Moderný svet väčšinou vznikol bez Ríma a proti nemu

Na vyslovené slová nadväzuje jeho otázka, či nie je vzhľadom na očividnú neschopnosť katolíckej cirkvi korigovať a reformovať samu seba logické, že na začiatku tretieho kresťanského tisícročia sa viac-menej zhovievavá ľahostajnosť, ktorú verejnosť prejavoval voči cirkvi pred takými päťdesiatimi rokmi, zmenila na priam nenávistné nepriateľstvo.
Z hľadiska vydavateľstva Slovart, ktoré len nedávno vydalo niekoľkodielnu publikáciu o živote Jána Pavla II., je vydanie naozaj pozoruhodnej Küngovej knihy prejavom otvorenosti edičného plánu: veď práve súčasný pápež sa v závere jeho knihy dočkal ostrej kritiky. Publikácia o katolíckej cirkvi prichádza na Slovensko v pravý čas, uprostred nekompromisných debát politických špičiek o zmluve s Vatikánom, potratoch či náboženstve na školách, zároveň tesne pred pápežovou návštevou krajiny. Ak by hádky by na pár dní ustali a všetci zainteresovaní by si večer sadli nad Küngovu knihu, možno by veci po čase dostali zaujímavejší spád než len presadzovanie čoraz konzervatívnejšej politiky.

Nepohodlný teológ
Katolícky teologický profesor Hans Küng, ktorému pápež pred dvoma desaťročiami odňal právo učiť katolícku teológiu, využíva slobodu súčasnej spoločnosti a vyjadruje sa k aktuálnym veciam v médiách, popri rozhovoroch a článkoch je zároveň autorom viacerých polemických kníh. Hoci sa k nemu katolícka cirkev príliš nepriznáva, on o svojej viere nepochybuje. Zástanca cirkevných reforiem sa v posledných rokoch napríklad vyslovil za rehabilitáciu Martina Luthera zo strany katolíckej cirkvi. "Reformátor bol škandalóznym spôsobom vyhodený z cirkvi," povedal emeritovaný tübingenský profesor vo švajčiarskom rozhlase. Vyobcovanie Luthera je až dodnes veľkou prekážkou v styku medzi cirkvami. Posmrtná rehabilitácia Luthera je podľa Künga naliehavejšia ako rehabilitovanie Galilea Galileiho, ku ktorému už došlo.
Pred siedmimi rokmi Küng vytkol pápežovi Jánovi Pavlovi II., že je "pobožným samovládcom". Neberie na vedomie realitu a nie je ochotný na nijakú zmenu kurzu, povedal Küng pri predstavení svojej novej knihy Desať téz k budúcnosti cirkvi a pápežstva. Katolícka cirkev sa podľa neho podobá lodi, ktorá sa bezcieľne zmieta a čoraz viac sa nachádza v ohrození morskými vlnami. Príčinou podľa krízy cirkvi je podľa Künga autoritatívne vedenie s totalitárnymi črtami. "Pápež Ján Pavol II. sa neriadi podľa kompasu evanjelia, ktorý je zameraný na slobodu, milosrdenstvo a lásku k ľuďom. Chce radšej, aby cirkev zostala stredovekou galejnou loďou nedospelých ľudí. Ak sa má prekonať štrukturálna kríza katolíckej cirkvi, je nevyhnutné pripustiť ženy za kňazov a odstrániť celibát," vyhlásil vtedy teológ.

Návrat k základom
Významný znakom Küngovej knihy Katolícka cirkev je odvolávanie sa na pôvodnú kresťanskú zvesť, na evanjelium a samotného Ježiša Krista. Všetky katolícke inštitúcie, dogmy, právne nariadenia a obrady podliehajú u neho základnému kritériu: či sú v tomto zmysle kresťanské alebo či aspoň nie sú nekresťanské, či sú v súlade s evanjeliom. Autor zároveň sympatizuje s ekumenizmom, hnutím za zjednotenie kresťanov. Najväčšiu prekážku vidí v systéme katolíckej cirkvi, pričom od začiatku svojho historického prehľadu napísaného polemickým esejistickým štýlom si všíma hlavne najvyšších cirkevných hodnostárov, predovšetkým pápeža. Küng od šesťdesiatych rokov kriticky prehodnocuje tradičné cirkevné náuky, ako je napríklad náuka o pápežskej neomylnosti. Autor v úlohe disidenta sa vo svojom diele venuje dejinám katolíckej cirkvi od jej začiatku až po súčasnosť, v záver načrtáva istú víziu, resp. body nevyhnutnej reformy. Všíma si vzťah katolíckej cirkvi k iným náboženstvám, rozoberá, prečo došlo k rozkolu s východnou cirkvou, ako aj k rozkolu v západnej cirkvi, skúma výsledky vatikánskych koncilov a podrobne sa venuje niektorým najvýznamnejších pápežom a teológom (kriticky píše predovšetkým o Aureliovi Augustinovi, ktorý dospel k záveru, že teologicky by sa dalo ospravedlniť aj násilie voči kacírom a rozkolníkom, podľa autora sa stal v priebehu storočí kľúčovým svedkom teologického ospravedlňovania násilnej konverzie, inkvizície či svätej vojny). Malým nedostatkom knihy je, že sa príliš zameriava na mocenské štruktúry a ich špičky, ale bežným veriacim a ich každodennému životu sa venuje iba náhodne a okrajovo. Hoci často opakuje slová o potrebe návratu k podstate a Ježišovi Kristovi, venuje sa jeho životu a učeniu v úvode knihy iba torzovito, takže čitateľ bez akýchkoľvek znalostí danej témy môže zostať bezradný. Autor zrejme automaticky počíta s tým, že Kristovo učenie a život sú chronicky známe, a preto svoj dôraz sústreďuje na opis historického vývinu cirkevných štruktúr a dogmatiky, v čom je jeho kniha prínosná a pre laika často veľmi objavná.

Pope on the road
Súčasný pápež má výborný mediálny imidž, vďaka ktorému sa podarilo zastrieť jeho skutočné zásluhy na reforme či stagnácii cirkvi. Na základe povrchných informácií by sa ľahko mohlo zdať, že je to najotvorenejší pápež posledných storočí, Küngov názor je však trochu iný. Príznačné je, že kapitola, kde sa najviac spomína jeho meno, nesie názov Zrada koncilu. Za najvýznamnejšieho pápeža 20. storočia považuje autor Jána XXII. (1958 - 1963), ktorý svojím sotva päťročným pontifikátom ohlásil počiatok novej éry v dejinách katolíckej cirkvi. Jeho najvýznamnejším činom bolo zvolanie Druhého vatikánskeho koncilu (Küng bol vtedy pápežom vymenovaný za teologického poradcu koncilu a zohrával kľúčovú úlohu pri koncipovaní jeho dokumentov), ktorý zrevidoval takmer všetky významné rozhodnutia Pia XII. Bola jasne potvrdená tak dlho odsudzovaná náboženská sloboda a sloboda svedomia ľudských práv, došlo k uznaniu spoluviny za šírenie antisemitizmu a k pozitívnemu obratu voči judaizmu, koncil priniesol nový konštruktívny postoj voči iným svetovým náboženstvám, uznal, že spása sa dá dosiahnuť aj mimo kresťanstva, ba dokonca ju môžu dosiahnuť aj ateisti a agnostici, ak konajú v súlade so svojím svedomím. Týmto koncilom sa katolícka cirkev pokúsila uskutočniť dve modelové zmeny naraz: integrovala základné črty reformačného modelu i modelu osvietenstva a modernizmu. Ako zhubné sa však podľa Künga ukázalo iné koncilové tabu. O možnosti sobášenia kňazov sa ani len nediskutovalo, čo sa týkalo aj diskusií o rozvode, nominácii biskupov i samotnom pápežstve, pápež prerušil diskusiu o kontrole pôrodnosti a antikoncepcii napriek tomu, že sa k tejto téme predtým vyjadrili traja významní kardináli.
"Treba uznať, že aj tento pápež mal dobré úmysly a že dbal o identitu a jasnosť katolíckej cirkvi," hodnotí Küng pôsobenie Jána Pavla II., ktorého považuje za najprotirečivejšieho pápeža. "No nemali by sme sa dať oklamať dobre zorganizovanými masovými a mediálnymi predstaveniami zrežírovanými odborníkmi. (...) Napriek nespočetnému počtu príhovorov a drahých pútí (s dlhmi niektorých miestnych cirkví, ktoré idú do miliónov), v katolíckej cirkvi alebo v ekumenickom svete sotva došlo k nejakému pokroku, ktorý by stál za povšimnutie." Ján Pavol II. podľa neho podobne ako Ronald Reagan dokázal svojím šarmom, otvorenosťou a symbolickými gestami prezentovať ako prijateľnú aj tú najkonzervatívnejšiu náuku alebo prax. Tento pápež vyhlásil priam duchovnú vojnu moderným ženám, ktoré chcú žiť moderným spôsobom života, tvrdí Küng, čo dokazuje jeho zákazom kontroly pôrodnosti a potratov, a to aj v prípade znásilnenia a incestu, rozvodu, kňazskej vysviacky žien a modernizácie ženských reholí. Preto sa nespočetné množstvo žien potichu obrátilo chrbtom ku katolíckej cirkvi, ktorá im už nerozumie, dodáva autor, ktorý vyslovuje aj niekoľko ďalších výhrad.
Práve v poslednej časti knihy venovanej súčasnosti a budúcnosti je Hans Küng najpolemickejší. Jeho stručné dejiny katolíckej cirkvi možno čítať aj ako dejiny nevyužitých príležitostí na návrat ku skutočne ľudovej cirkvi, ktorá nedokáže iba poučovať, ale sa dokáže aj učiť.