Pred niekoľkými týždňami sa prevalila médiami správa, že celosvetovo obľúbené ovocie -- banány -- môže v priebehu niekoľkých rokov navždy zmiznúť. Kde hľadať príčiny tejto skutočnosti? Problém je v tom, že banány sa v priebehu tisícok rokov prestali šľachtiť a sú teda geneticky staré a slabé. Od čias, keď sa na konci doby ľadovej rozmnožilo v džungliach juhovýchodnej Ázie, je toto ovocie evolučne na mŕtvom bode a je vlastne len sterilným mutantom. Tieto skutočnosti vedú niektorých vedcov k domnienke, že toto svetovo najobľúbenejšie ovocie môže vyhynúť.
Banány nemajú genetickú pestrosť, bez ktorej nemôžu zápasiť so škodcami a chorobami, ktoré napádajú banánové plantáže v strednej a južnej Amerike, v Afrike a Ázii. Banány dnes nevyhnutne potrebujú niečo na povzbudenie. Pestovatelia desaťročia ignorovali šľachtenie nových druhov, pretože je finančne i časovo náročné. Výsledkom toho je, že väčšina konzumentov pozná len jednu odrodu -- Cavendish. Vo veľkej časti Afriky, kde sú banány hlavnou plodinou, klesajú výnosy už pol storočia a obchod s banánmi sa dostal do krízy. Niektorí vedci, ako napríklad Emile Frison, belgický rastlinný patológ a šéf celosvetovej siete výskumníkov banánov, sa obávajú ich zmiznutia v horizonte desiatich rokov.
Dôsledky uniformity
Podľa britského vedeckého časopisu New Scientist pripomína súčasná situácia vysychanie zemiakov, ktoré v polovici devätnásteho storočia spôsobilo írsky hladomor. Stav a kvalita banánov sa rapídne zhoršuje a svedčí o nepriaznivom procese, ktorý zasahuje všetky kultúrne rastliny: ich rastúca štandardizácia na celom svete ohrozuje ich schopnosť adaptovať sa na prostredie a prežiť.
Banány patria medzi najstaršie plodiny, ktoré človek pestoval -- bolo to už pred desaťtisíc rokmi v juhovýchodnej Ázii. Divý banán, veľká džungľová bylina, obsahuje množstvo tvrdých semien, ktoré ho robia nepožívateľným. Lovci a zberači preto museli objaviť zvláštny mutant, ktorý produkoval ovocie bez semien. Genetici však objavenie tohto mutanta pripisujú skôr náhode ako vedomej snahe o jeho vyšľachtenie. Banány, ktoré dnes poznáme, nie sú schopné normálneho vývinu semien a peľu, a sú teda sterilné. Tmavé čiary v ich vnútri dužiny len pripomínajú staré semená.
Prví roľníci kamennej doby kultivovali tieto rastliny presádzaním odrezkov zo stoniek. Na rozdiel od iných rastlín sa však banány nereprodukujú pohlavným spôsobom, a teda ani nemenia svoju genetickú výbavu, čím sa stávajú náchylnejšie na rozličné ochorenia. Každý druh moderných banánov -- žlté, červené či zelené, škrobové či sladké -- odvtedy svoje gény nezmenil.
Znížená imunita
Tradičné odrody pohlavne sa reprodukujúcich plodín mali vždy širšiu genetickú základňu a v každej ďalšej generácii sa ich gény nanovo upravovali. To im dáva flexibilitu a omnoho viac zdrojov vo vývine reakcie na chorobu. Dnes sa však pestovatelia zameriavajú len na pár vysokovýnosných druhov, čo môže mať za následok, že sa táto výhoda stratí. A to je hrozba pre celú poľnohospodársku výrobu, a nielen pre pestovateľov banánov. Aj tá najproduktívnejšia plodina môže rýchlo stratiť výnosy, keď ju napadnú plesne alebo škodcovia.
Banány sú ideálnym príkladom tohto stavu. Až do polovice minulého storočia dominoval svetovému trhu s banánmi druh Gros Michel. Bol objavený v dvadsiatych rokoch devätnásteho storočia v Ázii a bol považovaný za bohatší a sladší ako ten, ktorý poznáme dnes. Jeho sterilita však spôsobovala, že bol zraniteľný. Napádali ho najmä pôdne huby, známe ako panamská choroba, ktoré boli príčinou jeho vysychania. Keďže tieto huby sú schopné vydržať v pôde dlhé roky, farmári začali rýchlo napadnuté oblasti opúšťať, až kým v päťdesiatych rokoch neobišli všetku pôdu a druh Gros Michel nevyhynul. Po tejto katastrofe zachránil celosvetový obchod s banánmi dnešný druh Cavendish, pôvodom z južnej Číny.
Sociálne dôsledky
Približne 85% svetovej produkcie banánov zostáva v krajinách pôvodu. Toto ovocie sa dá pražiť, variť, sušiť, ale slúži tiež na výrobu múky, pálenky, piva či kaše. Banánové vlákna a listy sú hojne používané na pokrývaní striech, v textilnej či kozmetickej výrobe. Zmiznutie tejto plodiny by malo na jej pestovateľov okrem ekonomických i veľké sociálne a zdravotné dopady. Od banánov je závislých okolo päťsto miliónov obyvateľov Indie, Ugandy, Ekvádoru či Kostariky. V Ugande rastú banány na celej jednej tretine obhospodarovanej pôdy a spotreba na jedného obyvateľa je približne päťdesiatkrát vyššia než spotreba priemerného Európana. Sú najväčším zdrojom kalórií a sú súčasťou takmer každého jedla.
Najväčšou hrozbou pre obyvateľov spomínaných krajín sa opäť stáva hubová choroba, známa ako čierna sigatoka. Prvýkrát sa objavila v roku 1963 na Fidži a dnes už môžeme hovoriť o jej globálnej epidémii. V postihnutých oblastiach znížila výnosy na 50 -- 70 % a znížila vek rastlín z tridsať na dva až tri roky.
Čoraz slabšia chémia
Chorobu zatiaľ pestovatelia držia na uzde pomocou masívneho použitia fungicídov, avšak štyridsaťkrát striekaná rastlina robí podľa New Scientist Cavendish najviac chemicky ošetrovanou rastlinou na svete. Fungicídy dnes predstavujú štvrtinu nákladov miestnych poľnohospodárov, ale to asi nie je najväčší problém. Omnoho závažnejšia je napríklad skutočnosť, že kostarické ženy, pracujúce pri balení ovocia, trpia dvojnásobným výskytom leukémie oproti zvyšku populácie. Podľa jednej štúdie je pätina robotníkov s banánmi sterilná. Napriek masívnemu používaniu fungicídov sa hubové ochorenia dostávajú pod kontrolu veľmi ťažko. Ešte ťažšie sú na tom chudobní roľníci, ktorí si nákup chemikálií nemôžu dovoliť. Nemôžu robiť oveľa viac než sledovať ako ich rastliny pomaly hynú. Najhoršia situácia nastane v Afrike. Uganda a Kamerun budú pravdepodobne musieť čeliť hladomoru. Podobná situácia je tiež v oblasti Amazonskej nížiny, kde hubové ochorenia zničili väčšinu banánových polí.
Posledným klincom do rakvy obľúbeného ovocia môže byť znovuobjavenie sa panamskej choroby, ktorej nová forma je ešte mocnejšia. Keďže je to pôdna huba, nemožno ju na rozdiel od sigatoky účinne chemicky ošetrovať. Podľa odborníkov tak môže banány zachrániť len objavenie novej, odolnejšej odrody.
Riešenie?
Objaviť novú odrodu však nie je také ľahké. Takmer všetky jedlé druhy sú náchylné na choroby a kvôli ich sterilite je veľmi náročné preniesť na ne nové genetické vlastnosti. To však výskumníkov neodrádza. Veľmi zriedkavo sa stáva, že sterilný banán genetickou náhodou dovolí vyvinúť sa normálnemu semenu, čím poskytne priestor na zmenu svojej genetickej výbavy. Pokúsili sa o to pestovatelia v Honduraskom poľnohospodárskom výskumnom ústave. Počas jedného roka každý deň ručne opeľovali desať hektárov, teda asi desaťtisíc rastlín, s peľom z divokých ázijských banánov. Po roku ošúpali okolo štyristo ton ovocia, v ktorom našli vcelku pätnásť semien, z ktorých len päť klíčilo. Ďalšie kríženie s divými banánmi prinieslo bezsemenovú odrodu, odolnú proti spomínaným hubovým ochoreniam.
Problémom je, že táto odroda nie je veľmi obľúbená. Niektorí hovoria, že chutí skôr ako jablko, a nie ako banán. Obyvateľom Kuby to však neprekáža. V tejto krajine, kde sigatoka zničila banánové plantáže hneď po tom ako bola prestrihnutá pupočná šnúra s Ruskom, je o novú odrodu záujem. Tí, čo si pamätajú chuť povestných kubánskych pomarančov, sa tomu nečudujú.
Strach a nádej
Drobní pestovatelia banánov v iných krajinách sa postupne začínajú orientovať na iné plodiny. Veľké spoločnosti, ako napríklad Chiquita, zostávajú banánom verné. Ale namiesto toho, aby investovali do genetického výskumu, zameriavajú svoju pozornosť na výskum nových fungicídov. Z krátkodobého hľadiska je to iste výhodnejšie. Skôr ako z prechemizovaného ovocia majú veľké spoločnosti strach z úbytku zákazníkov. Z toho dôvodu sa odmietajú zapojiť do plánov genetickej úpravy ovocia, s ktorou vedci spájajú ich záchranu. Napriek optimizmu vedcov sa medzi nimi nájdu i skeptici, ktorí si myslia, že rozlúštenie genómu chudobným farmárom v dohľadnom čase nepomôže. Argumentujú najmä časom, ktorý celý výskum a vývoj nových druhov zaberie.