu regiónu, dodáva Wágnerová.
Historička pripomína, že politici mali v živej pamäti, ako Hitler zneužil sudetských Nemcov na rozbitie Československa a Nemcov žijúcich v Poľsku na rozpútanie druhej svetovej vojny.
Nemalo by to zmysel
Eva Hahn, v Nemecku žijúca historička, ktorá sa narodila v Prahe, pridáva ďalší rozdiel. I po vysťahovaní sudetských Nemcov z Československa zostalo na jeho území žiť približne 250-tisíc osôb nemeckej národnosti.
Títo však po tom, ako sa krajiny zmocnila diktatúra komunistov, sa z nej postupne dobrovoľne odsťahovali do západného Nemecka. Maďari na slovenskom juhu na rozdiel od nich nemali kam ujsť pred červenou totalitou - utekať do Maďarska by predsa nemalo zmysel...