Poruchy prijímania potravy sú chorobami majetných vrstiev a krajín. Mentálna anorexia je chorobou, ktorá nemá žiadnu fyzickú príčinu. Postihnuté osoby sú tak veľmi posadnuté túžbou po dokonale štíhlom tele, že nakoniec prestávajú úplne jesť. Zrejme druhým pólom tej istej choroby je bulímia -- chorobné prejedanie sa, po ktorom si postihnutá osoba sama navodí zvracanie.
Poruchy prijímania potravy už dávno nie sú len okrajovými problémami. Uvádza sa, že, napríklad, dvadsať percent britských žien prekoná vo svojom živote vážne problémy s prijímaním potravy. Omnoho vyššie percento ženskej populácie má skúsenosti s držaním diéty. Tak ako pri iných situáciách, i v prípade porúch prijímania potravy sa ukazuje, že to, čo na prvý pohľad vyzerá ako čisto osobný problém, je v skutočnosti otázkou týkajúcou sa celej spoločnosti.
Telo nie je len predmetom, ktorý "žije" mimo spoločnosti. Obrovský nárast spomínaných porúch v posledných troch alebo štyroch desaťročiach jednoznačne svedčí o vplyve sociálnych faktorov na naše telo. Zvýšený počet týchto porúch sa objavuje práve v čase globalizácie, keď výroba a distribúcia potravín začínajú prebiehať v celosvetovom meradle a pulty supermarketov sa plnia potravinami zo všetkých kútov sveta nielen v sezóne, ale počas celého roku.
Podľa britského sociológa Anthonyho Giddensa možno povedať, že vo vyspelej spoločnosti drží dnes nejakú diétu každý človek. To neznamená, že by sme sa všetci snažili schudnúť. Ide skôr o to, že keďže sú dnes prakticky všetky potraviny trvalo dostupné, musíme sa rozhodnúť, čo budeme jesť. Pojem diéta v tejto súvislosti označuje skladbu stravy, ktorú si vyberieme. Spoločnosť, kde je na jednej strane nadbytok potravín a na druhej strane vysoké nároky na utváranie a udržiavanie vlastného tela, prináša situácie, ktoré sú zdrojom porúch prijímania potravy.
Prečo však tieto poruchy postihujú zväčša mladé ženy? (Muži tvoria len asi desať percent postihnutých.) Sú to práve ženy, u ktorých všeobecne rozšírené spoločenské normy zdôrazňujú význam fyzickej príťažlivosti. Moderný ideál žiaducej ženy je žena štíhla a elegantná. Anorexia ani bulímia tak neprichádzajú samy od seba. Sú to choroby aktívnej ženy, a aj keď to znie kruto, je nutné sa k nim dopracovať.
Podoba mužského tela smeruje k inému ideálu, ktorým je "mužné", teda svalnaté telo. I keď ideál krásy mužov a žien nie je rovnaký, jednu vlastnosť majú predsa len spoločnú. Je ňou cvičenie. Uvádza sa, že až osemdesiat percent osôb postihnutých anorexiou je závislých od cvičenia. Nutkavá potreba často pramení z pocitu menejcennosti, a z toho, že keď sa človek o svoje telo nestará, nikto si ho nevšíma. Úplne rovnaký návykový charakter má u mnohých mužov aj kulturistika. Sú známe prípady mladých mužov, konzumujúcich podporné prípravky, schopných stráviť celé dni v posilňovniach, dívajúc sa na svoje telo. Kulturista sa totiž nikdy necíti dosť svalnatý, práve tak ako anorektička nie je vo svojich predstavách nikdy dosť chudá.
Poruchy prijímania potravy odrážajú situáciu, keď ženy hrajú v spoločnosti omnoho väčšiu úlohu než v minulosti, ale pritom sú naďalej hodnotené skôr podľa toho ako vyzerajú, než podľa toho, čo dosiahli. Podkladom týchto porúch je pocit hanby za svoje telo. U osoby, ktorá si pripadá nedokonalá, sa existenciálne pocity vnútornej neistoty zbiehajú v jednom bode -- vo vnímaní vlastného tela. Ideál štíhlosti sa v tejto situácii mení na posadnutosť a redukcia váhy sa stáva prostriedkom na získanie kontroly nad okolitým svetom. Ak sa diéta a cvičenie stanú návykom, môže žena dospieť k úplnému odmietaniu potravy alebo k tomu, že vyvráti všetko, čo zje. Ak sa tento vývoj nepodarí zvrátiť (napríklad formou psychoterapie), nastane niekedy tragický koniec: postihnutá osoba sa doslova umorí hladom.
StoryEditor