Na scéne stojí fúzatý chlap oblečený v krátkych nohavičkách s trakmi, na hlave má opačne nasadenú šiltovku a po tvári pehy. Chlpaté nohy drží v tvare písmena X, pomaly sa kýva dopredu a dozadu a sem-tam si pošpára v nose. Recituje:
O čokoláde:
Čokolády malú hvudku
do žalúdku dal som si dnes uáno
tá potvova v bvuchu kvasí
nevykakám sa dnes asi
Kto by neuhádol, kto je interpretom tohto malého básnického skvostu? Predsa "Miuko"! Jedna z postáv momentálne najobľúbenejšieho komika na Slovensku - Petra Marcina. Meno relácie netreba ani spomínať, veď sme ňou masírovaní hneď z dvoch smerov. Ale veď prečo nie? Davy sa smejú, všetci sú spokojní a predstaviteľky staršej generácie ho milujú.
Včera
Kým kedysi boli v kurze paródie na Hamleta, Godota či iné literárne skvosty, dnes, ako naznačuje aj ukážka, sa humoristi inšpirujú záchodmi a črevnými problémami. Každý normálny človek si len nostalgicky môže povzdychnúť - a v tomto prípade je úplne jedno, či sa z toho stáva klišé alebo nie - nad úrovňou kabaretných programov Lasicu & Satinského zo 60. rokov či českých cimmrmanov, Šimeka a Grossmana, prípadne Bohdalovej a Dvořáka z Televariété.
Je paradoxné, že v dusných komunistických časoch sa robil humor, ktorý budeme reprízovať ešte veľmi dlho. Jeho úspech podľa niektorých spočíval aj v tom, že nebol celkom jednoznačný, a preto bol dráždivý. "Pred rokom 1989 bol humor na Slovensku veľmi metaforický, autori i interpreti si vychutnávali najmä jeho sofistikované formy - stačilo niečo naznačiť a diváci či poslucháči si domýšľali. Nahadzovať témy bola veľká radosť," tvrdí dlhoročný organizátor Kremnických gagov Ján Fakla.
Aj on zastáva názor, že po roku 1989 kvalitný humor v podstate zanikol. Neutešenú situáciu pomáhali na rôznej úrovni zachraňovať len vtedy ešte britký Milan Markovič, Jaro Filip a dvojica Lasica & Satinský. "Niektorí odvážlivci sa pustili do tzv. politického humoru, podľa mňa však už nešlo o politický humor, ale iba o paródiu nezrelých politikov, ktorí im to umožňovali. Preto sa darilo najmä imitátorm - Rasťovi Piškovi a Robovi Kajzerovi alebo hercom typu Noga - Skrúcaný. Ťažili z tejto odvahy niekoľko rokov, až sa zunovali a dnes robia na tzv. spoločenskú objednávku, čiže humor o ničom," tvrdí Ján Fakla.
Dnes
"Humor je v súčasnosti zdegenerovaný na rôzne talk show, kde ide väčšinou o rozprávanie otrepaných zážitkov, vtipov alebo o sprofesionalizovanú študentskú recesiu (Uragán)," pokračuje v kritike Ján Fakla. Aj Milan Lasica si myslí, že dnešný humor je drsný, priamočiary, prvoplánový, jednoznačný, často hrubý a arogantný. "Rovnako ako keby ste rúbali sekerou drevo, a nie stružlikali nožíkom píšťalku," tvrdí legenda humoru.
Problém spočíva aj v tom, že sa priveľmi prispôsobuje masovej kultúre - najmä svojimi výrazovými prostriedkami. "Po revolúcii sa vďaka niektorým elektronickým médiám stali normou "kvality" scénky či pesničky bez nápadu či len s veľmi chabou pointou. Prevláda šok, slabé pokusy o situačný humor či nie veľmi úspešné spájanie často aj oplzlých vtipov. Keď nie je nápad, pomôže sa vulgarizmom, holým zadkom, ženským prevlekom, atakom či aroganciou. K tomu dospeli aj také "nádejné" programy ako Dereš a Uragán, či už ukončená relácia Je to možné? s Jožom Pročkom (TV Markíza ju opätovne zaradila do vysielania - pozn. red.)," nekompromisne hodnotí Ján Fakla.
Tvár dnešného humoru nedávno bránila v jednom slovenskom denníku dramaturgička Uragánu Adriana Kronerová. Podľa nej ho určuje súčasný spoločenský kontext - teda komercia na 40 káblových kanáloch. "Zábava je väčšinová, teda komerčná. Niežeby tvorcovia neboli schopní urobiť náročnejší humor. Určujúce je však to, pre koho to robia," tvrdí Kronerová. Literárny humor zo 60. rokov podľa nej vznikal v inom kontexte. Humor, ktorý sa pestoval v divadle Semafor, v Radošinskom naivnom divadle či v malom kabarete Lasicu & Satinského boli určené pre elitného diváka.
To však nič nemení na fakte, v akej situácii sa ocitol slovenský humor dnes. Najvýstižnejšie nedávno pomenoval celú situáciu režisér Marek Orel: "Tvorcovia podliehajú väčšinovej úrovni diváka namiesto toho, aby citlivo posúvali latku jeho vnímavosti. Prd, grg, fúzatá žena, maďarské skomoleniny - to sú kanóny, z ktorých humoristi pravidelne pália. A hoci cesta prdu je krátka, vždy sa nájde nejaký Močko, ktorý to tu zasmradí a divák nám tak pomaličky, ale súvislo debilnie."
Dole kopcom aj u susedov
Známy český herec a humorista Ladislav Smoljak v jednom rozhovore povedal, že český národ je možno aj preto "humorne" ďalej, lebo slovenské povedomie je trochu oneskorené, čo je dané historicky. Ján Fakla myšlienku ešte spresnil - podľa neho špičkoví slovenskí tvorcovia humoru sa už dávno vyrovnali svojim českým kolegom, oneskorená je skôr väčšina slovenského publika vrátane súčasnej televíznej dramaturgie. "Funguje tu akýsi spoločenský snobizmus," tvrdí Ján Fakla. "Polívku či Donutila dnes uznáva každý Slovák, ale oni boli skvelí aj pred dvadsiatimi rokmi! Slovákom však chýba snaha objavovať kvalitu, vychutnávať si orginalitu. Radšej budú donekonečna pozerať a počúvať otrepané veci. Našťastie vstávajú noví bojovníci - ako napríklad Ohradka, Slanina, Antalík, Bradatá divadelná dvojica, Nvota - Žiška, ktorí majú nezaťažené myslenie, robia skvelý humor a už majú svoje publikum."
Milan Lasica je však sklamaný zo súčasného českého humoru. "Od slovenského humoru sa neočakáva priveľa, ale nad českým televíznym humorom, ktorý sme my vnímali často ako nedosiahnuteľný, dnes niekedy krútim hlavou," tvrdí. Aj samotní Česi si uvedomujú svoje nedostatky. Napríklad v jednom z Britských listov Pavel Kelly-Tychtl píše: "Zlý, netaktný humor často považujeme za výnimočný prejav národného charakteru. Takýto humor sa šíri z médií a iných kultúrnych inštitúcií a zbavuje jedinca práva na jeho ľudskú intimitu. Pretože tam, kde napríklad Angličan len naznačí, Čech dopovie všetko do najmenších detailov, často trápnych, bez možnosti uplatniť fantáziu."
Bez nástupcov?
Podľa mnohých sa smrťou Jula Satinského uzatvorilo obdobie inteligentného slovenského humoru, ktoré, bohužiaľ, podnes nemá rovnocenných nasledovníkov. Ani jeden z legendárnej dvojice si nikdy nepotreboval odfarbovať vlasy na ružovo, ani sa utiekať k vulgárnosti či primitívnosti, aby rozosmial publikum. A napriek tomu sa im to darilo niekoľko desaťročí.
"Žiadna humoristická dvojica doteraz nedosiahla v dialógu taký uhol nazerania na svet ako oni. Boli vždy originálni a aj keď v posledných rokoch pôsobili unavene - mám napríklad na mysli siahodlhé úvody v programe Nikto nie je za dverami - stále boli neprekonateľní," tvrdí Ján Fakla. "Navyše, aj keď pôsobili samostatne, vždy vynikali vlastným nápadom či originálnym postrehom, ktorý im dnešní komici môžu len mlčky závidieť. Nebohý Julo Satinský kedysi ešte za socializmu povedal: Humor je svetonázor a s tým sa stotožňujem," dodáva na záver Ján Fakla.
Ktovie, kam sa vývoj slovenského humoru po prdoch, ceckách, "šlapaní", a robení "to" na svahu posunie ďalej? Určite, byť komikom je naozaj veľmi ťažké, ale mnohým pri tejto otázke už zlyháva fantázia. Veď kam ešte môže viesť cesta z úplného dna?
| Jediná spojitosť medzi Milanom Lasicom a Petrom Marcinom - fúzy. |