Ani ťažkosti vo vyšetrovaní prípadov mučenia a malé množstvo dokázaných prípadov ešte neznamenajú, že tento problém neexistuje.
Po vyslovení slova Rusko si všetci okamžite predstavíme obrovskú krajinu, prechádzajúcu cez jedenásť časových pásem, rozsiahle stepi a lesy alebo, pre nás nepredstaviteľnú, zimu. Rusko, to však nie je len príroda, ale aj ľudia a ich inštitúcie. Poznáme prezidenta Putina, vieme, že krajina je nástupníckou krajinou ZSSR, je stálym členom Bezpečnostnej rady OSN a zaujíma dôležité miesto v svetovej politike. Od svojho predchodcu však Rusko nezdedilo len geopolitický vplyv, ale tiež spôsoby, ako ho presadzovať v medzinárodnom kontexte a tiež spôsoby, ako presadzovať štátne záujmy medzi svojimi vlastnými obyvateľmi.
Ako uvádza najnovšia správa Amnesty International, medzinárodnej organizácie zaoberajúcej sa ľudskými právami, pod názvom Popretie spravodlivosti, napriek tomu, že Ruská federácia ratifikovala množstvo medzinárodných dohôd, zakazujúcich mučenie, za posledné roky sa v ruských väzniciach nahromadilo množstvo nových prípadov mučenia a týrania odsúdených i obvinených. Tak ako za Stalinových čias, aj dnes je mučenie a zlé zaobchádzanie s uväznenými rozšíreným javom. Spomínaná správa opisuje najčastejšie spôsoby, akými si represívne zložky vynucujú priznanie.
Jedným z nich je tzv. sloník. Pri ňom si väzeň musí nasadiť plynovú masku, ktorá má upchatý prívod vzduchu. Obeť tohto mučenia musí mať masku na hlave až do chvíle, keď stratí vedomie. Táto procedúra sa často opakuje až dovtedy, kým obvinený nepodpíše "priznanie". Ďalšia mučiaca metóda je známa pod názvom lastovička. Policajti spútajú väzňovi za chrbtom vztýčené ruky a nechajú ho za ne visieť. V niektorých prípadoch ho v tejto polohe i bijú. Medzi ďalšie spôsoby týrania patrí používanie elektrických šokov, pálenie cigaretami, bitie plastovými fľašami, naplnenými vodou a v neposlednom rade tiež vyhrážky obvinenému a jeho blízkym alebo sexuálne násilie.
Spánok na zmeny
V súčasnosti je v Ruskej federácii uväznených takmer milión mužov, žien i detí. Viac ako dvestotisíc z nich čaká na súd vo väčšinou krutých, nehumánnych a degradujúcich podmienkach vyšetrovacej väzby. V niektorých prípadoch otrasné podmienky prispievajú k tomu, že sa obvinení "priznávajú" z dôvodu, aby čo najviac skrátili čas strávený vo väzbe. Známy je prípad Čečenov, zadržaných po bombovom útoku na obytný dom v Moskve v roku 1999. Mnohí z nich sa radšej priznali k činom, ktoré nespáchali (vlastnenie nábojov alebo malého množstva drog) vediac, že dostanú podmienečný trest a budú prepustení na slobodu.
Hlavnou príčinou zlého stavu vyšetrovacej väzby je chronický nedostatok miest pre výkon väzby, spôsobený neschopnosťou systému trestnej spravodlivosti zvládnuť všetky prípady v primeranom čase. Podľa správy ruského generálneho prokurátora Vladimíra Ustinova z apríla minulého roku prekračuje priemerný počet obvinených vo väzbe zákonom povolenú normu o 50 %. V mnohých ruských mestách, vrátane Moskvy a Petrohradu, prekračuje tento stav normy o 250 %.
V mnohých väzniciach sú obvinení nútení spávať na zmeny a ich preplnenosť môže mať za následok i rozšírenie infekčných chorôb. Podľa ministerstva spravodlivosti bola v máji minulého roka v celej krajine viac ako polovica väzňov chorá. Okrem duševných chorôb je vo väzniciach rozšírená tuberkulóza (92 000 prípadov), HIV/aids (33 600) alebo syfilis (30 000 chorých). V malom počte preplnených ženských väzníc trpia obvinené nedostatkom primeranej stravy, lekárskej starostlivosti, ale tiež hygienických potrieb.
Riziko veľké a väčšie
Správa Amnesty International tvrdí, že hocikto, kto prichádza do kontaktu s ruskými donucovacími orgánmi, či už ako podozrivý alebo dokonca svedok zločinu, môže byť vystavený riziku zlého zaobchádzania alebo mučenia. V rámci niektorých častí obyvateľstva, ako sú chudobní, príslušníci menšín, ženy alebo deti, je však toto riziko omnoho väčšie ako pri zvyšku väzenskej populácie.
I keď Rusko podpísalo medzinárodnú Konvenciu o právach dieťaťa, ktorá hovorí o zadržaní a uväznení detí len na minimálne potrebný čas, ruské deti sú bežne zbavované slobody na mesiace, ba dokonca roky. V roku 2001 si približne 17 000 detských väzňov odpykávalo svoj trest v 64 špeciálnych kolóniách pre mladistvých. Omnoho viac ich bolo zadržaných v nevyhovujúcich podmienkach vyšetrovacej väzby. Deti, rovnako ako dospelí, musia žiť v preplnených, špinavých a zle vetraných miestnostiach. Mnohé z nich sú tiež vystavené zlému zaobchádzaniu zo strany dozorcov, ako aj vlastných spoluväzňov.
Medzi ohrozené skupiny obyvateľstva patria tiež etnické menšiny. Ich príslušníkov, rovnako ako utečencov alebo ľudí z bývalých krajín Sovietskeho zväzu, pracujúcich v Rusku, polícia často považuje za teroristov, drogových dílerov alebo iných kriminálnikov. Diskriminačné praktiky ruskej polície voči príslušníkom týchto skupín sú spojené so systémom registrovania obyvateľstva. Aj keď bol "propiskový" systém, podľa ktorého si museli obyvatelia zahlásiť trvalý pobyt a nemohli ho bez oficiálneho povolenia meniť, zrušený už v roku 1991, niektoré miestne vlády ešte stále používajú podobný prístup.
Policajné orgány, najmä v regiónoch na juhu Ruska, stále používajú a taktiež zneužívajú systém registrácie trvalého pobytu. Polícia očividne častejšie zastavuje a kontroluje doklady príslušníkov viditeľných menšín. Časté sú tiež domové prehliadky, zadržania alebo vymáhanie úplatkov. Podľa odborníkov na oblasť ľudských práv sú členovia viditeľnej menšiny častejšie zadržiavaní a polícia s nimi vo väzbe zaobchádza horšie ako s príslušníkmi väčšinového spoločenstva.
Príčiny zlého stavu
Riziku mučenia a zlého zaobchádzania sú zadržaní vystavení najmä bezprostredne po zadržaní, predtým, než je vznesené oficiálne obvinenie. Faktorov, ovplyvňujúcich prítomnosť mučenia alebo zlého zaobchádzania s väzňami, je viacero. Jedným z nich je potreba vyriešiť čo najviac prípadov. To je dôležité najmä v čase stále rastúcej kriminality a strachu z nej. Zle platená a vybavená polícia je pod tlakom verejnosti i politikov, aby daný stav riešila. Avšak v prípade stáleho tlaku sa policajti pri vynucovaní priznania môžu uchýliť až k použitiu ilegálnych metód.
Veľkým problémom je tiež skutočnosť, že tieto vynútené priznania akceptujú aj súdne orgány. Veľakrát sa tiež stáva, že obvinený nedostane na výsluch obhajcu alebo obhajca spolupracuje skôr s políciou než so svojím mandantom. V čase predbežného výsluchu, často bez prítomnosti advokáta, môže byť obvinený vystavený psychickému i fyzickému tlaku zo strany polície, aby sa priznal. Medzi príčiny pokračujúceho stavu patrí tiež malý počet vyšetrených prípadov. Veľa obetí policajného násilia sa nesťažuje, pretože nie sú poučení o svojich právach alebo tiež preto, že sa obávajú odplaty.
Podobne ako napríklad v prípade domáceho násilia, ani ťažkosti vo vyšetrovaní prípadov mučenia a malé množstvo dokázaných prípadov ešte neznamenajú, že tento problém neexistuje. Rusko je len jednou z krajín, v ktorých sa podobné prípady vyskytujú. Mučenie nie je len záležitosťou, ako by sme si radi mysleli, temného stredoveku. Aj keď dnes nadobudlo sofistikovanejšie podoby než bolo lámanie na kolese.
StoryEditor