Prečo ste sa vôbec začali živiť kurátorstvom?
- Pokiaľ sa človek chce dlhodobo a naplno venovať výtvarnému umeniu, má obmedzené možnosti výberu činnosti. Môže robiť kritiku, vedu alebo kurátorstvo, prípadne byť kritikom, vedcom i kurátorom naraz. Ja v tom vidím príležitosť uchopiť súčasné umenie, interpretovať ho novým spôsobom a posúvať ďalej. Pod činnosťou kurátora si zvyčajne každý predstaví "nacápanie" viacerých diel do jednej či niekoľkých výstavných miestností. Podstata však tkvie v práci s materiálom, ktorý máš k dispozícií: vo výbere príkladov a v uhle pohľadu, ktorý zvolíš pre konkrétnu situáciu. Kurátorstvo je tvorba nových súvislostí - rovnoprávna s každou inou umeleckou tvorbou.
Mira Keratová (1977), kurátorka v slobodnom povolaní, pravidelne spolupracuje s Galériou HIT, participuje na výstavách doma i v zahraničí, organizuje medzinárodný projekt Billboart Gallery Europe...
Nedochádza však niekedy k vytváraniu umelých súvislostí?
- Otázkou je, čo sa dá chápať ako umelé. Umenoveda je z veľkej časti o konštruovaní. O hľadaní väzieb, ktoré často netuší ani samotný autor - umelec, pretože, dajme tomu, nedisponuje dostatočnou mierou vedomostí či sebareflexie. Jeho dielo však existuje nezávisle od svojho tvorcu... "Pravda" je, samozrejme, často diskutabilná. Pokiaľ si kurátor doložiteľne, na základe pádnych argumentov o niečom myslí, že je to čierne, autor to však vehementne robil so zámerom bieleho a jemu samému sa to javí transparentným, nemusí to znamenať, že to čierne nie je. Hoci umenoveda je svojou povahou ťažko exaktná veda, aj tu fungujú isté kritériá a zaváži množstvo argumentov.
V prostredí súčasného výtvarného umenie zostáva na pomyslenej špičke konštantne iba pár mien. Ináč, ale nie je badať takmer žiadny pohyb?!
- Najväčšiu tragédiu vidím v tom, že na Slovensku neexistuje dopyt, trh s výtvarným umením, nerozvíja sa všeobecný záujem. Galérie nevychovávajú návštevníkov. Preto chýbajú podnety na rozvoj umeleckej scény. Čo sa týka "vyvolených" umelcov, sú medzi nimi takí, ktorí mali jednoducho šťastie - naskytla sa im vhodná príležitosť a oni ju využili. Samozrejme, existujú jedinci s vysokým východiskovým bodom a slušným backgroundom - tým sa stúpa ľahšie. To je však problém všetkých oblastí, akejkoľvek práce. Niekoľkých výtvarníkov držia na výslní konkrétni kurátori, ktorí neustále stavajú na svoje spoľahlivé ťažné kone. Som však presvedčená - na základe vlastnej skúsenosti - že je možné uspokojivo fungovať i bez vtierania sa do priazne a pozornosti "mocných".
Môže teda výtvarník "preraziť" i bez asistencie kurátora?
- Šanca určite existuje. Veľa závisí od jeho schopnosti sebaprezentácie. V prvom rade musí byť ochotný ukázať vlastnú prácu verejnosti, vystavovať, vytvárať príležitosť pre potenciálnych záujemcov. Vtedy má nádej, že si ho všimnú, začnú o ňom písať, hovoriť, vyzývať ho na účasť na ďalších výstavách... Dostane sa skrátka do povedomia. Pokiaľ výtvarník drží svoju tvorbu v tajnosti, je mizivá pravdepodobnosť, že ho niekto osloví: "Aha! Ty si určite zaujímavý!"
Tu sa dostávame k prekrývaniu profesií výtvarník - kurátor. Neprekáža vám, ak si navzájom zasahujú do remesla?
- Vôbec nie. Podľa môjho názoru nik nemá presne a nekompromisne vymedzenú úlohu. Ak človek dokáže robiť výtvarníka i kurátora, obohacuje ho to, a k tomu ešte dosahuje v oboch smeroch zaujímavé výsledky, je všetko v úplnom poriadku.
Vy ako kurátorka ste sa však na výstave Casting v Galérii Priestor ocitli v polohe výtvarníčky?!
- Projekt vznikol v spolupráci s výtvarníčkou Luciou Tkáčovou. Jej cieľom bolo vyskladať výstavu z diel vlastných kolegov, ktoré rôznymi spôsobmi pracujú s Luciinou osobou. Súčasťou bolo moje video. Na chvíľu som teda - na podnet výtvarníčky - zaujala postoj autora, nie interpreta.
Zďaleka nejde o výnimočný prípad v histórii výtvarného umenia. Napriek tomu postoje kurátorských kruhov k otázke prestupovania činností príslušníkov oboch strán umeleckej tvorby nie sú jednoznačné. Konzervatívny názor hlása, že kurátor je ten, ktorý manipuluje výtvarníka, nie naopak. Ako som však už povedala, nestotožňujem sa s teóriou jasne vymedzených úloh a myslím, že spomínaná výstava bola práve vďaka nastolenej problematike autorstva jednou z najzaujímavejších, aké v poslednom období na Slovensku vznikli.
Čo chýba slovenským výstavám výtvarného umenia?
- Pociťujem napríklad akútny nedostatok autorských kurátorských projektov, ktoré by k súčasnej tvorbe pristupovali analyticky, riešili by jej aktuálne problémy či formulovali závery. Tiež sa veľmi málo pracuje s architektúrou expozícií. A nie je to vždy problém financií. Ľudia skrátka nemajú záujem o túto polohu. Nie sú zvyknutí zameriavať sa na (pre nich) bočné záležitosti. Podstatné je len "čo" je inštalované, nie "ako" je to inštalované.
Napriek tomu zostávajú hlavnou prekážkou kurátorov a výtvarníkov obmedzené finančné prostriedky?!
- Všetko súvisí s už spomínanou kultúrnou nevychovanosťou obyvateľstva. Štátne galérie nepracujú programovo na vzdelaní návštevníkov, z čoho logicky vyplývajú ostatné problémy. Neexistujú zberatelia, teda ani žiadna štruktúra obchodu s umením. Rovnako nik nepovažuje za lukratívne podporiť umenie, pretože nevidí význam v tom, že jeho meno figuruje na zozname donátorov galérie. Bez prirodzeného funkčného trhu sa výtvarné umenie samo neuživí, je úplne odkázané na grantovú podporu a na láskavosť nemnohých sponzorov.
Vďaka grantom pritom funguje aj projekt Billboart Gallery Europe (BGE)...
- BGE je medzinárodný projekt, ktorého nosnou myšlienkou je vytvorenie funkčnej komunikačnej siete billboardových galérií a nadviazanie dlhodobej spolupráce výtvarníkov a kurátorov európskych krajín. Vybrané diela sú prezentované na billboardoch v najrušnejších častiach európskych miest, ide teda o public art v pravom slova zmysle. Tým, že sa umenie dostáva na verejné priestranstvá, pôvodne reklamné plochy, získava širšie publikum, obohatené o náhodných pouličných chodcov. Práve špecifickú inštaláciu projektu by nebolo možné zrealizovať bez ústretovosti sponzorov, najmä mediálnej agentúry, ktorá poskytla konkrétne plochy. Ostatné prostriedky pochádzajú z európskych grantových fondov. Billboart je totiž ďalším z mnohých neziskových projektov.
Aktuálne môžeme zhliadnuť v bratislavských uliciach plochy, vytvorené k Druhej výročnej výstave BGE. Prepojenie umenia s komerčným reklamným priestorom zaváňa iróniou. Bolo zámerom Billboartu vyzdvihnúť ich paradoxný vzťah?
- Tento kontrast je primárnym postrehom každého, kto sa pokúša Billboart interpretovať. Skutočným zámerom však bolo postaviť výtvarné dielo priamo do cesty bežnému človeku, teda aj takému, ktorý o umenie nejaví žiadny záujem. Billboard je médium, ktoré sa už nezbaví prívlastku "reklamné". Vďaka tomu však dokáže ideálne a stručne artikulovať i zložitejšie odkazy. Nahradenie reklamných sloganov diametrálne odlišným druhom estetiky zákonite vyvolá v divákovi spontánny ohlas. Tlmočenie myšlienky prostredníctvom billboardu trvá iba pár sekúnd. Navyše, verejné umenie nevyžaduje od svojho prijímateľa návštevu rôznych inštitúcií, neokráda ho o čas. Skôr naopak - natíska sa mu.
Ako sa vyrovnávajú s médiom billboardu výtvarníci?
- Čo sa týka formálneho spracovania diel, charakter billboardu ich prirodzene limituje. Najčastejšie sa vyjadria pomocou manipulovanej fotografie či grafických kompresií. Len málo slovenských výtvarníkov totiž disponuje skúsenosťami v práci s podobným médiom, stále pre nich nie je samozrejmosťou. Preto radšej volia osvedčenú cestu prejavu, blízku pestrej reklamnej estetike. Tematicky zviazaní nie sú, uprednostňujeme však reflexie na aktuálne spoločenské či politické dianie, ktoré vo vzťahu s verejne prístupnou plochou vytvárajú jednotný, logický celok.
Dokázali vás prekvapiť nejaké reakcie na Billboart?
- Keďže Billboart ešte neprenikol do všeobecného povedomia, ľudia často nevedia, že sú konfrontovaní s umením. Neraz hľadajú v dielach na billboardoch reklamný prvok, začiatok nejakej kampane... A reagujú občas až absurdne. V období prezidentských volieb sme na bratislavské billboardy umiestnili dielo Evy Filovej. Jeho súčasťou bol text: "Voľby sú ako orgazmus: príliš veľa sa od nich očakáva." Krátko nato ho nemenovaná televízia použila ako ilustračnú snímku v rámci demonštrácie rozbiehajúcej sa predvolebnej kampane, pričom uviedla i rozhovor so sexuologičkou o možných súvislostiach medzi voľbami a orgazmom. Ďalším kurióznym zážitkom bola i reakcia Pata Coxa (bývalý predseda Európskeho parlamentu - pozn. red.). Počas jeho návštevy Slovenska - tesne pred naším vstupom do EÚ - sa na plochách ocitol výtvor Vlada Nancu, ktorý vymenil znaky na zástavách EÚ a bývalého Sovietskeho zväzu. Coxa to nezvyčajne pobúrilo, čo nezabudol pripomenúť vo svojich vyjadreniach pre tlač. Nezabudnuteľným (pre Billboart) dozvukom jeho návštevy bol rozhovor s redaktorkou BBC, ktorá na základe Coxových správ kontaktovala mňa i výtvarníka Nancu.