Stredovek. Čo o ňom dnes vieme? Mnohým z nás utkveli zo školských čias v pamäti niektoré udalosti a osobnosti, iní si stredovek spájajú s Marxovou feudálnou sociálno-ekonomickou formáciou. Na otázku, aký prívlastok najlepšie charakterizuje toto takmer tisícročné obdobie, ktoré sa tiahne od dobytia Galie Chlodovikom do konca storočnej vojny, by väčšina z nás s veľkou pravdepodobnosťou odpovedala -- temno.
Takáto zjednodušujúca interpretácia, opierajúca sa o príklady upaľovania čarodejníc, nedostatočnej hygieny či všeobecného analfabetizmu je však voči stredoveku veľmi nespravodlivá. Dedičstvo tejto historickej epochy je nesmierne farebné a bohaté. Aj keď si to veľmi neuvedomujeme, jej pozostatky nachádzame všade: v topografii miest, v mnohých stavebných pamiatkach, v jazyku, ktorým dnes hovoríme, a v neposlednom rade i v kultúrnych, etických či náboženských tradíciách.
Prečo skúmať stredovek
Stredovek je nám blízky i vzdialený zároveň. Je blízky preto, že k vrstve prehistorického a starovekého dedičstva pridal prvky, ktoré dnes pociťujeme ako zásadný a originálny prínos pre našu identitu: mestskú i vidiecku krajinu, spory a kompromisy medzi rozumom a vierou, nejednoduché vzťahy medzi štátom a spoločnosťou, organizáciu škôl a univerzít, umelecké a literárne cítenie. Veď v stredoveku vzniklo toľko vecí: kniha, časti nášho oblečenia, kalendár, literárny žáner románu, postoj k chudobným či reakcie na epidémie.
Na druhej strane je nám však stredovek i vzdialený. Je nám v mnohom cudzí, a práve táto exotika má istý podiel na príťažlivosti, ktorou nás k sebe láka. Zázraky a diabol už nie sú všadeprítomné, náhla smrť už nie je považovaná za ten najhorší spôsob odchodu zo sveta a odhliadnuc od abstraktného umenia si naše oko už od renesancie zvyklo pri vytváraní obrazov i pri vnímaní vonkajšej skutočnosti používať perspektívu. Nemožno tiež nezdôrazniť priepastný rozdiel medzi hmotnými podmienkami našej a stredovekej doby, či už ide o bývanie, dopravné a komunikačné prostriedky, prácu či zábavu. A akokoľvek sú veriaci i naďalej presvedčení o existencii druhého sveta a značnú časť našich súčasníkov priťahujú nové formy mileniarizmu, odvykli sme si premýšľať s ohľadom na večnosť. Očarení stredovekom nesmieme zabúdať na to, že toto obdobie malo často veľmi ďaleko k onej "zlatej legende", ako si ju v protiklade k humanistickým a osvietenským predstavám temnej gotiky predstavovali romantici.
História, učiteľka života
Dnešní historici, na rozdiel od svojich osvietenských predchodcov, už nepredpokladajú, že by sa prostredníctvom existujúcich prameňov dopátrali k pravej skutočnosti historických faktov, ale snažia sa pochopiť predovšetkým logiku fungovania spoločností, ktoré skúmajú vo všetkých ich dimenziách: v dimenzii materiálnej, sociálnej, ideologickej i z hľadiska imaginácie. Hlavným faktorom ovplyvňujúcim zmenu pohľadu na minulosť je nevyhnutné pôsobenie historikovho "tu a teraz". Je to dialektika prítomnosti a minulosti, histórie, v ktorej žijeme, a histórie, ktorú sa snažíme opísať. Tento vzťah prítomnosti a minulosti však nie je jednostranný; stačí obrátiť poradie a zistíme, aké užitočné je úsilie, s ktorým sa snažíme pochopiť logiku minulého života, pre naše pochopenie dnešného života.
Erudovaným a čitateľsky príťažlivým pokusom o prepojenie stredovekých koreňov našej kultúry s jej dnešnými plodmi je kniha francúzskych editorov Jacqua Le Goffa a Jeana-Clauda Schmitta Encyklopedie středověku, ktorá vyšla koncom minulého roka vo vydavateľstve Vyšehrad. Títo poprední historici -- mediavalisti v nej zhromaždili viac ako osemdesiat hesiel, samostatných a ucelených esejí francúzskych, talianskych, nemeckých, amerických, ale i poľských historikov, venovaných podstatným skutočnostiam a témam stredovekého života: nájdeme medzi nimi tradičné témy politických dejín (Kráľ, Šľachta), dejín hospodárskych (Peniaze, Remeselníci, Pôda), kultúrnych (Katedrála, Literatúra a literatúry, Pútnictvo, Symbol) a tiež heslá venované základným vrstevniciam mentálnej krajiny stredovekého človeka, už samotným názvom naznačujúce napätie medzi protikladnými zložkami jednotlivých tém: Mužskosť a ženskosť, Poriadok a stavy, Stred a periféria, Sloboda a otroctvo; a bokom nezostávajú ani periférie stredovekého Západu: Byzancia a Západ, Islam či More.
Anjeli na ihle?
Jednou zo zásadných skutočností, ktorá mala odlišovať stredovek od neskorších období, je racionalita. Jedna z chybných hypotéz súvisiaca s uvedeným pojmom sa skrýva i za tradičným delením európskych dejín na tri obdobia: Grékov a ich žiakov Rimanov považujeme za racionálnych podľa vlastného vzoru, teda podľa meradiel racionality, ktoré vznikli v období renesancie. Od tej chvíle bolo všetko, čo sa nachádza mimo nej alebo v časovom období medzi ňou a antikou, označené za barbarstvo. Úrodná zem civilizácie tak bola vymedzená tým, čo je prístupné rozumu, a preto z nej bol stredovek vylúčený.
Dobre to dosvedčuje slávna historka, dokazujúca údajnú bezobsažnosť filozofovania stredovekých vzdelancov: Často sa rozpráva o tom, ako stredovekí scholastici viedli dlhé dišputácie iba preto, aby zistili, "koľko anjelov sa zmestí na špičku ihly". Táto anekdota však nie je pravdivá -- zo stredoveku po nej nezostali iné stopy než rozpravy podobného druhu o nekonečne, ktorými sa však matematici a filozofi zaoberajú dodnes -- a tak nedokazuje onú bezobsažnosť, ale niečo úplne iné. V skutočnosti je len výtvorom renesančnej mytológie a spochybnením starej kultúry novou.
Rehabilitácia
V priebehu niekoľkých posledných generácií začali byť tieto hypotézy a trojčlenná schéma dejín, ktorá ich sprevádza, narušované. Každé dielo venované dejinám antiky objavuje nejaký nový aspekt gréckej iracionality alebo ukazuje, že za rímskym poriadkom sa skrývalo neľahké vyvažovanie záujmov, ktoré sužovalo impérium znútra i zvonku. Na opačnom konci uvedenej dejinnej schémy zase analogické výskumy odhalili poveru a násilie ako súčasť doby renesancie a osvietenstva. Pokiaľ ide o modernú dobu, prorocká židovská tradícia, ktorá predstavovala neracionálny myšlienkový prúd starovekého sveta, ktorý zostal živý dodnes, ukázala vďaka Freudovi a Marxovi, že ani náš duch (grécke dedičstvo), ani naša spoločnosť (rímske dedičstvo) nie sú v skutočnosti usporiadané tak dobre, ako sme si mysleli. V každom prípade rozhodne nie sme "racionálni" tým spôsobom, ako boli racionálni starí Gréci.
Pred historikmi však stojí najmä výzva rozlíšiť v prejavoch domnelého barbarstva a slepej dôverčivosti stopy pretrvávajúcej racionality, a to od čias, ktoré sledovanému časovému úseku predchádzajú, až po obdobia, ktoré po ňom nasledovali. Ako tvrdí jeden z autorov knihy, ak by to historici dokázali (čo sa im už veľakrát podarilo), malo by to závažné dôsledky: stali by sme sa svedkami zániku samotného obdobia stredoveku -- "charakteristické črty stredovekého Západu sa roztápajú ako sneh a zlievajú sa do súvislých prúdov klasických a neskorších európskych dejín a nové, ´racionálnejši´ stredné pásmo vytvára kontinuálny obraz dejín".