Spoločná história, územie, vlajka, názov či orgány. A k tomu úsilie o ekonomickú prosperitu a snaha zabrániť budúcim konfliktom. Toto všetko nás spája s členskými i pristupujúcimi krajinami EÚ. Čo však vedomie, že všetci, napriek jazykovým, národnostným a náboženským rozdielom, sme Európania? Niektorí vravia, že toto vedomie je tu už dlho, iní tvrdia, že sú to len výmysly nadšených politikov.
Myšlienka spoločnej identity býva vo väčšine prípadov konštruktom. Podľa Róberta Klobuckého zo Sociologického ústavu SAV, takto môže existovať aj európska identita. "Vždy však ide o to, že nie každý jednotlivec dokáže túto identitu vnímať a brať za svoju."
Vyrovnať sa s príčinami vojen
Európa vníma samu seba ako spoločný región už dlhé stáročia. Európske krajiny majú spoločné dejiny i kultúrne dedičstvo, čo môžu byť predpoklady na budovanie spoločného vedomia. Ako však tvrdí Klobucký, dôležitý rozmer mu môže dodať aj samotné politicko-právne zjednocovanie EÚ. Príkladom tohto procesu môže byť aj zjednocovanie Spojených štátov amerických, kde bola spoločná identita postavená práve na jednote štátu. Spoločná identita sa dá podľa sociológa budovať aj na tom, v čom je Európa odlišná - a to je práve špecifická európska skúsenosť stredoveku, ktorú nik iný nemá.
Peter Weiss z Fakulty medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity si myslí, že definícia európanstva nie je u Brita, Nemca či Slováka tá istá. "Európa je kolískou západnej civilizácie, motorom svetového pokroku, pravlasťou humanizmu. Zároveň z konfliktov medzi európskymi štátmi vznikli dve svetové vojny. V Európe vyčíňal hegemonizmus, vypätý nacionalizmus a šovinizmus, zrodili sa tu obludné totalitné režimy." Weiss preto za podstatnú súčasť európskej identity podkladá spôsob vyrovnania sa s príčinami vojen. Podľa neho je to ten druh politických, hospodárskych a kultúrnych vzťahov, ktorý umožňuje harmonizáciu záujmov veľkého a rôznorodého spoločenstva krajín, resp. riešenie ich záujmových konfliktov a protirečení takým spôsobom, ktorý nielenže nevyvoláva vojnové konflikty, ale ani destabilizujúce napätia.
Súčasťou európskej identity je podľa Weissa aj európsky sociálny model. "Tým, ktorí miesto jeho modernizácie navrhujú jeho likvidáciu, treba pripomenúť, že idea sociálne orientovaného trhového hospodárstva nie je socialistickým výmyslom. Je reakciou povojnových vládnucich nemeckých kresťanských demokratov na to, že hlavnou príčinou nástupu Hitlera k moci bola obrovská nezamestnanosť a sociálny kolaps v Nemecku."
Je Albánsko ešte Európa?
Predstavy o tom, čo je a čo už nie je Európa, sa v priebehu dejín často menili. Môžeme ju definovať geograficky, kultúrne či inštitucionálne. Ako hovorí Klobucký, "vždy je to vec dohody. Ak budeme Európu identifikovať na základe kultúry a na základe spoločných inštitúcií, tak Albánsko asi nebude súčasťou Európy. Ak ju budeme identifikovať na základe nejakého veľkého politického priestoru, tak Albánsko sa súčasťou Európy stane. Európa je rovnaký konštrukt ako čokoľvek iné."
Myšlienka spoločného európskeho priestoru nie je nová. Dnes však jej realizácia znamená niečo iné ako v minulosti. Podľa Weissa dnes ide najmä o prekonanie dôsledkov rozdelenia Európy Jaltskou dohodou. Rozšírenie EÚ znamená zachovanie, respektíve obnovenie stavu, "keď staré i nové členské krajiny budú záujmovo také previazané, že pre ne jednoducho nie je vhodné siahať po silovom presadzovaní národných záujmov, ale, naopak, oplatí sa im hľadať konsenzuálne riešenia vznikajúcich protirečení a záujmových konfliktov". Za najväčšiu výzvu pre nastávajúcu inštitucionálnu reformu únie po jej rozšírení na 25 a neskôr 27 (resp. 28 krajín, ak rátame aj so vstupom Turecka) krajín, považuje Weiss "transplantovať" tieto tkanivá, ktoré sú schopné harmonizovať záujmy smerom na východ, teda do nových členských krajín, a zabezpečiť, aby sa ujali bez prílišného rozkolísania ich "imunitného systému".
Európske výzvy
Základným slovenským záujmom spätým so vstupom do EÚ je pre Weissa čo najrýchlejšie prekonať ekonomické zaostávanie za vyspelou západnou Európou a taktiež prekonať obrovské medziregionálne rozdiely na Slovensku. "Zachovanie, rozvinutie a zdokonalenie transferu zdrojov z bohatších do chudobnejších krajín musí zostať neodmysliteľnou súčasťou rozšírenej EÚ, ak nemá v jej rámci vzniknúť trvalé rozdelenie na krajiny prvej a druhej kategórie alebo dôjsť k vzniku tzv. dvojrýchlostnej Európy ako k dlhodobému fenoménu."
Ďalšou výzvou, na ktorú musíme odpovedať, je a čoraz viac bude globalizácia. "Globalizácia ako keby identitu Európy zoslabovala a zároveň ju aj homogenizovala. Rozdiely medzi regiónmi sa stierajú a stráca sa aj istá výnimočnosť tohto kontinentu." Na základe spoločného trhu a globalizačných trendov však v kultúre podľa Klobuckého dochádza paradoxne aj k mentálnemu zjednoteniu. Ak aj Slovensku i ostatným krajinám niekedy hrozí nebezpečenstvo oslabenia národnej identity, určite sa nebude spájať s inštitúciami EÚ, ale skôr s konzumnou spoločnosťou a globalizáciou ako takou.
Európa je kontinentom, kde sa zrodil nacionalizmus a kde nacionalizmus ešte stále žije. Klobucký sa však jeho veľkého vzostupu neobáva. "Paradoxne môže byť vypuklejší v tých bohatších štátoch, pretože tie sú platcami do európskeho rozpočtu. "Ak podľa Klobuckého príde v týchto krajinách k ekonomickej recesii či kríze, môže to tam vyvolať sociálne napätia, ktoré sa môžu pretransformovať do nacionalistických vízií.