Po 11. septembri slovenské a české médiá "objavili" a neúnavne citovali Huntingtonovu prácu o "strete civilizácií". Ako ju hodnotíte?
-- Článok profesora Huntingtona vyšiel v roku 1993 a v tom čase mal ešte v názve otáznik. Je dôležité, že ide o otázku, nie odpoveď. V knihe, ktorá vyšla neskôr, už pracuje so "zrážkou civilizácií" ako s hotovým faktom. O "strete" civilizácií sa podľa mňa nedá hovoriť. Dalo by sa skôr hovoriť o "strete" teórií, pretože kniha aj článok vyvolali veľký ohlas. Jeho koncept sa mnohým páči, pretože je prehľadný -- sú tam dobrí a zlí. V Spojených štátoch je od prezidenta Reagana istá tradícia hovoriť o ríši zla a Huntingtonova práca do nej dobre zapadá. Viacerí kritici sa zhodli, že jeho teória je povrchná a skreslená, no diskusia, ktorú vyvolal, bola dôležitá.
Možno dnešný svet členiť na "civilizácie"? Možno vôbec v čase globalizácie ešte hovoriť o "moslimskom" či "kresťanskom" svete?
-- Je zaujímavé, že sa hovorí o kresťanskej Európe, no presnejšie by bolo hovoriť o sekularizovanej Európe. Práve oddelenie štátu od cirkvi je jedným z jej základných princípov. V moslimskom svete to tak teoreticky nie je, no prax je iná. S výnimkou Iránu a Afganistanu počas vlády Talibanu je náboženstvo od štátu oddelené, dokonca aj v Saudskej Arábii. Ilustruje to aj skutočnosť, že politická opozícia je spravidla islamistická. Jej prívrženci žiadajú zavedenie a dôsledné uplatňovanie islamských pravidiel, čo naznačuje, že tam podľa ich názorov zrejme dostatočne neplatia. Väčšina moslimských štátov -- spravidla ide o autokratické režimy -- čiastočne čerpá legitimitu z islamu, z fráz, ktorým ľudia rozumejú. Ide o koránske výrazy ako napríklad "priama cesta", teda cesta islamu, alebo "faraón", teda tyran.
Legislatíva sa na islam vždy odvoláva?
-- Viac-menej vždy, aspoň nepriamo. Neznamená to však, že ide o islamské zákony.
K oddeleniu náboženstva od štátu však nedošlo.
-- Nie. Islam pokrýva štát, náboženstvo, ale aj hospodársky systém. V Európe je síce vnímaný ako náboženstvo, presnejšie by však bolo hovoriť o životnom štýle. V islame neexistuje cirkev, takže kým v kresťanskom svete stačilo oddeliť cirkevnú organizáciu od štátu, tu sa to nedá. Sú tu však náboženskí znalci, ktorí získali postavenie svojím vzdelaním, nejde však o duchovných, ktorí by tvorili pevnú hierarchiu. Štátna moc sa ich však snaží včleniť do svojej štruktúry, takže patria vo väčšine moslimských krajín pod ministerstvo náboženských vecí. Ich úlohou je uverejňovať stanoviská (fatwy) a dozerať na duchovných. K náboženským veciam sa vyjadrujú aj islamskí radikáli, ktorí nemajú potrebné vzdelanie. Hovoria jasnou rečou, zjednodušujú a menia islam na ideológiu.
Teraz však nehovoríte o ozbrojených radikáloch...
-- Nie. Nie všetci radikálne rozmýšľajúci moslimovia berú do ruky zbrane. Ide napríklad o ľudí zo strany islamského oslobodenia v Jordánsku a Palestíne, ktorí nikdy nevystrelili ani guľku, no napísali celé knižnice o tom, ako má vyzerať islamský štát. Ide o skupinu radikálne zmýšľajúcich intelektuálov, ich myšlienky sú však pre široké masy príliš abstraktné. Naopak, ozbrojené hnutia často nemajú príliš prepracovanú ideológiu. Islamské hnutia však majú okrem politického aj silný sociálny program. Hamas napríklad získal sympatie ľudí budovaním škôl a nemocníc.
Odkiaľ mal na takýto program peniaze?
-- Z rôznych zdrojov. Problém radikálnych ozbrojených hnutí je, že sú v nich peniaze premiešané. Nerozdeľujú peniaze na tie, ktoré idú na nemocnicu a tie, ktorými financujú ozbrojené akcie. V susednom Maďarsku napríklad pred rokom vypovedali z krajiny palestínskeho lekára. Prvý plat dal podľa moslimského zvyku na dobročinné účely. Poslal ich na jeden z účtov Hamasu. Peniaze teda mohli ísť na výstavbu nemocnice, ale aj na nákup zbraní.
Ľudia však nerozlišujú ozbrojených a ideologických radikálov a majú obavy z ich pôsobenia v metropolách Západu.
-- Samozrejme, medzi moslimskými študentmi v zahraničí sú aj radikálne zmýšľajúci. Treba si však uvedomiť, že politických radikálov je málo a ozbrojencov je ešte menej. Naposledy spomínané fungujú ako konšpiratívne zoskupenia, takže zákonite musia byť malé.
Aký je vplyv radikálov na zvyšok populácie?
-- Ako kde. V pásme Gazy je obrovský. S Hamasom tam sympatizuje zhruba 70 percent ľudí. V Sýrii alebo v Egypte je ozbrojencov menej. S ozbrojencami radikálneho krídla Moslimského bratstva v týchto krajinách sa vyrovnali tamojšie režimy už pred časom.
Aká je situácia moslimských komunít v Európe?
-- Napríklad vo Viedni je veľa mešít, existujú tam miesta, kde môžu prezentovať svoje názory, píšu do novín. Vo Veľkej Británii existuje "moslimský parlament", s ktorým vláda rieši záležitosti moslimov. Vo Francúzsku môžu moslimovia praktizovať svoje zvyky v súkromí, no na verejnosti sa vyžaduje, aby sa správali ako Francúzi.
Český orientalista Miloš Mendel tvrdí, že do moslimských spoločností nemožno mechanicky preniesť demokratický model a očakávať, že tam bude výborne fungovať. Prečo?
-- Demokracia západného typu sa v moslimských spoločnostiach nemá šancu uplatniť. Dôvodom sú politicko-historické tradície. Od kalifátu, teda systému, keď bola náboženská aj politická moc v rukách jedného človeka, tu existovali mnohé autokratické režimy. Z pohľadu obyvateľstva však nikdy nemali legitimitu. Potom došlo k niekoľkým pokusom zaviesť demokraciu. V Alžírsku sa tento pokus skončil zvolením islamistov. V tom momente zasiahla armáda podporovaná západnými štátmi.
Radikálni islamisti tvrdia, že islam je demokracia. Nie je síce západného typu, no existujú tu inštitúcie -- napríklad konzultačná rada, ktorá funguje ako kvázi parlament. Systém politických strán je tiež iný. Zástupcovia strán tvoria len neveľkú časť parlamentu. Zvyšní poslanci zastupujú rôzne rodinné klany, profesijné organizácie a podobne.
Čo, paradoxne, funguje veľmi dobre, je tretí sektor, ktorý je napríklad v Jordánsku alebo v Palestíne podľa môjho názoru silnejší ako u nás. Poskytuje sociálne služby, organizuje semináre. Toto by mohla byť aj cesta demokratizácie moslimských krajín.