Keby boli v televízii Markíza múdri programoví manažéri, väčšia časť slovenskej verejnosti by určite vedela, kto sú Sopranovci.... Kým v iných krajinách tento seriál zaraďujú ako hlavný program večera po deviatej hodine, u nás ho môžu pozerať nanajvýš nezamestnaní, dôchodcovia alebo ľudia trpiaci poruchami spánku. Čas vysielania - 0.30 hod., iným veľkú možnosť nedáva.
Programovým manažérom v Markíze by sa to dalo odpustiť jedine v prípade, ak by nás chceli uchrániť pred svetom moderných "kápov", podsvetia, nemorálneho správania a nevhodného slovníka. Keďže vieme, čo televízia Markíza niekedy v hlavnom čase vysiela, je to prinajmenšom humorné (nemastná-neslaná Aliah, JAG, Kobra a iné neuveriteľne dramatické seriály). No možno si poviete, čo by mne, obyčajnému slovenskému človeku, mohol povedať nejaký plešatý mafiánsky boss Tony Soprano. Niekomu možno naozaj nič. Iným mnoho.
V histórii mafiánskeho filmu, počnúc trilógiou Krstného otca, až po Good Fellas alebo Casino, nebola mafiánska tematika spracovaná tak dobre, ako práve pri mafiánoch 21. storočia - Sopranovcoch. Hneď v úvodnej sérii sa o hlave rodiny dozvedáme jednoznačne neštandardným spôsobom. Tony - bruchatý, dobre stavaný "macho" - sedí s rozkročenými nohami vo fotelke oproti sympatickej krehkej psychologičke a rozpráva o tom, ako ho dojala rodinka divých kačiek, ktoré odleteli z jeho domu. Tony je vôbec akýsi zvláštny "kápo": miluje vojnové filmy, cituje svoju psychologičku (niekedy trocha nepresne a mimo kontextu), povzbudzuje dcéru na futbale a... má krízu stredného veku. Okrem toho, samozrejme, prevádzkuje striptízový klub Bada Bing, vyberá výpalné, nosí zlatý prsteň a rozpráva talianskym s prízvukom.
Ďalším plusom, ktorý nemožno hlavnému scenáristovi sérií Davidovi Chasemu uprieť je fakt, že konečne pripustil, že aj mafiáni sú len obyčajní ľudia. Epizóda, kde Christopher, predstaviteľ mladej mafiánskej generácie, s ďalším taliansko-americkým mudrlantom stratí mŕtvolu Rusa v lese, zablúdi a zmrzne na kosť alebo keď pri prepade kamióna nešťastnou náhodou zabije šoféra, nemá konkurenciu nielen v mafiánskych filmoch, ale ani v čiernych komédiách Quentina Tarantina. Absurdné zápletky, ktoré Chase využíva, sa dajú veľa ráz len veľmi ťažko uveriť. Presne ako v živote. Široký záber charakterov a ich plastickosť navyše dopĺňajú neuveriteľné postavičky: jednonohá ruská milenka, manipulatívna matka - nihilistka, ktorá bez problémov namieri vidličkou do očí svojich detí, otravná tlstá sestra...
Niektorí kritici tvrdia, že úspech seriálu spočíva aj v jeho reálnosti - zasadenie deja do presného času a miesta. Sopranovci jednoducho nežijú vo vákuu, nerecitujú ani nepijú zelené nápoje (ako sa to stáva v supermoderných seriáloch). Namiesto toho radšej jedia pizzu, citujú Al Pacina z Krstného otca alebo sa bavia na televíznych reláciách o organizovanom zločine. Scenáristi sa nevyhýbajú ani otázkam konfliktu dvoch svetov - nového a starého. Tony si uvedomuje, že "niečo" odchádza, a len veľmi ťažko sa s tým vyrovnáva. Tento moment je, napríklad, zachytený v epizóde, v ktorej ponechá trénera svojej dcéry v rukách policajtov (tréner nevedel odolať jednej z jeho infantiek...). Spraví tak proti vlastnej vôli a zásadám á-la oko za oko, zub za zub, vplyvom terapie a "civilizovanejšieho" priateľa. Vzdanie sa tradičného a oveľa jednoduchšieho "bum-bum" riešenia mu však spôsobuje hroznú traumu končiacu sa fľašou v polohe ležmo. Autori pritom neostávajú len na povrchu mafiánskych problémov, idú do hĺbky, kladú do úst dcéry Meadow aj otázku: "Otec, si v mafii?" a zachytávajú ju pri vyrovnávaní sa s tým.
Sopranovci nie sú akční. Atypicky pomalší dej bez predvádzania variácií hádzania sa s revolverom pod auto, za auto, prípadne na auto, sa sústreďuje na psychologický podtón príbehov, moment prekvapenia a nečakaného otvoreného konca. A v tom je najväčšia finta. Aj keď sú tu mafiáni vykreslení ako v podstate hlúpi, ťažkopádni a konzervatívni ľudia, v kontexte, do ktorého ich autori zasadili, vychádzajú ako hrdinovia mafiánskeho seriálu určeného pre nie menej chápavých.
Ak by sa niekto ohradzoval voči svetu zlosynov, je to normálne, nie každého zaujme. Je však súčasťou nášho sveta. Navyše psychologička zo seriálu to vie pekne vysvetliť...