Po druhej svetovej vojne prešli viac-menej všetky európske krajiny vlnou znárodnenia veľkých hospodárskych komplexov. Krajiny, ktoré sa dostali do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu, nastúpili na politickú cestu socializácie a realizovali znárodnenie v podstatne väčšom rozsahu.
Aj v bývalom Československu došlo k likvidácii súkromného sektora. Popri tom štátnom sa ako iná forma vlastníctva rozvíjal len sektor družstevný. A k tomu všetkému sa tu začal uplatňovať princíp vedúcej úlohy Komunistickej strany a moc sa jednoducho monopolizácia. To viedlo k direktívnemu riadeniu hospodárskych a spoločenských procesov podľa sovietskeho vzoru.
Demokratizačný proces v Československu v roku 1968 chcel uvoľniť hybné sily pre malé a stredné podnikanie, spružniť riadenie systému a vytvoriť tu určité motivačné prostredie. No tiež nepočítal s riešením základného blokačného prvku -- a to so zavedením pluralitného politického systému. Po obsadení Československa v auguste 1968 sa centralizácia riadenia spoločnosti, vrátane hospodárstva, opäť prehĺbila. Systém detailného plánovania, centrálneho určovania cien, objemov a tokov výroby dokázal ako-tak držať krok s kapitalistickými krajinami do 70. rokov. V 80. rokoch už centralistické systémy, ktoré nedokázali generovať dostatočne motivačné faktory, začali zlyhávať v súťaži so systémami založenými na súkromnom vlastníctve.
Politickou výhodou centrálne riadeného systému bolo, že občanom dával pocit sociálnej stability a primeranej, nie veľmi diferencovanej životnej úrovne. Centrálnemu, direktívne riadenému systému však chýbali základné mechanizmy priebežného vyrovnávania nerovnováh -- pružný cenový mechanizmus, konkurenčné prostredie a motivácia pre zvyšovanie produktivity a tvorbu zisku. Fungoval ako nerovnovážny, pričom agregátny dopyt prevažoval nad ponukou. Táto strnulosť bola násobená nemožnosťou prirodzeného výberu politických reprezentantov, obmedzenými možnosťami voľného pohybu, ale i čoraz zjavnejším ekonomickým zaostávaním. To viedlo nakoniec aj k jeho rozpadu.
Sergej Kozlík, europoslanec,
bývalý minister financií