Stalinovi sekretári občas referovali vodcovi aj o literatúre ruských emigrantov. Keď mu ukázali viaczväzkový román bielogvardejského generála P. N. Krasnovova Od dvojhlavého orla k červenej zástave, vydaný roku 1922 v Berlíne, Stalin ho ani nevzal do rúk, iba utrúsil: "Kedy to ten ničomník stačil napísať?"
Generálny tajomník mal dobrú pamäť. Nikdy nezabudol na odvahu, s akou sa kozácky ataman dokázal postaviť proti boľševickej revolúcii, ani na jeho neustávajúce protisovietske aktivity. Krasnov preňho nebol nočnou morou ako Trockij, ale na zozname osobných nepriateľov kremeľského Kobu mu patrilo popredné miesto. NKVD naňho vo Francúzsku zorganizovala dva pokusy o atentát a jeden pokus o únos. Čo nedokázali dokonať čekisti zločinného Gruzínca, to po druhej svetovej vojne "zabezpečila" anglická vláda.
Sľubné vyhliadky
Spisovateľ a politik Krasnov bol obdarený vzácnou kombináciou vlastností, ktoré sa u vojaka objavujú iba zriedkavo. Bol rovnakou mierou obdarený nespochybniteľnými veliteľskými, politickými aj literárnymi schopnosťami. Bol nielen priamym účastníkom revolučných udalostí, ale dokázal ich aj pútavo zapísať a podať svedectvo o tom, ako je možné potenciálne silný štát poraziť prostredníctvom nezodpovednej a zločinnej ideológie.
Peter Nikolajevič Krasnov bol kozákom Karghinskej stanice na Hornom Done, napriek tomu, že sa narodil 12. júla 1869 v Petrohrade. Mladý Peter Nikolajevič ako výnimočne nadaný študent navštevoval Vojenské pavlovovské učilište v Petrohrade, roku 1889 ho ukončil ako chorunžij (poručík) a nastúpil službu do prestížneho gardového "leibgvardejského atamanského pluku Jeho vysočenstva následníka". V atamanskom pluku slúžil dvadsať rokov a už v tom období sa preslávil svojimi literárnymi prácami.
"Vojenský turista"
Krasnovov život bol úzko spojený so zahraničnou politikou ruského impéria na Ďalekom východe, kam ruský vplyv prenikal už koncom 19. storočia. Vyzbrojený nadaním pozorovať a vnímané opísať, bol vybraný pre zvláštne úlohy "vojenského turistu" - tento termín významom zodpovedá dnešnému označeniu pre spravodajského dôstojníka. Svoju cestu do Mandžuska, Číny, Japonska a Indie pútavo opísal v knihe Po Ázii, ktorú vydalo ministerstvo vojny na 620 stranách veľkého formátu so secesnou grafickou úpravou a dodnes patrí k zriedkavým bibliografickým skvostom.
Počas svetovej vojny velil Krasnov kozáckym útvarom od pluku až po armádny zbor a zažil slávu aj úpadok kozáckeho vojska. Po páde monarchie v roku 1917 pochodoval dvakrát s tretím kozáckym zborom na Petrohrad zachrániť mladú demokraciu. Prvý raz mal podporiť diktatúru generála Kornilova a druhý raz mal zachrániť Kerenského vládu. Oba pokusy však zlyhali kvôli odborovému zväzu železničiarov, keď železničný personál zablokoval trate rozobratím výhybiek.
Revolučná vláda rozpustila tretí kozácky zbor a na generála Krasnovova bol vydaný zatykač. Na donské územie sa už vracal s cudzími dokladmi, ale na každej zastávke ho kozáci spoznávali a nebolo možné, aby sa v ďalšom vývoji politickej situácie vyhol úlohe politika a vojenského veliteľa.
Snaha o sebaurčenie
S pádom cárskeho režimu došlo k rozpadu ruského impéria a s nástupom revolučnej demokracie sa k samostatnosti hlásili všetky národy, ktoré ju stratili v priebehu minulých storočí. Zvlášť silno sa tieto snahy prejavili pri neruských národoch na juhu Ruska a u kozákov, ktorí síce väčšinou hovorili po rusky, ale spoločenská a hospodárska štruktúra ich výrazne odlišovala od ruskej časti mnohonárodného impéria.
Kozácke obyvateľstvo však zatiaľ neprejavilo masový odpor proti začínajúcej sa okupácii červenými vojskami. Kozáci už boli svedkami - a tiež cieľom - boľševickej propagandy na všetkých frontoch svetovej vojny. Boli však presvedčení, že sa ich netýka, že postavenie, vojenské zásluhy a v neposlednom rade vlastníctvo pôdy, ich stavia mimo propagandy o rovnosti, slobode a rozdeľovaní pôdy.
Vždy sa cítili slobodní, svojich predstaviteľov si slobodne volili a o delenie pôdy nemali záujem.
V polovici mája 1918 bol Krasnov zvolený za vojskového atamana a hneď nasledujúci deň predložil na schválenie novú ústavu, ktorou boli zrušené všetky zákony a nariadenia vydané po odstúpení cára Mikuláša II. Znamenalo to faktické zrušenie revolučných zákonov a vyhlásenie vojny boľševickej vláde.
Občianska vojna sa však skončila krvavou porážkou a moc v krajine prevzali boľševici. Štrnásteho februára 1919 Krasnov rezignoval zo svojho atamanstva a opustil Rusko.
Literát
Presťahoval sa do Francúzska a konečne sa mohol aktívne venovať literatúre. Spočiatku publikoval v emigrantských periodikách, ale veľký medzinárodný ohlas zaznamenali najmä jeho beletristické práce. Ich zoznam obsahuje šesťdesiat titulov a väčšina z nich bola preložená do šestnástich jazykov.
O tom, že Krasnov bol skutočne mimoriadne nadaným spisovateľom, svedčí fakt, že veľká časť jeho diela dodnes nestratila na pútavosti a čitateľskej atraktivite. Román Od dvojhlavého orla k červenej zástave, ktorý vyšiel v češtine dvakrát, môžeme smelo priradiť k veľkým ruským románom, a to, že sa jeho meno dodnes neobjavuje v encyklopédiách európskej literatúry, môžeme pričítať hlavne na vrub ideologickej pomätenosti komunistami "zasvineného" 20. storočia.
Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa Krasnov opäť postavil do čela kozákov, ktorí žili v emigrácii alebo na fronte prebehli na nemeckú stranu. Nebolo totiž inej bojujúcej strany, ktorá by uznala práva kozákov na ich slobodu. Tým sa začal posledný tragický boj generála - spisovateľa a jeho národa...