O Češkách, ktoré sa schovávajú za drahé značky, vášni pre popolníky s ľadovými medveďmi a o tom, prečo je potrebné byť sám sebou, rozpráva návrhárka Klára Nademlýnská, ktorá práve pred tridsiatimi rokmi odišla do Paríža a pred dvadsiatimi rokmi založila jednu z najúspešnejších českých módnych značiek, píšu Lidovky.
Na fakt, že je Klára Nademlýnská špičková módna návrhárka, upozorňujú skôr stohy šiat rozvešaných po stojanoch v jej ateliéri, než ona sama. Oblečená je civilne, v džínsoch a tričku.
Na krku má malú zlatú lebku, vlasy zviazané do vrkoča a ruky jej zdobia drobné tetovania, o ktorých hovorí, že sú to také poznámky, ktoré si na telo občas nechá urobiť. Drobné modré ornamenty na jej rukách ma zaujali, už keď nás kedysi predstavili.
Za tie roky, čo s Klárou chodíme do rovnakej kaviarne a nad kávou sa rozprávame o všetkom možnom, tých ornamentov pribúda. Všetky jej tetovania spája jedno: sú rovnako jednoduché ako modely, ktoré navrhuje, aj oblečenie, ktoré bežne nosí.
Návrhári, vrátane vás, často chodia v čiernom - ste unavení farbami?
Keď ma pozvú na nejakú akciu, alebo mám vystupovať na pódiu, tak sa rada oblečiem do šiat. Ale počas bežného pracovného dňa siaham po tých najjednoduchších veciach. Stále pracujem s látkami, farbami, tvarmi, tak ich už potom až tak nevyhľadávam.
Máte veľký šatník?
Veľmi veľký. Navyše sa mi mieša s tým pracovným z ateliéru. Niekedy veci zo skrine, čo mám doma, nosím sem, aby som dievčatám ukázala, ako má byť niečo ušité, akú predstavu mám o materiáli alebo celkovom vzhľade modelu. Tak sa mi domáce a ateliérové skrine prepájajú.
Stáva sa vám niekedy, že stojíte pred skriňou a hovoríte si, že nemáte čo na seba?
Tak raz za dva roky. Mám väčšinou naučenú rutinu, svoje obľúbené kúsky. Zvyčajne chodím v nohaviciach a v lete v dlhej sukni až po päty. K tomu mikiny, tričká aj hodvábne blúzky. Tento repertoár mám v skrini a podľa nálady siahnem po konkrétnom kúsku.
A potom vôbec neviem prečo, ale raz za dva roky nastane ten moment, kedy stojím pred skriňou a hovorím si, v čom pôjdem. Potom sa trikrát prezlečiem, než nájdem tú správnu kombináciu.
Inak bývate oblečená rýchlo?
Počas desiatich minút som hotová, ráno mi trvajú dlhšie iné veci ako obliekanie. Moja asistentka Klára je behom desiatich minút schopná vyraziť z domu, ja potrebujem svoj čas.
V pokoji si urobím raňajky, dám si kávu, sadnem si na balkón, pozerám na vtáčiky na stromoch alebo na mačky, ako behajú po záhrade ... alebo si prezriem nejaký časopis.
Veľmi rada si pozerám časopisy o bývaní a o dizajne: fascinujú ma farby interiérov a fotiek. Naladia ma často na niečo, čo neskôr použijem v kolekcii. Po takomto pomalom ráne som pripravená na pracovný kolobeh, vrátane tých menej kreatívnych vecí, ako je účtovníctvo, a iné záležitosti, čo s navrhovaním veľmi nesúvisí a nebavia ma.
Šijete ešte?
Vôbec. Svoje spády k tvoreniu si vybíjam na keramike. Tvorím si to svoje - naposledy nejaké ryby, pekné príšery. Alebo robím kresby a poznámky, ktoré nie sú vyslovene spojené so šitím a strihom.
Stále ma však baví aranžovanie na figuríne. Rada robím z čipky, skladám ju do rôznych motívov. Sú veci, ktoré sa nedajú nakresliť, pretože na papieri nevyznejú. Takže stojíme pred zrkadlom a ja hovorím kolegyniam z tímu: "Toto si pamätajte, toto si zmerajte ..."
Pamätáte si, čo ste ušili ako prvé?
Keď som sa narodila, mamička odišla z Odevnej služby a začala šiť doma. Ja som vyrastala medzi strihaním, šitím, špendlením, skúšaním a vždy sa mi to veľmi páčilo. Nikdy som nepremýšľala nad iným povolaním a sotva som začala chodiť, zbierala som si látky, čo mame ostali, kúsky si zošívala, rozstrihávala a tvorila z toho niečo vlastné.
Prvé pokusy o naozajstné šitie prišli tak v trinástich, kedy som si s maminou pomocou ušila sukňu. Vtedy bol strašne in menčester a toto bola taká svetlo béžová menčestrová minisukňa. A hrdo som ju potom nosila.
A prvý kus oblečenia, čo ste predali?
To bolo na strednej. Mala som tak pätnásť - šestnásť, pamätám si, že to boli haleny a košele vo vojenskom strihu z látky, ktorá bola dosť čierna a prešitá ružami. Z romantickej látky som urobila niečo úplne iné: kontrast vzoru a strihu.
Hneď po strednej ste sa vydali a potom ste s mužom odišli do Paríža. Ako sa takýto plán zrodí v hlave 18-ročnej dievčiny, žijúcej za drôtmi v komunistickom Československu?
Chceli sme to v hlavnom meste módy aspoň skúsiť. Ja nie som človek, čo plánuje do detailov, robím veci skôr pocitovo. Dodnes tak k životu pristupujem, nie som veľmi pragmatická. Dnes ešte viac než predtým; v osemnástich som mala väčší strach, že urobím chybu, viac som nad rozhodnutiami váhala.
Dnes je ten proces kratší, než padne rozhodnutie. Stále je lepšie urobiť chybu, ktorá je dôsledkom môjho vlastného rozhodnutia, ako niečo, čo ti poradí niekto iný. Počkali sme kým odmaturujem a na jar, keď som mala devätnásť, sme vyrazili do Paríža. Zo začiatku ste tam cestovali vždy na pár mesiacov.
Nerobili vám na pasovom problémy?
Goran (manžel a fotograf Goran Tačevski) nebol Čech, tak výjazdy boli o niečo ľahšie. Cestovali sme na pozvanie. Ale netrvalo to dlho, pasová polícia na Prahe 5 ma začala nútiť, aby som si urobila vysťahovalecké pasy.
Povedali mi, že ak chcem cestovať von, tak mi ďalšiu výjazdovú doložku nedajú. Pamätám si, ako som po tejto schôdzke išla von a tiekli mi slzy. Predsa len, človeka v osemnástich to prekvapí, trvalo, než som to rozdýchala.
O vysťahovalecké pasy som potom požiadala. Výsledok bol, že som pred každou cestou do Čiech musela na ambasáde v Paríži žiadať o takú opačnú výjazdovú doložku. Občianstvo som mala československé, ale nemala som trvalý pobyt.
Paradox je, že pre ten vysťahovalecký pas som si prišla na jeseň 1989, kedy tu už bežali demonštrácie. Gorana vtedy jeho fotografická agentúra nechala v Prahe, aby dianie dokumentoval.
Ako veľmi ste na Paríž boli pripravení?
Vždy sme naložili auto a išli. Ja som mala akurát stredoškolskú angličtinu, francúzsky som nevedela nič. Takže som sa pýtala anglicky a oni odpovedali francúzsky. Veľa som sa toho nedozvedela.
Mali sme dohodnuté ubytovanie u kamarátky v ateliéri, poznali sme ju ešte z Prahy, kde študovala na UMPRUM. Goran vtedy fotil nejaké jej veci. Prvý mesiac sme boli u nej neďaleko železničnej stanice Austerlitz v takých loftových bytoch, čo vznikli z bývalých parížskych mlynov.
Všetko bolo posprejované, celkovo trochu periféria, ale veľmi inšpiratívne. Nazbierali sme nejaké kontakty a potom sme sa vrátili domov, aby sme pripravili fotodokumentáciu toho, čo sme zatiaľ urobili, a vydali sa do Francúzska naostro.
Po návrate do Paríža sme boli ešte chvíľu u nej, potom sme si našli prvý byt v deviatom obvode pri námestí Republiky. Bol to taký mini podnájom pred rekonštrukciou, kde sme museli urobiť všetko vrátane strhávania tapiet. Na stenách bola látka vypchatá vatelínom. Dodnes to vidím pred sebou. A tie storočné nánosy prachu.
Bolo ťažké nájsť prácu?
Goran začal fotiť a ja som sa venovala najskôr modelingu. Z toho obdobia poznám Terezu Maxovú alebo Pavlínu Němcovú, prišli sme v rovnakom čase. V modelingových agentúrach som sa pohybovala tak rok, ale ja na to nemám výšku ani nie som typ na modeling - myslím psychicky.
Nie všetci fotografi, agentúry a klienti sú príjemní, dosť často som si pripadala ako ramienko na šaty. Ja som nemala ani na lístok na metro, tak som išla hodinu cez mesto niekam ukázať svoje fotky, klient na ne zbežne žmurkol, mňa si ani nevšimol a povedal, že sa nehodím. Tak som šla zase hodinu späť.
Ovplyvnili tieto zážitky nejako váš vzťah k modelkám, ktoré pre vás robia?
Určite: neberiem ich ako vešiak, viem, aké to majú ťažké. Každý od nich očakáva, že budú stále vyzerať skvelo, že budú mať dobrú náladu, že budú usmievavé...
Lenže práca modelky často znamená, že lietajú medzi fashion weekmi v Paríži, Tokiu a New Yorku, od rána od šiestej ich upravujú, aby boli pripravené. Nemám rada, keď niekto tvrdí, že sa pekné dievča len postaví pred foťák. Majú to naozaj vydreté.
Posledné roky sa vo veľkom rieši vychudnutosť modeliek. Ako to vidíte vy?
Určite nie som priaznivec vyziabnutých a príliš mladých modeliek. Aj s ohľadom na módu, ktorú robím, si radšej vyberám vyzretejšie. Skúsenosť a vek sú niečo, čo sa premieta do ich výrazu.
Pripadá mi absurdné, keď dnes dievčatá v šestnástich - sedemnástich patria medzi tie ostrieľané. Ako si to pamätám ja, niekedy sa v tomto veku sa len začínalo. Toto mi pripadá už príliš.
Prečo ste sa vtedy vlastne do modelingu pustili?
Chcela som byť v kontakte s módnou brandžou, preto som nikdy nerobila čašníčku alebo tak. Potom som začínala nejakým jednoduchým šitím. Dostala som kontakt na Zdeňka Křížka, ktorý emigroval ešte pred nami, mal svoju značku aj kolekcie.
Pre neho som najprv šila, potom robila strihy podľa jeho návrhov... Medzitým som šila pre seba. Pri tom som zistila, ako sa mi páčia moje veci a páčili sa aj kamarátkam, no hlavne modelkám, a chceli ich tiež.
Tak som ich začala šiť. Jedna z modeliek pracovala v modelingovej agentúre, kde sa venovala organizačným veciam a nakupovala v jednom salóne s luxusným oblečením. Chodila k návrhárkam do showroomu.
Ony si všimli kúsky, ktoré mala odo mňa, slovo dalo slovo a o týždeň som tam nastúpila. Nakoniec som zostala sedem rokov. Predávali do prestížnych butikov v Belgicku alebo v New Yorku, používali mimoriadne luxusné materiály ako kašmír a hodváb. Veľmi šik.
Stala som sa ich asistentkou, robila som strihy, chodila na veľtrhy vyberať látky, učila som sa všetko, čo zahŕňa módny kolotoč.
Máte nejaké vysvetlenie na to, prečo sú Parížanky také štýlové?
Je to pozoruhodné. Rovnako ako akékoľvek iné ženy na svete si farbia vlasy, lakujú nechty a obliekajú sa, ale robia to takým neskutočne prirodzeným spôsobom. Je to ich celkovým postojom.
Sú upravené, pritom nemajú nánosy make-upu, vedia kombinovať drahé a lacné. A nezabudli byť ženami, aj keď sú uponáhľané a pracujú. Zatiaľ čo tu u nás sú ľudia zvyknutí schovávať sa, tam sa nikto nebojí byť sám sebou.
V Česku sa ľudia často skrývajú buď za priemernosť, alebo za drahú značku. Tú používajú ako masku, aby nemuseli byť sami sebou. Vo Francúzsku vidieť výchovu k vlastnému štýlu a starostlivosti o seba odmalička: stačí sa rozhliadnuť po rodinách, čo idú na nedeľnú prechádzku.
Deti sú oblečené pekne, žiadny štýl "aj tak z toho za chvíľu vyrastie". Aj toto dáva nejaký základ do života. Formuje nás nielen to, čo počujeme alebo jeme, ale tiež to, čo nosíme na sebe.
Mení sa vaše vnímanie týchto vecí s vekom?
Čím som staršia, tým viac rešpektujem, ak niekto urobí prešľap - s oblečením to v nejakom zmysle preženie, s farbou, kombináciou - ale vo výsledku z toho cítim jeho samého. Cením si, že sa neboja ísť s kožou na trh, hoci to aj trochu preženú. Nemusia ísť práve cestou alebo štýlom, ktoré mám ja, ale pripadá mi to dobré.
Ako veľmi ovplyvnila pouličnú módu globalizácia?
Globálne značky valcujú osobitosť. Nebaví ma, keď v meste necítim štýl daného národa, keď celá Európa vyzerá rovnako. Má to ale jeden zaujímavý efekt: reťazce kopírujú veľké značky, ale tie sú stále osobitejšie. Už nie sú nejaké celkové trendy. Dior šije diorovské veci, Prada pradovské.
Líši sa, čo si u vás kupujú Češky a čo cudzinky?
Skôr boli rozdiely obrovské. Češky sa báli farieb, výraznejších tvarov alebo strihov, trvalo im, než išli do odvážnejších vecí. A to si nemyslím, že robím nejaké bláznivé veci - moje modely sú nositeľné. Teraz sa ten rozdiel dosť vyrovnal: aspoň u mojich zákazníčok.
Je niečo, čo je pre Češky v móde typické?
V poslednej dobe to vidím často a dosť ma mrzí kult dokonalosti. Všetci chcú mať vyhladenú pleť, dlhé mihalnice, dokonalé nechty. Lenže taká dokonalosť je strašne chudobná. Pestrosť je to, čo je zaujímavé, čo robí každého človeka iným.
Baví ma, keď ľudia dokážu podporiť to, čím sa od druhých odlišujú, čím sú osobití. Namiesto toho sa veľa žien snaží začleniť do davu dokonalých a upravených. To je strašne nudné.
Nedokonalosť môže byť viac dokonalá?
Rozhodne. Keď som vo svojom obchode, milujem momenty, kedy vidím, ako zákazníčku, ktorá rozhodne nemá modelkovskú veľkosť tridsaťšesť, dokáže rozžiariť nejaký model. Dobre sa v ňom cíti, robí jej radosť a toto vyžaruje aj zo seba do okolia a vytvára krásu a spokojnosť.
Ten vnútorný pocit prebije vo výsledku akúkoľvek objektívnu dokonalosť. Nedokonalosti z nás robia originál. Krásne sú ženy, ktoré sa majú rady, vedia byť samy sebou. Tie vedia nosiť oblečenie lepšie ako ženy, čo sú papierovo dokonalé, ale nejde z nich to, čo z tých zdravo sebavedomých.
Čo hovoríte na záľubu Čechov v nosení outdoorového oblečenia do mesta?
Veľa ľudí to ospravedlňuje praktickou stránkou veci: že trávia veľa času vonku a nechce sa im do mesta vymýšľať ďalšie oblečenie. Mne to príde ako ochudobňovanie sa. Móda patrí ku kultúre, je to náš výraz. Kývnuť nad obliekaním rukou s tým, že mám jednu bundu na celú zimu, mi pripadá ako lenivosť.
Vďaka reťazcom to už nie je väčšinou ani záležitosť peňazí. Skôr to chápem ako "mne to stačí", ako by na sebe šetrili. Nechcem oblečenie vyvyšovať nad iné veci, ale tiež nechápem, že ho niekto úplne zanedbáva. Tým zanedbáva seba. Mali by sme sa všetci trochu rozmaznávať.
Vy sa okrem iného rozmaznávate nakupovaním porcelánu. Ako táto zberateľská vášeň vznikla?
Naša mama zbierala porcelán, pamätám si, ako sme chodievali na rôzne burzy. Bola veľkou zberateľkou čajových kanvíc, mala v dvoch radoch poličky cez kuchyňu a obývačku. Nikdy som ich nepočítala, ale bolo ich naozaj veľa.
Mne sa to páčilo, ale najprv som na to nemala priestor a vlastne ani peniaze, potom sme sa stále sťahovali. Niečo zbierať a hromadiť nepripadalo do úvahy. Lenže potom začali veci pribúdať: váza, grafika...
Neplánované návštevy antikvariátov, popolníky s ľadovými medveďmi... Práve tieto popolníky s medveďmi mi prídu naozaj neskutočné. Niekedy si obľúbite úplné gýč. A potom sa ukáže, že to zas taký gýč ani nie je.
Každopádne, najradšej mám bruselské obdobie: jednoduchá čierna a biela, koníky, ženské, čisté tvary. Ale zároveň sa mi páčia aj sklenené kapre zo sedemdesiatych rokov. Mám tým vyzdobený byt, teraz sa chystám rôznymi predmetmi vyplniť jednu nepoužívanú miestnosť.
Váš teraz už bývalý muž Goran je pritom celkom minimalista, nie? Ako sa to znášalo?
Je to pravda - chcel mať skôr čistý byt a priestor, ja mám okolo seba rada veľa vecí. Ale znieslo sa to celkom dobre: občas som sa ja v niečom obmedzila, občas jeho niečo z toho fascinovalo.
Teraz už sme siedmy rok od seba a je pravda, že od tej doby som zbierku neuveriteľne rozšírila. Nikto ma nebrzdí.
Ďalšia vec, ktorou sa rozmaznávate, je tetovanie. Čo vás k nemu priviedlo?
Začala som celkom neskoro, niekedy po tridsiatke. Tu mám srdce prepichnuté šípom, to ma sprevádza odmala, kedy som ho videla na Káčerovi Donaldovi, tu mám syna Natana, táto je posledná - škraboška Batcat - netopiera mačka, ktorú mám aj v kolekcii na tričkách.
V mnohom som mačacia žena. Tetovania sú pre mňa také poznámky, čo si robím na kožu. A raz za rok, za dva sa vo mne niečo ozve, že si mám poznamenať ďalšiu vec.