Čím chceš byť? Udavačom
Jedným z najsmutnejších príbehov bola kniha Vitalija Gubareva s názvom Pavlík Morozov. Pre staršiu generáciu je dodnes "morozovčina" symbolom udavačstva. Kniha, ktorá vznikla na priamu Stalinovu výzvu, zachytáva osudy skutočného Pavlíka Morozova, dvanásťročného chlapca zo severného Uralu, ktorý udal svojho vlastného otca, predsedu miestneho sovietu, takže sa na desať rokov dostal do väzenia. Nebol to však jediný Pavlíkov čin, neskôr ešte udal dedinčanov, ktorí skrývali zrno, aby ho nemuseli odovzdať. Jeho hlásenia sa mu vypomstili, pretože ho nakoniec nahnevaní kulaci spolu s jeho mladším bratom zamordovali v lese. Za dvojnásobnou vraždou mali stáť jeho bratranec a starý otec, jeho stará matka bola spolupáchateľkou a strýko organizátorom zločinu.
Pre deti je to možno až príliš drsný príbeh, v knihe je vyrozprávaný v čierno-bielom prevedení o dobrých sympatizantoch kolektivizácie a zlých kulakoch a ich pomáhačoch. Medzi nich patril aj Pavlíkov otec, ktorý im vydával falošné potvrdenia, že pochádzajú z chudobných roľníckych rodín, čím sa mohli vyhnúť ďalšiemu prenasledovaniu, čo mladý Pavlík nedokázal doceniť. Namiesto knihy o zlých kulakoch je to skôr kniha o tragickom nepochopení a ideologickej zaslepenosti mladého chlapca, ktorý si s kamarátmi nahlas číta úryvky z Gorkého Matky a vo svojej insitnej divadelnej hre vkladá do úst postáv piesne ako "Do kolchozu vás nepustíme, pre nás robiť prinútime" (spievajú kulaci), nádenníci sa zase radostne objímajú s robotníkmi a spievajú: "Do kolchozu poputujeme, nový život vybudujeme." Po dedine zase putuje záškodnícky list, na ktorom je napísané: "V mene Otca, Syna i Ducha svätého! Vo svätom meste Jeruzaleme počuli hlas Pána a ten riekol: Kto vstúpi do kolchozu, nedôjde spásy.
Prepíš tento list sedemkrát a odovzdaj ho susedom. Amen!"
Legenda okolo najslávnejšieho dieťaťa komunistickej éry je dnes naštrbená, všeobecne je považovaný za zradcu, ktorý zapríčinil smrť svojich blízkych. V skutočnosti ani nebol pionierom, pretože v jeho obci ešte nebola pionierska organizácia (aj keď má v knihe na každej ilustrácii pioniersku šatku, autor v texte spomína, že ju ešte nemal). Jeho skutočnou motiváciou bola zrejme pomsta otcovi, ktorý veľa pil a ušiel s inou ženou. Podľa tajných dokumentov ho údajne nezabili jeho príbuzní, ale tajná služba NKVD.
Dobrý človek ešte žije
Éra socializmu však vyprodukovala aj menej problematické vzory. Jeden z nich môžeme nájsť v knihe Arkadija Gajdara Timur a jeho družina, ktorá je vlastne rozpravou o altruizme venovanou deťom. Autor knihy strávil šesť rokov v Červenej armáde, ako pätnásťročný skončil kyjevské veliteľské kurzy a vymenovali ho za veliteľa roty. Timur spolu s kamarátmi pomáha počas vojny vo svojej dedine v domácnostiach, kde chýba mužská ruka. To všetko tajne, len pre pocit dobre vykonanej práce. Starene potajomky poukladajú drevo a nanosia zo studne vodu, inde pomôžu nájsť zatúlanú kozu, malému dievčatku postavia hojdačku. Domy, kde muž odišiel do Červenej armády, majú označené červenou hviezdou, domy, kde muž padol v boji, sú označené červenou hviezdou s čiernym rámom. Namiesto prvoplánového ideologického boja Gajdar predstavuje jednoduchý príbeh o pomoci blížnemu, skupina chlapcov je až závislá od konania dobrých skutkov. Kniha je, na rozdiel od nasledujúcej, zvládnutá aj literárne, príbeh má niekoľko ozvláštnení, nájdeme v ňom lásku, ale aj konflikt s Katkinovou bandou, ktorá bez váhania pľundruje záhrady vojnových sirôt. Keby socializmus pre deti vyprodukoval iba takéto diela, nemali by sme mu príliš čo vyčítať.
Oslava vodcu revolúcie
Prakticky vo všetkých totalitných režimoch prekvitá kult osobnosti, hlavných pohlavárov môžeme stretnúť azda vo všetkých podobách: od sôch cez obrazy a filmy až po literárne stvárnenie ich života. Ukážkovým príkladom nekritického chválospevu určeného deťom je napríklad Konovova kniha Poviedky o Leninovi - jeden z ďalších dôkazov, že vo vojne mlčia múzy. Aj v tej ideologickej. Kratučké poviedky zachytávajú rôzne výjavy z Leninovho života, nechýba v nich zvyčajne pátos, príliš častým úkazom je však nuda, čo je (nielen) pri literatúre pre deti smrteľný hriech. Jeden z príbehov napríklad opisuje, ako bol Lenin na poľovačke, ale v poslednej chvíli líšku nezastrelil. "Prišlo mi jej ľúto. Taká bola pekná..." povedal na záver. Podobné banality sa striedajú s inými banalitami z čias, keď Lenin pôsobil v utajení, autor nevyužil ani dramatický potenciál atentátu v poviedke Výstrel nepriateľa. Nechýbajú typické rozprávania tom, ako sa Lenin stretával s pospolitým ľudom, v poviedke v Smoľnom za ním prichádza staručký roľník porozprávať sa o svojom živote. Zhodou okolností príde v čase, keď Lenin reční pred námorníkmi. Starčeka Leninove revolučné frázy uchvátia natoľko, že sa už s ním ani nepotrebuje osobne rozprávať. "Tak čo, deduško, zhováral si sa s Leninom o svojom živote?" pýta sa ho pri odchode strážnik. "Nie," odpovedá starký. "Lenin sa zhováral so mnou o mojom živote."
Kráľove príbehy biedy
Špecifický druh literatúry pre deti sme nemuseli v časoch socializmu iba prekladať z ruštiny, pretože sa objavilo niekoľko domácich autorov. Silný sociálny podtón mali najmä knihy Fraňa Kráľa Jano a Čenkovej deti, ktoré patrili do povinnej literatúry. V Kráľových knihách sa detstvo stalo súčasťou sociálneho konfliktu a v rámci umeleckej detskej literatúry u nás založil proletársky typ knihy pre deti a mládež. Fraňo Kráľ sa narodil v Ohiu, kde bol jeho otec baníkom, matka sa odtiaľ spolu s deťmi vrátila domov a rodinu živila ako garbiarska robotníčka. Autor prešiel robotníckymi povolaniami, pracoval už ako malý chlapec. Mnohé z toho sa odrazilo aj v jeho prózach pre deti. Nejde v nich o priamočiaru propagáciu komunistických myšlienok (aj keď sa Kráľ s marxizmom zblížil už v 20. rokoch), ale o zobrazenie ťažkého sociálneho života proletariátu v 30. rokoch minulého storočia poznačených vysťahovalectvom a svetovou krízou. Jano po výprasku od otca uteká z domu, túla sa po Slovensku, jeho putovanie sa končí na Štrbskom Plese, kde pomáha v hoteli. Tam prichádzajú žandári a odvedú ho domov. Jeho otec zatiaľ odišiel pracovať do americkej bane, kde dostal suchoty a leží v nemocnici. Nakoniec prichádza telegram oznamujúci, že po ťažkej chorobe skonal. Matka so šiestimi sirotami zostáva bez strechy nad hlavou, pretože o dom prišli pre nesplatené dlhy. O biede pracujúcich ľudí podobne emotívne rozprávajú aj Čenkovej deti, kde sa opakuje motív vdovy a početnej rodiny. Matka v úsilí zachrániť syna pred hladom ho predá do rodiny továrnika, druhý syn slúži u obuvníka v Bratislave a Hanku dajú slúžiť k bohatému gazdovi. Všetci však túžia znovu sa stretnúť pri svojej mame...
Kto si to dnes kúpi?
Hoci by sa zdalo, že podobné knihy nebudú po novembrovej revolúcii vychádzať, nebolo to celkom tak. Pavlíka Morozova vydal v novom českom preklade (k tomu starému sa jeho prekladateľ nepriznával) pred štyrmi rokmi vydavateľ Michal Zítko, známy najmä kvôli súdnemu sporu okolo vydania Hitlerovej knihy Mein Kampf. Dôvodom vydania Pavlíka Morozova bola zrejme recesia, keďže sa kniha ocitla vo výpredaji a pravdepodobne neoslovila dostatočný okruh čitateľov.
Jana aj Čenkovej deti znovu pred dvoma rokmi vydal na Slovensku Ikar, aj keď s iným než recesistickým zámerom. Obe knihy odborníci zaradili medzi päťdesiatku kníh, ktoré tvoria Zlatý fond slovenskej detskej knihy. Ikar z neho vydal sedem titulov, kníh Fraňa Kráľa sa za dva roky predalo niekoľko stoviek kusov, väčší záujem bol o Čenkovej deti.