Nobelova cena je azda najprestížnejším svetovým ocenením. Ako všade, aj pri jej udeľovaní je veľa povolaných a len málo vyvolených. Spokojných bude niekoľko, nespokojných davy. A tak slávnosť v deň Nobelových narodenín okorenia diskusie, či to bol ten najsprávnejší a najobjektívnejší výber a ak nie, má táto cena zmysel?
Vedci či "vedci"
Ťažkostiam, ku ktorým pri voľbe dochádza sa nevyhneme -- výber laureáta bude vždy neobjektívny, ak nebudú mať všetci rovnaké podmienky a, čo je najdôležitejšie, ak nebudú súťažiť v jednej disciplíne. K najväčším kontroverziám dochádza pri udeľovaní Nobelovej ceny za mier, ktorá je nevyhnutne politicky motivovaná. K často kritizovaným rozhodnutiam patria aj tie o nositeľoch cien za literatúru a ekonómiu.
Pri určovaní objektívnych kritérií by mali byť prírodné vedy na tom lepšie. Aj tu však z histórie cien poznáme príklady, ktoré svedčia o chybnom či neprezieravom rozhodnutí. V roku 1927 získal Nobelovu cenu rakúsky psychiater Julius Wagner-Jauregg, ktorý prišiel s nápadom liečby syfilisu horúčkou. Klasickým príkladom je prípad chemika Paula Mullera, ktorý bol v roku 1948 ocenený za objav insekticídu DDT. Tento účinný insekticíd sa však hromadil v biosfére a zistili sa nebezpečné vedľajšie účinky.
Na koho to slovo padne
Pred druhou svetovou vojnou boli fyzici ako Niels Bohr, manželia Curieovci či Albert Einstein uznávanými autoritami nielen vo svojom odbore, ale vyjadrovali sa aj k vývoju spoločnosti. Preslávili cenu do takej miery, že sa z nej stala váženejšia inštitúcia než boli samotní laureáti. Ako vo svojom článku "Šou bez hrdinov", publikovanom v časopise Spiegel, uvádza nemecký historik vedy Ernst Peter Fischer, v prípade, že sa hviezdou stane inštitúcia, ale chýbajú jej hrdinovia, postupne aj ona sama stratí lesk. Tento osud postihol aj nobelovku. Fischer vo svojom článku uvádza príklad japonského chemika Shirikawu, ktorého ocenenie zaskočilo aj členov japonskej vlády. Vedúci oddelenia dejín vied a techniky Historického ústavu SAV Miroslav Morovics hovorí o tom, že prestíž Nobelovej ceny je na inej úrovni a možno aj poklesla. "Ale nevysvetľoval by som to osobnosťami týchto vedcov. Podstatne stúpol počet informácií, rovnako je podstatne viac rôznych ocenení. Preto sa pozícia Nobelovej ceny mení k horšiemu." Morovics tiež upozorňuje na iné ako čisto vedecké faktory, ktoré vstupujú do rozhodovania o udelení ceny. "Nejde o súťaž, kde možno jednoznačne stanoviť poradie."
Pre prestíž cien je dôležitá aj prestíž samotných odborov. Po druhej svetovej vojne a po použití fyzikmi vymyslenej atómovej bomby, napríklad, poklesol vplyv fyziky. Podľa predsedu SAV Štefana Lubyho "fyzika už nemá to autonómne postavenie, ktoré mala. Na konci devätnásteho storočia sa myslelo, že fyzikálny systém je v sebe uzavretý, ale naraz sa objavili také veci, ako je rádioaktivita, röntgenové žiarenie, fotoefekt... Vznikla nová, kvantová fyzika a relativita, ktoré viedli k informačnej revolúcii, ale, žiaľ, aj k vysokoefektívnym zbraniam. Bol to taký boom, keď fyzika prekryla takmer všetko. Fyzika nešla do útlmu, ale splnila svoje veľké poslanie".
Cena a trest
Z histórie poznáme množstvo prípadov, keď bolo ocenenie (predovšetkým za mier a literatúru) znevážené aj napríklad oficiálnymi predstaviteľmi krajín, z ktorých ocenení pochádzali, o laureátoch sa nezmieňovali oficiálne médiá, alebo cenu ignorovali samotní ocenení. Po príklady nemusíme chodiť ďaleko. Presne pred dvadsiatimi rokmi získal Nobelovu cenu za literatúru český básnik Jaroslav Seifert. Kým pri menovaní za národného umelca sa na slávnosti zúčastnil aj vtedajší prezident ČSSR Gustáv Husák, pri ocenení Nobelovou cenou Seifertovi oficiálne, menom zväzu spisovateľov, blahoželal riaditeľ vydavateľstva Československý spisovateľ Ján Pilař. České noviny udalosti venovali dve vety (Rudé právo na siedmej strane), slovenská Pravda len jednu. Dôvod, prečo básnika médiá aj oficiálne orgány ČSSR ignorovali, bol jednoduchý -- Seifert podpísal Chartu 77.
Podobný nezáujem prejavil minulý rok napríklad iránsky prezident Mohammad Chátamí vo svojej prvej reakcii po štyroch dňoch od udelenia tohto prestížneho ocenenia svojej krajanke, právničke a bojovníčke za ľudské práva Šírín Ebadíovej: "Nobelova cena za mier, to nie je príliš dôležité; čo má váhu, to sú vedecké a literárne ceny." Chátamí zároveň poukázal na politické kritériá, ktoré podľa neho ovplyvňujú rozhodovanie nórskeho Nobelovho výboru, ktorý udeľuje ceny z mier, súčasne však vyjadril nádej, že laureáti mierovej ceny nezabudnú na to, že najviac porušujú mier a ľudské práva USA a Izrael. Oficiálny iránsky rozhlas a televízia sa, podobne ako v Seifertovom prípade, o udelení ceny príliš nešírili. Aj napriek tomu Ebadíová rozdelila Irán na dva tábory. Zatiaľ čo reformátori jej blahoželali, podľa konzervatívcov to bol jasný dôkaz, že Nobelova cena sa stala politickým prostriedkom Západu.
Rozhodovanie Švédskej akadémie vied, ktorá udeľuje všetky ostatné ocenenia, minulý týždeň kritizoval v tlači aj slovenský minister vnútra Palko, keď ju za ocenenie rakúskej spisovateľky Elfriede Jelinek označil za ďalšiu z bášt "ľavicového liberalizmu, alebo ak chcete, kultúrneho marxizmu". Palko preto navrhuje nebrať rozhodnutia o udelení ceny vážne.
Neistá sláva víťazov
Vyhlasovanie výsledkov často sprevádza diskusia o možných kandidátoch, na jednotlivé mená stanovujú bookmakeri vysoké kurzy a na verejnosť sa občas dostanú zaručené informácie o tom, kto tohto roku cenu určite získa. Členovia nórskeho Nobelovho výboru preto možno v budúcich rokoch pozmenia procedúru výberu laureátov. Ako pre agentúru Reuters poznamenal riaditeľ Nobelovho inštitútu Geir Lundestad: "Oznámiť, že sa konala posledná schôdza výboru, je skoro to isté, ako keby sme novinárov vyzvali, aby ukázali, čo dokážu vypátrať." Lundestad odmieta aj predstavy niektorých médií o tom, že by Nobelova cena za mier mala byť vyhlasovaná podľa vzoru Oscarov, jednotliví kandidáti by sedeli v hľadisku a čakali na konečný verdikt. V súčasnosti platí úzus, že nie sú zverejňované ani mená jednotlivých organizácií a jednotlivcov. Tento stav by sa mal podľa Lundestada zachovať a sprísniť v tom, že o konečnom výsledku by sa malo rozhodovať v deň vyhlásenia. Lundestad považuje tiež za zvláštne, že ľudia môžu staviť aj na niečo, na čo niekoľko ľudí pozná odpoveď. "Žartom hovorím, že ak niektorý z nich naraz zbohatne, budete vedieť prečo," cituje Lundestada agentúra. Otázky však nevyvolávajú len každoročné debaty o kandidátoch, ale aj zloženie samotného Nobelovho výboru. Ten totiž tvorí päť členov, zvolených Stortingom (nórskym parlamentom) na šesťročné obdobie, ktorí by mali kopírovať relatívnu silu politických strán. K Nobelovým cenám existujú aj zásadné systémové pripomienky. Mnohým napríklad prekáža, že sa neoceňujú objavy v oblasti matematiky či astronómie, prípadne nukleárnej fyziky.