Slovensko má skúsenosť z dvoch totalitných režimov. Myslíte si, že sa s nimi už vyrovnalo?
- Vyrovnanie nie je jednorazová, ale generačná záležitosť, je to vec historického vývoja. A vlastne čo je to vyrovnanie?
Vyrovnanie v zmysle uvedomenia si totalitnej podstaty režimov.
- Dobre, ale ako sa to dá zistiť? Robí sa k tomu sociologický alebo historický výskum? Podľa mňa sú to veľmi zjednodušené pohľady, pretože to je dlhodobý proces. Niekto sa vyrovná a niekto nie. Nemôžeme hovoriť o Slovensku, kde žije päť miliónov ľudí štruktúrovaných sociálne, nábožensky, národnostne, vzdelanostne, vedomostne. Preto sa na tieto otázky nedá dať jednoznačná odpoveď.
Dá sa aspoň povedať, že sa s minulosťou vyrovnali slovenské politické elity?
- Aj tie sú štruktúrované. Je vládnuca politická elita, je opozičná elita. To, čo sa päťdesiat rokov tvorí, nedá sa za štrnásť rokov premeniť. Zoberme si ako príklad Nemecko. Vyrovnalo sa alebo nie? Momentálne tam existujú neonacistické hnutia. História nie je malá násobilka. Niekto minulosť legendarizuje alebo démonizuje. Legendarizujú sa aj totalitné režimy. Pre niekoho stačí, že sa s minulosťou vyrovná tak, že na ňu zabudne, iný všetky vlastné zlyhania a zbabelosť v rámci vyrovnania hádže na svoj strach alebo na niekoho iného. Vyrovnať sa s minulosťou znamená v prvom rade pochopiť. Nie odsudzovať alebo obraňovať, ale pochopiť.
Prečo niektorí ľudia stále priaznivo hodnotia totalitné režimy? Známa je veta, že za toho slovenského štátu nebolo až tak zle...
- Podľa toho, čo je to zle. Oproti tým krajinám, ktoré boli priamo okupované, tu nebolo zle. Bola tu relatívne stabilizovaná hospodárska situácia. To je aj analógia s druhou totalitou, keď stálo mlieko dve koruny. Dnes stojí dvadsať. Bolo zle alebo nie? Niekomu stačilo, že sa lacno najedol, niekomu prekážalo, že nemohol povedať, čo chcel, že nemohol cestovať. A niektorí sa stotožňujú s tým systémom nie preto, že by im bol sympatický, ale preto, že vtedy prežívali šťastné obdobie svojho života. Iní boli predstaviteľmi tohto režimu. Každý sa s minulosťou musí vyrovnať sám.
Kto si pred šesťdesiatimi piatimi rokmi želal vznik slovenského štátu?
- Nepoznám dokumenty, ktoré by dokazovali, že by tu pred jeseňou 1938 bola nejaká relevantná sila, ktorá by chcela vznik samostatného štátu. Slovenský štát vznikol jednoznačne ako vedľajší produkt nacistickej agresie voči Československu. Neželal si ho ani budúci prezident Tiso.
To isté sa však nedá povedať o Vojtechovi Tukovi?!
- Ten však nepredstavoval relevantnú politickú silu. Tuka bol do roku 1929 v službách maďarskej vlády, potom bol uväznený a na desať rokov vyradený z politického života. Keď sa vrátil, veľmi rýchlo sa zorientoval. Vedel, že hlavnou politickou silou v strednej Európe sa stáva nacistické Nemecko a dal sa do jeho služieb. Vtedy na Slovensku nemal žiaden vplyv. Tuka sa v decembri 1938 nedostal ani na kandidátku HSĽS, ale veľmi šikovne vytvoril Slovensko-nemeckú spoločnosť, ktorá nikdy nemala veľký vplyv. Na základe toho však začal cestovať do Nemecka, dostal sa priamo k Hitlerovi, kde povedal: "Môj Führer, dávam vám do rúk osud môjho národa."
Boli vtedajší obyvatelia s týmto štátom stotožnení?
- Zo začiatku jednoznačne. V kríze na jar 1939 nebolo inej alternatívy ako vytvorenie tohto štátu. Problém toho štátu nie je v tom, že vznikol, ale v tom, aký mal režim. A to treba poznať, alebo ak chcete, vyrovnať sa s tým.
Boli tam však osoby jeho zakladateľov, ktorí mali - jemne povedané - autoritatívne sklony.
- Keď sa tvorila ústava slovenského štátu, jeden z jej tvorcov povedal, že v Európe sa prežili demokratické systémy a nastupujú systémy autoritatívne. Nemecký nátlak a domáce predstavy o autoritatívnom režime sa spojili a viedli k zločinom proti ľudskosti. Vyčlenila sa jedna skupina obyvateľstva, židia, ktorá bola označená za nepriateľov. Najprv im začali odoberať hospodárske práva, neskôr základné politické, sociálne, občianske a nakoniec aj ľudské práva. Skončilo sa to nakladaním do dobytčích vagónov, ktoré končili vo vyhladzovacích táboroch. Vraždy vykonávali sami Nemci, ale domáca propaganda doslovne volala po radikálnom vyriešení židovskej otázky, čo v danom historickom kontexte znamenalo násilné vyvezenie do vyhladzovacích táborov, bez ohľadu na to, či si jej tlmočníci uvedomovali následky tohto činu
Niektorí bývalí exiloví historici ako František Vnuk či Milan S. Ďurica majú vysvetlenie, že židov nevyvážali Slováci.
- Tieto názory poznám veľmi dobre. V prvom rade tu však nešlo o Slovákov ani slovenský národ, ale o príslušné vládne politické elity. Títo historici zabúdajú pripomenúť, že slovenský štát bol počas druhej svetovej vojny jediným štátom, ktorý deportácie vlastného židovského obyvateľstva robil vlastnými administratívnymi a mocenskými prostriedkami. Deportácie zo všetkých krajín Európy, ktoré boli pod nemeckou kontrolou, sa robili až po ich okupácii. Na Slovensku to tak nebolo. Teraz sa niekedy dokonca ex post zvaľuje zodpovednosť na obete. Stačí si prečítať základné dokumenty o tom, že občianska vojna proti štyrom percentám vlastného obyvateľstva, aj keď bol nátlak z Nemecka, sa robila z vlastných zdrojov. Keby sme toto ospravedlnili, potom by sme museli ten istý meter použiť aj na komunistickú vládu, ktorá mala nad sebou takisto tvrdý diktát. To je jeden z fenoménov slovenských dejín - veľmi radi sa zbavujeme vlastnej zodpovednosti. To je zbabelosť a vyhýbanie sa zodpovednosti. U historikov, ktorých ste spomínali, chýba kritická sebareflexia vlastných dejín. Oni nielen ospravedlňujú to, čo sa tu stalo, ale aj nadávajú na Čechov, Maďarov s tým, že oni nás utláčali. Je to vyvolávanie všeobecnej xenofóbie, čo má slúžiť na ospravedlňovaniu temných stránok vlastných dejín.
Nacionalistické periodiká však píšu o duchovnej kontinuite medzi vojnovým slovenským štátom a dnešnou SR.
- V tých periodikách sa píše aj o kontinuite s Veľkou Moravou či so Samovou ríšou. O Matúšovi Čákovi sa hovorí ako o pánovi Váhu a Tatier a slovenskom kráľovi. V tých periodikách sa píše aj to, že v roku 1848 SNR vyhlásila odtrhnutie sa od Uhorska, čo je absurdné. Nebohý kolega Lipták povedal, že z histórie si niektorí urobili samoobsluhu. Idú do obchodu a vyberú si len to, čo sa im hodí. História je však , obrazne povedané, celý obchod. Musíme z neho brať všetko - aj to čo sa nám páči, aj to, čo sa nám nepáči. Na to, aby sme si uvedomili, odkiaľ a kam ideme, potrebujeme aj ten nepotrebný tovar.
StoryEditor