Krátka a stručná je obhajoba všetkých, ktorí kolaborovali s komunistickým režimom alebo len v tichosti spolupracovali na boľševickej vízii budovania krajších zajtrajškov. Niekoľko generácií Čechov a Slovákov zdôvodňovalo svoje niekdajšie sympatie k boľševickému zriadeniu vierou v lepší, sociálny štát, ale v prvom rade nedostatkom informácií o obludnosti tohto krvavého experimentu.
A predsa, práve v Československu neúnavne pracoval a publikoval historik, ktorý nepotreboval pakt Ribbentrop-Molotov ani Chruščovov "tajný" prejav na XX. zjazde KSSZ, ani 21. august 1968 a následnú normalizáciu, ani Solženicynovo Súostrovie Gulag, aby dokázal demaskovať podstatu Leninom vytvoreného a Stalinom upevneného totalitarizmu. Tým skutočným a úprimným zástancom pokroku, predchnutým neobyčajnou, varujúcou erudíciou a nadhľadom historika, bol český profesor Jan Slavík.
Zrod historika
Historik Slavík venoval ruskej revolúcii podstatnú časť svojho historiografického diela. Svojou prácou bojoval za skutočný, nie predstieraný pokrok a jeho práce vychádzajú nielen z logicky pracujúceho rozumu, ale aj zo zraneného srdca, pretože ako úprimný zástanca Masarykom vybudovanej demokracie pocítil po roku 1948 na vlastnej koži naplnenie svojich najchmúrnejších predpovedí. Hlbokou znalosťou starších ruských dejín (prvé štúdie o Rusku uverejnil už v roku 1906), predrevolučnej a porevolučnej historiografie, bol na celoživotnú úlohu skúmať boľševický režim priam predurčený.
Jan Slavík sa narodil 25. marca 1885 na Podřipsku. Po ukončení štúdia na Karlovej univerzite v Prahe pôsobil ako stredoškolský profesor. V roku 1924 sa stal riaditeľom Ruského zahraničného ústavu pri ministerstve zahraničných vecí v Prahe. V tomto jedinečnom archíve sústredil všetky významné pramene k ruským dejinám, ktoré boli po októbrovej revolúcii vyvezené z Ruska. Jan Slavík množstvo týchto dokumentov publikoval v časopise Naše revoluce, ale aj v iných periodikách.
Svoju vedeckú činnosť začal v časoch, keď sa prehlbovala kríza českej pozitivistickej historiografie. Priklonil sa k smeru, ktorý bol charakterizovaný silným prenikaním sociologických a sociálno-psychologických metód do historickej vedy, potrebami zisťovania všeobecných zákonitostí historického poznania, historického procesu i faktorov, ktoré naň pôsobia. Pri štúdiu dejín vychádzal z historického materializmu a marxizmom ovplyvneného sociologického výkladu dejín, ktorý v Nemecku podal Max Weber a v Rusku V. O. Ključevskij. Ocenením Slavíkovho snaženia bola žiadosť T. G. Masaryka o doplnenie jeho najvýznamnejšieho diela Rusko a Evropa pre druhé vydanie.
Po stopách revolúcie
Pri snahe pochopiť historické procesy sa sústreďoval na poznávanie konštantných historických síl, ktoré stoja za zmesou prchavých faktov. Pozornosť venoval problémom revolúcie v dejinách. Usiloval sa zistiť genézu revolúcie, zachytiť jej vývojové fázy, všeobecné zákonitosti a dôsledky. V prístupe k otázkam revolúcie bol silne ovplyvnený prácou historika Ch. A. H. de Tocquevilla o francúzskej revolúcii. Tocqueville presvedčivo dokázal, že v odhade priebehu a dôsledkov revolúcie sa mýlili nielen revolucionári, ale aj ich odporcovia. Revolúciu považoval za historický jav, ktorý netreba ani chváliť, ani haniť, ale treba ho študovať.
Slavík upozorňoval, že program revolucionárov síce spočiatku vedie k vytvoreniu nového zriadenia, zároveň však svoju moc upevňuje prevzatím najodpornejších metód zvrhnutého režimu. Poukazoval na množstvo spoločných čŕt husitskej, anglickej, francúzskej a ruskej revolúcie a svoje názory zhrnul do tézy: "Všetky veľké spoločenské revolúcie mali vždy na svojom začiatku všeľudské internacionálne zameranie, až v priebehu revolúcie vystupovali nacionalistické tendencie. Revolúcie začaté proti absolutistickej vláde monarchov vždy viedli k diktátorskej moci jednotlivcov (Cromwell, Napoleon, Stalin), opierajúcej sa o silu armády... Ako o každom spoločenskom jave platí, že sa rodí, mohutnie a umiera."
Nedokončená trilógia
Pri hodnotení revolúcie odmietal názory sociológa P. A. Sorokina, ktorý svoj negatívny postoj k tomuto javu zdôvodňoval zločinnosťou, ktorá ho sprevádza. Zdôrazňoval, že hodnotu revolúcie je potrebné merať stavom spoločnosti po revolúcii. Tie síce nikdy nedosiahli svoj maximalistický program, ale nechtiac uviedli do života množstvo vedľajších faktorov, ktoré urýchlili spoločenský vývoj a do spoločnosti vniesli také zmeny, že návrat k predchádzajúcemu stavu už nebol možný.
K problémom ruskej revolúcie smerovali jeho analytické štúdie V předvečer ruské revoluce březnové (1926) aj reportérske relácie Co jsem viděl v sovětském Rusku (1926), ktoré vyústili do úspešných a v mnohých ohľadoch dodnes neprekonaných monografií Lenin (1934) a Leninova vláda 1917 - 1924 (1936). Svojou koncepciou ruskej revolúcie sa veľakrát dostal do roztržky s odporcami sovietskeho režimu z pravicového tábora (Karel Kramář), rovnako ako aj s obhajcami stalinizmu (Ladislav Štoll, Zdeněk Nejedlý). V polemických konfliktoch sa ho neraz zastal profesor F. X. Šalda na stranách svojho Zápisníku.
Ak nepočítame brilantné štúdie samoľúbeho a zaznávaného následníka boľševického trónu Leva Trockého, boli Slavíkove zarážajúco presné analýzy moskovských procesov z roku 1937, vychádzajúce časopisecky súbežne so Stalinovým vyrovnaním sa s bývalými Leninovými kumpánmi, svetovou raritou a značne predstihli publikované poznania Georgea Orwella či Arthura Koestlera.
Monografia Lenin bola len prvou časťou zamýšľanej trilógie. Nasledovať mali práce o Trockom a Stalinovi, ale v dôsledku medzinárodnej situácii po nadviazaní diplomatických stykov medzi ČSR a ZSSR a narastajúcej hrozby fašizmu, odmietlo vydavateľstvo Melantrich rukopisy publikovať. V roku 1939 bol riaditeľ Ruského zahraničného archívu penzionovaný a archív previedli do rezortu ministerstva obrany. Po vojne všetky Slavíkom prácne zozbierané archiválie darovali vláde Sovietskeho zväzu.
Citlivé materiály
O dôležitosti týchto dokumentov pre sovietsku stranu, a jej vodcu osobitne, píše ruský historik generál Dmitrij Volkogonov v 2. zväzku biografie Triumf a tragédia - politický portrét J. V. Stalina:
"Keď mu (Stalinovi) po vojne vojaci hlásili, že československá vláda mieni darovať ZSSR Ruský zahraničný archív, prikázal zorganizovať prebratie aj prehliadnutie dokumentov fondu. Kruglov (minister vnútra) mu 3. januára 1946 hlásil, že pod dozorom NKVD do Moskvy dopravili deväť vagónov dokumentov (archívy Denikinovej a Petľurovej vlády, osobné archívy Aleksejeva, Savinkova, Miľukova, Černova, Brusilova a mnohých ďalších ruských činiteľov). Boli tam knihy a materiály k dejinám októbrovej socialistickej revolúcie a občianskej vojny. Na preberaní dokumentov sa zúčastnili odborníci z Akadémie vied, ale všetko riadili a Stalina o obsahu a ďalšom osude archívu informovali vysokí činitelia NKVD."
Po roku 1948 bol Slavík väznený, ale nikdy neprestal komentovať dianie v komunistami ovládanom Československu. V auguste 1968 si do svojej, zatiaľ nevydanej práce Do vykotlané vrby poznamenal: "Moskovským vodcom komunizmu nikdy nezišla na um myšlienka, že hŕstka kapitalistov by bola dávno zvrhnutá, keby sa proti boľševickej forme socializmu nepostavila väčšina pracujúcich kultúrnych krajín, pre ktorých je orientálna forma sovietskeho socializmu, zamoreného cárskodespotickými prvkami, neprijateľná."
PhDr. Jan Slavík umrel vo vysokom veku 9. mája 1978, desať rokov po invázii sovietskych vojsk do Československa a sedemnásť mesiacov pred sovietskym vpádom do Afganistanu. Jeho jasnozrivé a brilantné úvahy vyšli v útlej zbierke Iluze a skutečnost (Academia, Praha 2000) a portrét tohto výnimočného človeka z pera Jaroslava Boučka Jan Slavík: Příběh zapomenutého historika vydalo na sklonku minulého roku Nakladatelství H & H v Prahe.