Marco Polo sa narodil v Benátkach, tam, kde jeho otec Nicolo a strýko Maffeo pôsobili ako obchodníci. Keď mesto ich obchodných záujmov -- Konstantinopol (dnešný Istanbul) -- padol do rúk rivalom z Janova, bratia Polovci sa rozhodli nájsť si nové obchodné teritórium na sever od Kaspického mora, pri Buchare (dnešný Uzbekistan). V tom čase to bolo jedno z kľúčových miest pre karavány putujúce do Číny. Po troch rokoch sa nakoniec pridali k perzským vyslancom na ceste k mongolskému vládcovi Kublajchánovi. Ten údajne v živote nevidel Európanov. Do Pekingu (nového hlavného mesta Mongolskej ríše, ktorá už dva roky ovládala Čínu) prišli v roku 1266 po známej Hodvábnej ceste (stredoveká obchodná cesta, dlhá okolo 6 000 km, ktorá spájala Čínu a Rím a slúžila najmä na prepravu hodvábu z Číny a vlny, zlata a striebra z Ríma).
Kublajchán Polovcov nadšene privítal a poveril ich, aby sa vrátili späť s olejom z lampy zo Svätej hrobky v Jeruzaleme a sto misionármi. A práve na ceste späť ich sprevádzal aj mladý, 17-ročný Marco. Počas cesty Marco ochorel, takže jej pokračovanie sa posunulo takmer o rok, a napokon trvala tri roky. Marco -- jazykovo nadaný a inteligentný mladý muž -- sa Kublajchánovi tak zapáčil, že sa ihneď dostal do jeho diplomatických služieb. Zo života na dvore bol očarený. Fascinoval ho "skladateľný" palác s pozlátenými stenami a halou, do ktorej sa zmestilo vyše 6 000 ľudí. Palác bol postavený z trstiny, ktorú držalo 200 hodvábnych povrazov. Tie sa dali ľahko rozobrať a poskladať. V tom čase sa v Kublajchánovej ríši ročne vyrábalo okolo 125 000 ton železa, mestá spájal kanálový systém, mešťania čítali knihy, jedli z porcelánových misiek a obliekali sa do hodvábu. Marca však najviac zaujala papierová mena, uhlie a systém pošty. "Za tieto kúsky papiera si mohli kúpiť hocičo. A môžem povedať, že papiere, ktoré pripomínajú 10 bezantov (rímska zlatá minca používaná do pádu Byzantskej ríše), nevážia ani jeden," spomína si Marco. Západné krajiny papierové bankovky v tom čase nepoužívali. Poštový systém v Mongolskej ríši bol rozdelený do troch kategórií: druhá trieda, prvá trieda a pošta s najvyššou prioritou. Napríklad listy druhej triedy nosili bežci, ktorí sa striedali po piatich kilometroch. Prvú triedu roznášali "poštári" na koňoch a podľa Pola boli schopní prejsť 400 až 500 km denne. Od roku 1282 do roku 1285 Marco dokonca pôsobil ako vyberač daní v meste Jangzou. Otec a strýko po dlhé roky zasa radili chánovi vo vojnových otázkach.
Všetci traja Polovci zostali u Kublajchána 17 rokov. S jeho zvyšujúcim sa vekom sa začali obávať, že rokmi nahonobený majetok bezpečne neprenesú cez krajinu, preto v roku 1297 na veľké sklamanie Kublajchána kráľovstvo opustili. Keďže v tom čase zúrila na súši vojna, rozhodli sa pre cestu po mori. Po dvojročnej plavbe, keď zo 600-člennej posádky nakoniec ostalo len 18 členov, sa po 24 rokoch talianski boháči (šperky si ukryli do oblečenia) vrátili do Benátok. Koniec príbehu je už známy. Keď vypukla vojna medzi Benátkami a Janovom, Marco v nej ako kapitán loďstva sa dostal na rok do väzenia, kde nadiktoval svoje príbehy spoluväzňovi, spisovateľovi ľúbostných románov Rusticellovi z Pizy. V roku 1299 ho prepustili a Marco sa vrátil do Benátok, oženil sa a vychoval tri dcéry. Zvyšok života prežil v relatívnom pohodlí. Na smrteľnej posteli si neodpustil poznámku: "Povedal som len polovicu z toho, čo som videl."
StoryEditor
Príbeh o Marcovi Polovi
Marco Polo sa narodil v Benátkach, tam, kde jeho otec Nicolo a strýko Maffeo pôsobili ako obchodníci. Keď mesto ich obchodných záujmov -- Konstantinopol (dnešný Istanbul) -- padol do rúk rivalom z Janova, bratia Polovci sa rozhodli nájsť si nové obchodné teritórium na sever od Kaspického mora, pri Buchare (dnešný Uzbekistan).