Sir John Harington bol vyštudovaný právnik, ale hlavne jeden z Alžbetiných 102 zverencov, známy ako "Drzý". Napriek tomu však bol u kráľovnej a jej dvora obľúbený. Náklonnosť si získal nielen slobodomyseľným správaním, ale aj poéziou, ktorá bola trochu v rabelaisovskom tóne (François Rabelaise bol majstrom satiry a grotesky) a občas za hranicou vtedajších predstáv o slušnej literatúre.
Lenže aj Alžbetina zhovievavosť raz pretiekla. Prispel k tomu Haringtonov svojský pokus o preklad heroického eposu Orlando Furioso (Zúrivý Roland) talianskeho básnika Ludovica Ariosta.
Alžbeta ho však nechcela vyhnať z dvora natrvalo, tak sa rozhodla, že sa nesmie vrátiť, kým nepreloží celý text. Považovala to za úlohu natoľko ťažkú, že to Harington sám vzdá.
Napriek jej očakávaniu sa v exile do diela pustil a navyše dokázal ešte jednu, oveľa zásadnejšiu vec, ktorá sa zapísala do histórie. V Kelstone si postavil dom a v ňom prvýkrát inštaloval svoj vynález - splachovací záchod.
Príliš skorý objav
Dômyselné zariadenie pozostávalo z misy, ktorá mala na dne otvor uzavretý koženým ventilom. Z nádrže nad misou sa vďaka systému držadiel, pák a závažia vyliala voda, ventil sa otvoril a obsah odtiekol preč.
V roku 1591 Harington vydal hotový preklad Orlando Furioso, kráľovná mu odpustila a v Kelstone potom drzého zverenca dokonca navštívila. Pri prechádzke domom jej predviedol svoje novátorské zariadenie a nadšená panovníčka ho nielen použila, ale do svojho sídla si vyžiadala rovnaké. Čo jej Harington v roku 1596 aj splnil.
So svojskými žartami však neprestal. Poznámky k svojmu vynálezu neskôr uverejnil v knihe Nový diskurz o vyskúšanom predmete: Metamorfóza Ajaxu. Lenže z textu skôr „kričali“ politické narážky na exkrementy otravujúce kráľovstvo, menovite narážky na grófa z Leicesteru.
Harington si za to vyslúžil ďalšie vyhnanie z dvora, ale jeho vtip a osobné čaro mu pomohli k tomu, že ho kráľovná, ktorú bavil, opäť vzala na milosť. Traduje sa, že práve po Haringtonovi sa v Anglicku splachovacím záchodom niekedy hovorí aj „john“.
Lenže ani Alžbetina priazeň vtedy nezabezpečila, aby sa hygienický vynález udržal a rozšíril a musel si počkať takmer 200 rokov.
Stredovek si s hygienou hlavu nelámal
Likvidovanie výkalov vodou však siaha oveľa ďalej než do 16. storočia. V západnej Indii sa našli z obdobia 2 600 rokov pred naším letopočtom stopy kanálikov, ktorými pretekajúca voda odplavovala nečistoty spod sedadiel záchodov. Podobnými zariadeniami sa mohol chváliť aj staroveký Egypt alebo antický Rím.
Naopak, stredovek si s hygienou hlavu nelámal. V lepšom prípade sa používali nádoby, ktoré sa vylievali na ulicu. S hygienou to išlo neutešene aj naďalej, vrátane alžbetínskeho Londýna.
O významný posun Haringtonovho nápadu sa až v roku 1775 postaral škótsky hodinár, staviteľ organov, mechanik a matematik Alexander Cumming. Vyriešil to, čo Haringtonov presakujúci kožený ventil nedokázal: splachovaciu toaletu obohatil o odtokovú rúru v tvare ležiaceho S.
V jej ohybe sa udržuje stĺpec spláchnutej čistej vody, čo bráni šíreniu zápachu do miestnosti. A Cumming naň získal patent. Predpokladom však bola, hlavne v mestách, fungujúca kanalizácia.
A na tú aj Londýn čakal až do druhej polovice 19. storočia. Kontinentálna Európa vrátane našich krajín však nebola o nič pokrokovejšia. Až oveľa neskôr modernizácia splachovacích záchodov pokračovala k dnešným výdobytkom, ktoré vedia pri sedení hriať, farebne svietiť, merať krvný tlak aj hrať nežné melódie.