Týždeň, ktorý zmenil naše dejiny

Československý Február 1948 je v modernej európskej histórii neobyčajne významnou udalosťou. Uzavrelo sa ním zoskupovanie štátov do sovietskeho mocenského bloku, ktorý sa začal formovať do útvaru riadeného jednotne a z jedného centra - Moskvy. Pre stredoeurópsky štát, v ktorom sa tieto udalosti odohrali, a pre jeho pätnásť miliónov občanov - Čechov, Slovákov, príslušníkov maďarskej, nemeckej, poľskej a ukrajinskej národnostnej menšiny - bol Február 1948 hlbokým a tragickým zlomom štátneho a národného vývoja.
Február 1948 bol československou formou nastolenia komunistického monopolu moci a zapojenia sa do sovietskeho mocenského bloku. Rovnaké alebo podobné premeny sa odohrali vo všetkých európskych štátoch sovietskej sféry vplyvu. Československá osobitosť spočívala predovšetkým v tom, že u nás komunisti svoje zámery realizovali za podpory veľkej časti obyvateľstva. Nalákali ich na sľuby a politické vyhlásenia, ktoré nikdy nesplnili a v ktorých plnenie vedúci stranícky funkcionári ani sami neverili.

Faktory prevratu
Prečo mohli tak ľahko a s takou podporou zvíťaziť? Jednu z odpovedí by sme mohli hľadať na konci tridsiatych rokov, v Hitlerovom pochode strednou Európou, ktorý umožnil ústup Francúzska a Anglicka z ich pozícií v tejto oblasti. Hitlerova porážka v druhej svetovej vojne uvoľnila tento vyprázdnený priestor na nástup Sovietskeho zväzu. Priebeh konfliktu, formy odporu aj postup nekomunistických síl proti mocenskému zámeru komunistov boli "vnútornou záležitosťou", záviseli od sily, schopnosti a pripravenosti taký zápas viesť. Odporcovia ich mocenského plánu síce nemohli zápas vyhrať, ale porážka nemusela mať taký priebeh, že na druhý deň po rozhodujúcom stretnutí prestali ako politická sila prakticky existovať.
Demokratické sily v Československu mali aj po drvivom volebnom víťazstve komunistov v Čechách jednu veľkú istotu, respektíve si to mysleli a spoliehali sa na to. Vo svete uznávaný diplomat Edvard Beneš sa verejnosti stále javil ako silná a neprekonateľná hrádza proti totalitarizmu. Po jeho boku navyše stál nestranícky Jan Masaryk.

Benešova naivita
Prvou veľkou chybou nekomunistických strán bolo obetovanie Slovenska. Tu utrpeli komunisti drvivú volebnú prehru, ale pre českých demokratov bol slovenský politický život natoľko neznámy a neprebádaný, až ich nedôvera voči pohrobkom vojnového slovenského štátu viedla k spájaniu sa síce s ideovým, ale predsa len českým protivníkom.
Prezident Beneš bol navyše stále presvedčený, že sa Československo nemôže dostať do sovietskej sféry vplyvu natoľko, aby sa v ňom zmenili a úplne obrátili aj politické pomery. Rovnako ako v období Mníchova nedokázal odhadnúť situáciu a preukázal až zarážajúcu politickú a ľudskú malosť. Politická kríza, ktorú sprevádzala vlna komunistických nezákonností, vyvrcholila vo februári 1948. Napätie sa šírilo do všetkých pórov spoločnosti a každý deň sa stupňovalo. Dňa 19. februára boli už komunisti a nimi ovládané odbory a roľnícke komisie v ofenzíve. V továrňach prebiehali schôdze, ktoré sa vyslovovali pre zjazd závodných rád a volili jeho delegátov. S podobným obsahom sa na dedinách konali schôdze roľníkov. V oboch súperiacich táboroch silneli radikálne krídla, ktoré si želali ostrý postup proti odporcom a konečné mocenské stretnutie. Komunisti už od svojich spravodajcov vedeli, že nekomunistickí ministri sa rozhodli podať demisiu a znefunkčniť tak Gottwaldovu vládu.
Najdôležitejšou udalosťou 19. februára bol náhly prílet námestníka sovietskeho ministra zahraničných vecí V. A. Zorina a amerického veľvyslanca L. Steinhardta do Prahy. Zorin, pred niekoľkými mesiacmi veľvyslanec v ČSR, priletel o tretej popoludní. Tlmočil sovietske obavy o vývoj v republike a Stalinove naliehanie, aby komunisti využili krízu na konečné stretnutie a tiež pokyn, aby predseda vlády Gottwald požiadal sovietsku vládu o vojenskú pomoc, ktorá už stála pripravená na maďarských hraniciach. Ten však pozvanie Červenej armády odmietol. Bol to za celý jeho život zrejme jediný prípad, keď neposlúchol Stalinov príkaz.
Dve hodiny po Zorinovi pristál na pražskom letisku Steinhardt. Netajil sa optimizmom a nádejou, že v Československu zvíťazí demokracia. Predstaviteľom nekomunistickej opozície opakoval uistenia a morálnej a diplomatickej podpore Západu.

"Nepripustíme policajný režim"
Dvadsiaty február predstavoval v priebehu politickej krízy prvý kľúčový bod. Verejnosť vedela, že vláda má rokovať o hlavnej spornej veci, ministerstve vnútra. Národno-socialistická tlač zverejnila v článku Nepřipustíme policejní režim kritické výhrady voči komunistickým predákom Nosekom ovládanému ministerstvu. Ministerstvo národnej obrany a vnútra totiž publikovali spoločnú správu o tzv. špionážnej afére v Moskve, obsahujúcu nehorázne útoky proti národno-socialistickej strane.
Mimoriadna schôdza vlády bola zvolaná na desiatu hodinu. Pred jej začiatkom dostal Gottwald list od ministrov Zenkla, Hálu a Kočvaru s otázkou, či bolo splnené uznesenie vlády z 13. februára o prešetrení obsadzovania vedúcich funkcií v bezpečnosti komunistami a o stíhaní funkcionárov nekomunistických strán. V odpovedi im Gottwald oznámil, že táto vec je na programe schôdze vlády a že Nosek prednesie referát. Nato mu ministri troch strán oznámili, že sa na rokovaní nezúčastnia.
O 11.30 hod. informoval Zenkl prezidenta Beneša o rozhodnutí ministrov troch strán podať demisiu. Písomné oznámenie odovzdali predstavitelia každej zo strán Kancelárii prezidenta republiky až v neskorých popoludňajších hodinách. Demisiu podala menšina členov vlády (z 26 zostalo 14 vo funkcii). Obrazne povedané, 20. februára boli "hodené kocky".
Ministri sa nesprávne domnievali, že v poslednom čase niekoľkokrát opakovaný spoločný postup so sociálnou demokraciou vyústi do spoločného kroku aj v prípade demisie. Pre demisiu však nezískali ani kľúčového člena vlády - Jana Masaryka. Nekomunisti sa navyše príliš spoliehali na prezidenta, avšak práve počas krízy sa ukázalo, že ho poznajú oveľa menej ako komunisti. Len čo podali demisiu, presunuli riešenie naňho a neurobili nič, čo by posilnilo jeho odpor proti komunistickým požiadavkám.

Ozbrojené zložky
Po tom, čo sa komunisti rozhodli previesť vládnu krízu do záverečného stretnutia o monopol moci, postupovali za svojím cieľom nezadržateľne a neúprosne. Z tohto hľadiska im demisia ministrov prišla mimoriadne vhod a funkcionári v bezpečnosti do značnej miery dosiahli svoje - postavili vedenie strany pred hotovú vec. Gottwald v apríli 1948, keď objasňoval priebeh vládnej krízy, okrem iného uviedol: "Najprv som tomu nechcel veriť, že je to skutočne tak, že by to šlo tak ľahko. Ale potom sa ukázalo, že to tak bolo, že demisiu skutočne podali. Ja som sa len modlil (!), aby ich tá hlúposť s demisiou neopustila a nerozmysleli si to."
Spolu s vyčíňaním akčných výborov Národného frontu, robotníckych rád a Ľudových milícií sa množili zákroky administratívneho a mocenského charakteru, ktoré citeľne prispeli k izolácii vedení nekomunistických strán a ochromeniu ich činnosti. Papierne odmietli dodať papier pre ústrednú tlač lidovej a národno-socialistickej strany, v Bratislave odmietli vysádzať denník Demokratickej strany - Čas. Ministerstvo vnútra zakázalo verejné prejavy odstupujúcich strán, oznámilo zatknutie dvoch dôstojníkov - členov brannej komisie národno-socialistickej strany, u ktorých boli objavené dôkazy o "príprave ozbrojených akcií". Pritom jedinou ozbrojenou zložkou - podľa vzoru Hitlerovej NSDAP - bola komunistická strana. To sa však stalo zámienkou prehliadky ústredného sekretariátu tejto strany a ich obvodných pobočiek. V závodoch sa formovali Ľudové milície.

Rozhodujúce hodiny
Predstavitelia nekomunistických strán boli proti tomuto bezpráviu bezmocný. Nemali jedinú možnosť či prostriedok na obrane a odpor. A nielen to, nedokázali ani zabrániť, aby akčné výbory NF na ministerstvách nezakázali demokratickým ministrom vstup do ich úradov. Rovnako boli bezmocní, keď Gustáv Husák zbavil zástupcov Demokratickej strany členstva v zbore povereníkov a ich rezorty prevzali v Bratislave komunistickí nástupcovia.
Politickú atmosféru charakterizoval 24. februára nárast politického a administratívneho tlaku komunistov a v rozhodovaní ich odporcov sa čoraz silnejšie prejavovala sociálna neistota a existenčný strach. Mimoriadne výrazné to bolo počas hodinového generálneho štrajku, organizovaného odbormi. V noci sa komunistické vedenie zaoberalo Benešovým listom. Prezident v ňom navrhoval návrat k spolupráci v Národnom fronte a riešeniu vládnej krízy dohodou vedení všetkých politických strán. Gottwald a jeho súdruhovia však trvali na svojom, v odpovedi odmietli rokovať so zástupcami odstupujúcich strán a navrhli doplniť vládu. Pre prípad, že prezident ich návrh odmietne, rozhodli sa pre generálny štrajk požadujúci Benešovu abdikáciu.
O jedenástej hodine 25. februára predložili komunistickí predáci Gottwald, Nosek a Zápotocký prezidentovi návrh na zloženie novej vlády. Počas krízy prišlo na Hrad 5 327 rezolúcií podporujúcich komunistické riešenie krízy a len 150, ktoré sa stavali proti nemu. Na prezidentovo rozhodnutie s napätím čakalo dvestopäťdesiattisíc účastníkov manifestácie v Prahe a ďalšie stotisíce v ďalších mestách. Komunistické špičky vedeli, že prezident sa bude pre demisiu rozhodovať ťažko, ale počítali s tým, že nakoniec predsa len ustúpi.
V apríli 1948 sa Gottwald vyjadril o svojom vtedajšom predpoklade: "Na vlastné oči sme to videli: jeho prvé gesto bolo - ja im to vrátim, neustúpim... Ale my sme vedeli, pretože ho poznáme, že on má jednu dobrú stránku, že totiž vie, čo je sila a dokáže ju realisticky oceniť... jednoducho potom prezident náš návrh podpísal. My sme s tým počítali... myslím si, že vedomie, že sme pripravení aj na iné riešenie, v tom takisto zohralo svoju úlohu. Objektívne povedané, je to tak, že prezident, aj keď pod tlakom a vzhľadom na reálne skutočnosti, predsa len zohral pozitívnu úlohu."

Ilúzie a neznalosť
O 16.30 hod. prezident Gottwaldov návrh novej vlády podpísal. V dvadsaťpäťčlennom kabinete obsadili komunisti trinásť kresiel, traja ministri neboli organizovaní v žiadnej strane a ostatní boli príslušníkmi nekomunistických strán, úplne však závislí od komunistov a bezvýhradne poslušní. Oveľa výraznejšiu prevahu získali komunisti vo všetkých nižších orgánoch moci, masových a spoločenských organizáciách a inštitúciách hospodárskeho, štátneho a kultúrneho významu. Po piatich dňoch vládnej krízy dosiahli vytúžený cieľ - monopol moci.
Nekomunisti svoj zápas však nemuseli prehrať tak, že v hlavnom februárovom konflikte ich hlas vôbec nebolo počuť, a že komunistom dovolili úplne ovládnuť politickú scénu, získať podporu veľkej časti obyvateľstva (hlavne v Čechách) a vydávať sa za hlas záujmov obyvateľstva. Vo Februári 1948 sa nekomunistom vypomstili všetky predchádzajúce ilúzie a ústupky, neskúsenosť z mocenských zápasov, nerealistické odhady vlastnej sily a neznalosť protivníka.