Ešte počas minulého režimu sa deti na bohumilom predmete s názvom občianska náuka učili, že deň socialistického človeka trvá dvadsaťštyri hodín a je rovnomerne rozdelený na tri časti: osem hodín spí, osem hodín pracuje a osem hodín je jeho voľný čas. Táto mimoriadne harmonická a pomerne sympatická teória našla naplnenie len na papieri, nepočíta totiž s tým, ako si dnešní ľudia dokážu pokaziť život ustavičným zhonom a pocitom, že čosi nestíhajú.
Existuje množstvo teórií, ktoré rozdeľujú ľudské dejiny podľa rozmanitých kritérií, okrem u nás najznámejšej marxistickej postupnosti od prvotnopospolnej spoločnosti ku komunizmu (čo je v istom zmysle kruhová teória, pretože sa začína aj sa končí pri beztriednej spoločnosti) sú to teórie o osových obdobiach, civilizačných vlnách a mnoho cyklických výkladov sveta, ktoré z histórie vyťahujú argumenty dokazujúce, že udalosti sa v zásade opakujú. Závisí od zvolených ukazovateľov, ak si všimneme rýchlosť a čas, dá sa tvrdiť, že žijeme na prelome dvoch civilizačných epoch, veku pomalosti a veku rýchlosti. Toto kritérium si zvolilo aj 54. číslo revue Prostor s hlavnou témou v podobe otázky: Zrýchľovanie života, ubúdanie času?
Ak sa vrátime k socialistickej myšlienke deľby času, rýchlo zistíme, že v dnešnej dobe u väčšiny ľudí skolabovala posledná zložka, voľný čas. Je ho oveľa menej než by bolo zdravé, a ak sa aj nejaký objaví, ľudia sa v ňom pokúšajú realizovať všetko, čo si vysnívali, takže sa zase iba ponáhľajú. Dlhodobo nezamestnaní postupne strácajú pracovné návyky, dlhodobo zamestnaní so životom premeneným na jednu veľkú pracovnú zmenu, zase strácajú schopnosť oddychovať a rozumne tráviť torzovitý voľný čas. Nie je to len ich problém, ľuďom, ktorí sa prestali venovať akýmkoľvek koníčkom a okrem práce ich nič poriadne nezaujíma, máte problém kúpiť vhodný darček na narodeniny či pod stromček, a tak sa sami odsúdia na dostávanie kravát, ponožiek a kníh, ktoré nikdy neprečítajú.
Ako zabíjame čas
Aj keď sa čas premenil na veľmi vzácnu komoditu, asi sa nikto nevyhne jeho plytvaniu. V anketovej otázke časopisu niekoľko respondentov odpovedá na otázku, ako zabíjajú čas. Mnohé odpovede sa opakujú, víťazí sledovanie televízie. "Viem od druhých, že čas možno zabíjať sledovaním televíznych kanálov," hovorí analytik a maliar Petr Ettler. "Tieto ,kanalizačné túžby' na mňa osobne prichádzajú len v situáciách, keď sa cítim veľmi unavený a nepotrebujem viac než anonymnú zvukovú a obrazovú kulisu." Ako dodáva, prejavom frustrácie mladých je, napríklad, niekoľkohodinové brázdenie po internete. Treba len potvrdiť, že ak je návšteva tohto média bezcieľna, minúty sa vďaka tisícom odkazov rozmanitými smermi míňajú veľmi rýchle. Za premárnený čas niekto považuje aj príliš podrobné čítanie novín a časopisov. Keď ste ženou, je väčšia pravdepodobnosť, že prepadnete iste veľmi módnej úchylke, ktorej sa hovorí "go shopping", tvrdí dramaturgička a scenáristka Hana Brajanoski-Musilová. "Vďaka zháňaniu jedinej veci sa z vás ľahko môže stať štvanec." Na druhej stane chváli celkom triviálne činnosti, ktoré majú podľa nej priaznivý vplyv na organizmus -- umývanie riadu, zalievanie kvetín a vyžehlenie kôpky vypranej bielizne sa niekedy obráti na neprekonateľnú túžbu niečo zmeniť, hoci premiestniť nábytok, pomaľovať stenu izby, vyhádzať staré časopisy alebo narovnať knihy v knižnici. "Tieto stavy vlastne milujem, pretože schopnosť vidieť, že v byte niečo potrebuje zmenu, vo mne uvoľňuje vlnu aktivity i celkom prostej radosti." Anketu oveľa menej optimisticky ukončuje novinár Zdenko Pavelka, podľa ktorého čas zabíja ten, kto sa nudí, a nuda svedčí o prázdnote osobnosti.
Naplaveniny času
S istým zjednodušením čas môžeme vnímať horizontálne aj vertikálne. Tým druhým prípadom sú naplaveniny času. Podľa Stanislava Komárka existujú aj v našej kultúre, skôr a silnejšie ich však vnímame v iných kultúrach. Každá krajina sa dá lúpať ako cibuľa na rôzne časové vrstvy, niekde zúri urbanizácia príznačná pre minulé a predminulé storočie, inde cítiť na každom kroku 21. storočie s jeho elektronickými atribútmi, kdesi v pralese nájdeme neolit. Ostrovčeky minulosti má podľa autora aj ľudská spoločnosť. Armáda so svojou tupou drezúrou je živou fosíliou 18. storočia, keď bolo treba hnať negramotných sedliackych synov v usporiadaných útvaroch proti tureckým pohanom; takéto cvičenia mali vtedy svoj praktický zmysel. Stopy našej dávnej minulosti môžeme uvidieť na nečakaných miestach, Turecko týchto dní Komárkovi pripomína starú c. a. k. monarchiu -- svojou starosvestkou poctivosťou, veľkými rodinami, lacnou pracovnou silou, starostlivosťou o zovňajšok a dobré vystupovanie, prudkým rozvojom a výstavbou i cenou vzdelania pre jeho nositeľa. Ako píše autor, aj islamské krajiny majú v sebe niečo stredoveké, čo nás menej udiví, ak sa pozrieme na číslo ich letopočtu; jednotlivé náboženstvá asi starnú rovnakým tempom. "Rovnako ako stredovekí Európania nepozná väčšina moslimov stály strach o zajtrajšok a má živú náboženskú vieru." To sa už dostávame k horizontálnemu cestovaniu časom, aké sa ponúka pri návšteve iných krajín. Svoje stretnutie s cudzou kultúrou týmto spôsobom v revue Prostor opisuje Jitka Světlíková v reportáži Indické putovanie "bezčasím". Ako tvrdí na záver, koncov vesmíru bolo už mnoho. Šiva má svoju Šakti, navzájom sa milujú, a tým udržiavajú svet v chode. Keď ich to omrzí, potom príde pralaja, koniec svetov. Po čase sa opäť Šakti roztúžene načiahne po svojom jedinom a jediným dotykom stvoria nové vesmíry spolu s novými bohmi, ľuďmi a časom. "Vesmíry sú tu predsa preto, aby sa bohovia zabavili vo svojom nekonečnom trvaní."
Otázka prežitia
Azda najdôležitejším príspevkom celej revue je text českého esejistu a spisovateľa Blumfelda S. M., ktorý hneď na začiatku vyvracia oficiálnu propagandu technokratov a ich presvedčenie, že rýchlosťou sa čas rozmnožuje a že jeho zásoby utešene rastú. Za evidentný nezmysel považuje hypotézu, že zdroje nášho času sú nevyčerpateľné. Kladie si zásadnú otázku, či sú zdroje nášho planetárneho času neobnoviteľné alebo či sú síce obmedzené, ale schopné regenerácie. Hovorí o nevyhnutnosti ekologizácie času, pod čím rozumie šetrné zaobchádzanie s časom a zdržanlivosť v rýchlosti, šetrnosť podľa neho znamená šetriť čas, starať sa oň -- nezabíjať ho. Zdržanlivosť znamená zdržiavať sa -- stáť v ceste náhleniu. Tretím aspektom tohto snaženia by mal byť rešpekt k duchovnému rozmeru času a miesta.
Zatiaľ čo v minulosti sa uskutočňovali zmeny v spôsobe myslenia, v životných i stavebných štýloch či móde celé storočia, dnes je frekvencia štýlov taká rýchla, že po období dekád v prvých troch štvrtinách storočia sa kráti na roky, ba dokonca na sezóny, konštatuje Blumfeld S. M. "Ak bol ešte v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch dôležitý pojem dekády, v druhej polovici osemdesiatych rokov akoby ku generačnej obmene dochádzalo po piatich, dokonca po dvoch rokoch."
Vďaka rýchlemu životu niet čas na reflexiu ani na odstup. Podobné miesta ako vesmírne čierne diery, ktoré mnohonásobne intenzívnejšie absorbujú čas ako ich okolie, sú podľa neho aj na našej planéte. Sú to veľké priemyselné centrá a veľkomestá, miesta masívneho technologického zrýchlenia času.
Nový životný priestor
"Lebensraum" civilizácie nastávajúceho tisícročia nie je vonku, ale vnútri, konštatuje autor. Kladie si otázku, či takýto "Drang nach Innen" znamená, že toto tisícročie bude oným tisícročím dobývania a osídľovania ducha, ktoré predpovedal stredoveký mystik Joachym de Fiore. Táto úniková cesta z klaustrofóbnej planéty nie je uzavretá, nie je však otvorená všetkým. Luxus spomalenia si budú podľa Blumfelda môcť dovoliť iba tí, ktorým vláda nad vlastným tempom zostane vo vlastných rukách. Vyzerá to tak, že sú to dve skupiny: elita a sociálne deklasovaní, "bezdomovci, tuláci, žobráci, skrachovanci všetkých typov, ktorí z bahna nehybnosti nikdy nevytiahli päty; plazia sa usadeninami spoločenského dna a motivačné slogany typu "čas sú peniaze" pre nich nikdy neznamenali reálnu voľbu. Elity už dnes masovo využívajú rezervoáre pomalosti v podobe mála nedotknutých miest na svete s tzv. tradičnou kultúrou, ktorú svojou prítomnosťou a pôsobením ničia a domorodcov premieňajú na ľudí za peniaze predstierajúcich samých seba.
Okrem iného sa nám podarilo spotrebovať budúcnosť prírodných kultúr, ktoré paradoxne verili, že regenerácia času je možná, že existujú spôsoby, ako ho obnoviť. Autor to ilustruje postupom kolonizácie amerického a afrického kontinentu, kde "lenivé" domorodé kultúry nedokázali odolať "rýchlemu" Západu. "S netrpezlivosťou bielej rasy prišla aj jej šialená rýchlosť, ktorá zrušila zdanlivé rezervoáre času týchto domorodých kultúr a doviedla svoju "starostlivosť" k ich zmiznutiu z povrchu Zeme, a pretože niektorým z týchto kultúr sa nepodarilo uchytiť ani v pamäti, teda aj k zmiznutiu z času. Neprežili ani v rozprávaní. Preto stratili nielen minulosť, ale aj vlastnú budúcnosť."
Objavenie pomalosti
Jednou z príčin súmraku modernej civilizácie môže byť podľa autora práve jej neschopnosť čas regenerovať. Prestali sme rešpektovať potrebu jeho rituálnej obnovy a otázkou je, či sme ešte ako spoločnosť bez šamanov a viery schopní nejakého regeneratívneho magického obradu a obete. Vo futuristickom svete môže potreba miest disponujúcich akousi pôvodnou pomalosťou nadobudnúť takmer utopický charakter, podobu nedosiahnuteľného ideálu. "Napriek tomu sa predstavivosť sci-fi autorov aj naďalej ženie opačným smerom; opojenie rýchlosťou v ich scenároch dosiaľ nenarazilo na hranice agónie a nevoľnosti... Ako by budúcnosť zostávala jednoznačne spojená s ideálom rýchlosti. Napriek tomu -- alebo práve preto -- si možno dosť dobre predstaviť situáciu kultúry frustrovanej rýchlosťou."
Nie každému sa chce čakať, kým konzumná rýchlokultúra dospeje k objaveniu pomalosti, sú tu ľudia, ktorí chcú žiť prirodzeným tempom hneď a objavujú princípy ekológie času. Príklon obyvateľov západných krajín k východným náboženstvám má mnoho vysvetlení, niekto v nich vidí iba módnu vlnu (ako taká trvá pridlho), východisko z chaotickej doby veľkých zmien, môžu však byť atraktívne aj vďaka svojej meditatívnej, a teda spomaľujúcej povahe. Utopické miesta či zóny stability podľa Blumfelda ľudia dnes nehľadajú iba na vrcholkoch hôr, v hlbinách lesov či na samotách, často sa ich snažia nájsť i v sebe samých. Ideálom pozitívnej pomalosti podľa neho určite nie je nehybnosť, stagnácia či stuhnutosť. Možno skôr hovoriť o schopnosti naladiť sa na akúsi nekonzumnú rýchlosť. "Ako základ nám vždy môže poslúžiť rytmus našich nôh (pešej chôdze) a rytmus nášho srdca -- dve základné rýchlosti, ktorými prirodzene disponujeme."