Martin Hanus: Proces európskej integrácie je umelo poháňaný

Považujete sa za eurooptimistu alebo euroskeptika?
- Nie celkom prijímam tieto nálepky. Po prvé sú zjednodušené a po druhé navádzajú dojem akoby euroskeptik bol ten zlý, ktorý ničomu neverí a želá si koniec všetkého a eurooptimista bol ten nadšený. K pojmu euroskeptik sa hlásim v tom zmysle, že neverím na nadnárodné štátne projekty a predstavu, že môžu priniesť blahobyt a mier.

Čo majú spoločné krajiny, ktoré sa stretnú v Európskej únii?
- Formálne budú mať spoločné to, že nad týmito krajinami bude rozhodovať štruktúra orgánov EÚ - Európsky parlament, Európska komisia a Rada Európy, teda formálne budeme žiť v jednom politickom spoločenstve. Otázka znie, či pre toto spoločenstvo existujú aj nejaké predpoklady. Ja si myslím, že neexistujú. Samozrejme, všetky tieto krajiny sú v geografickom a civilizačnom zmysle slova súčasťou Európy. Avšak na to, aby nejaké politické spoločenstvo mohlo efektívne fungovať a aby bolo efektívne spravované, je potrebné čosi viac než len takéto veľmi formálne spojivo.

Je to málo?
- Ľudia, ktorí chcú žiť v jednom spoločenstve, sa predovšetkým budú musieť dohovoriť jedným jazykom, čo v EÚ neexistuje. Sú tam tiež mnohé iné rozdiely - či už náboženské, kultúrne alebo sociálne. Každá krajina má za sebou nejaký príbeh. Rozdielov je veľmi veľa a celé toto spojenie poukazuje na to, že proces európskej integrácie je umelo poháňaný proeurópskymi elitami.

Kto sú tieto proeurópske elity?
- Samozrejme, nie je za tým nejaké sprisahanie. Skôr za tým vidím záujmy istých národov, ktoré súvisia s ich minulosťou alebo ambíciami. Napríklad Nemci si nikdy nevytvorili vlastný koncept štátnosti, ako majú napríklad Briti, ktorých suverenita bola spojená s hodnotami a slobodami. Nemecká štátnosť bola založená na veľkej expanzívnosti a aj z toho dôvodu sa Nemci ľahko vzdávajú teritoriálnej suverenity. Na druhej strane, francúzske ambície boli vždy veľmocenské. Francúzi majú snahu určovať vlastnú zahraničnú politiku, za ktorou je aj typický antiamerický osteň. K proeurópsky elitám patria sčasti biznismeni, ktorým sa lepšie pôsobí na jedno centrum, cez ktoré presadzujú svoje predstavy o normách a reguláciách, a sčasti intelektuáli, ktorí vždy radi uverili novým ideológiám. Takouto ideológiou je aj viera v Európsku úniu. Ja s predstavou, že len zjednotená EÚ dokáže čeliť výzvam globalizácie, nesúhlasím. Nemyslím si, že sa s globalizáciou rola národných štátov skončila.

Ako sa zmenila myšlienka európskej integrácie?
- Dnešná podoba EÚ bola predznačená pôvodnými úvahami Roberta Schumana a Jeana Moneta, ktorý si priali, aby národné štáty postupne zanikali. Ale je fakt, že v neskorších desaťročiach sa myšlienka integrácie, najmä pre odpor francúzskeho prezidenta Charlesa de Gaulla, a neskôr tiež Veľkej Británie, držala na medzivládnej úrovni. Dôležité vtedy bolo odbúravanie bariér. Až postupne sa táto hospodárska zóna začala meniť na politickú úniu.

Čo si myslíte o cieli, ktorý si vytýčila EÚ, ktorá sa chce stať najkonkurencieschopnejšou ekonomikou sveta?
- EÚ nie je firma, ktorá konkuruje inej firme USA, už takáto vízia je hlúpa. Celá lisabonská stratégia je len rétorickým cvičením. V európskej politike sa patrí hovoriť, že chceme napredovať, ale skutočnosť je opačná. Čím viac hovoríme o dobiehaní Spojených štátov, tým viac sa nožnice medzi EÚ a USA otvárajú - vidieť to na mnohých ekonomických ukazovateľoch za posledných desať rokov. Samotný veľký trh na prosperitu nestačí. Dôležité je to, ako tento trh vyzerá a či je slobodný. Amerika je podľa mňa bohatšia a rastie rýchlejšie, pretože regulácie, daňové zaťaženie a prerozdeľovanie, je v tam nižšie.

Je nevyhnutné, aby bola prijatá spoločná ústavná zmluva?
- Nielen, že to nie je nevyhnutné, ale je to škodlivé. Ak si všimnete, ako za posledných pätnásť rokov pokračovala európska integrácia, vždy vidíte určitú zákonitosť. V roku 1993 vstúpila do platnosti Maastrichtská zmluva. Ešte nestačila zapustiť korene, a už bol prijatý Amsterdam. Sotva začal platiť, a už bola prijatá Zmluva z Nice. Tá ešte ani nezačala platiť, a už sa začalo hovoriť o európskej ústave. Za európskou integráciou nestojí nejaká skúsenosť a vyhodnocovanie toho, ako pôsobí na Európu, ale ideológia, ktorá je nad tým. Európska ústava je vyvrcholením tejto ideológie a znamenala by viac ako len symbolický zánik suverenity jednotlivých štátov. Kým doteraz sa legitimita EÚ odvodzovala od národných štátov, odteraz sa bude odvodzovať od ústavy. Zatiaľ čo napríklad americkej ústave predchádzala existencia spoločenstva, ktoré sa cítilo politickým spoločenstvom, v Európe sa európsky ľud snaží vytvoriť práve ústava. Aj keby sa konalo celoeurópske referendum, kde by sa ľudia vyslovili za ústavu, tak to nič nemení na tom, že ich identita sa viaže k nejakej konkrétnej lokalite, regiónu či národu.