Celý článok si môžete prečítať v prílohe prečo nie?!, ktorá je iba dnes vložená do Hospodárskych novín. Aktuálne prečo nie?! je plné kvalitnej architektúry z domova aj zo sveta.
Porota prešla krížom-krážom celé Slovensko. Pozrela si najzaujímavejšie diela, ktoré v našej krajine vznikli za posledné mesiace. Architekt a pedagóg Fakulty architektúry ČVUT Petr Hájek tvrdí, že mal možnosť sledovať veľmi silnú občiansku spoločnosť, a to v rôznych slovenských mestách.
„Videli sme veľkú túžbu niečo zmeniť. S takýmto postojom sa často nestretávame. Existujú komunity, ktoré žijú v meste a sú s ním veľmi úzko previazané. Nechcú odísť nikam inam. A to aj napriek tomu, že ich schopnosti by im umožňovali, aby fungovali kdekoľvek inde vo svete. A oni napriek tomu svoj život a svoje schopnosti uplatňujú v lokálnych centrách.“
Najsilnejšie to porota videla v Košiciach a Žiline, kde vznikli unikátne verejné priestory – Kino Úsmev a Nová synagóga. Súkromný investor zásadne ovplyvnil centrum Trnavy.
Pred Úsmevom to žije
Architekt Irakli Eristavi, ktorý stvárnil novú podobu parku pred košickým kinom, mu dáva za pravdu. „Najväčšiu zásluhu na tom, ako dnes vyzerá Kino Úsmev, má občianska komunita, ktorá sa okolo neho zoskupila.
Od začiatku sme komunikovali so zástupcami združenia Cinefil a táto komunikácia bola výborná. Myslím si, že hlavný podiel na tom, ako Úsmev funguje, majú oni. Práca architektov je, myslím, v tomto prípade akýmsi pozadím.
Do Úsmevu chodíme tak často, ako sa dá, a s radosťou sledujeme, ako to tam doslova pulzuje. Myslím, že sa Úsmev opäť stal dôležitým a vitálnym spotom na kultúrnej mape Košíc.“
Hájek dopĺňa, že práve ľudia, ktorí žijú v daných lokalitách, presne vedia, čo potrebujú. Štát zabezpečuje iba základné potreby obyvateľov, ak chcú niečo navyše, pravdepodobne si to musia presadiť sami.
„Pri kultúre je úloha štátu veľmi nepatrná. Štát na to nemyslí, a práve preto vznikajú spolky, združenia a nadačné fondy. A na druhej strane, miestna samospráva im to umožňuje. Aj keď ich nemôže podporovať finančne, tak im vychádza v ústrety, dá im do správy určité lokality a pomáha im s administratívnym zabezpečením.“
Kľúčové je položiť správnu otázku
Za málo peňazí sa často urobia zázraky. No treba myslieť na to, že výsledok je priamo závislý od úsilia dobrovoľníkov a nadšencov. „Dobrá architektúra môže mať to šťastie.
Ak sa všetko podarí, môže priniesť do lokality život. Ale vopred to nikdy nemôžete vedieť. Architekti majú veľmi obmedzené možnosti a toto je otázka sociológie. Záleží na miestnej komunite a občianskej spoločnosti, aby položila správne otázky a hľadala na ne odpovede.“
A dobré otázky nepochybne stáli aj v úvode rekonštrukcie Novej synagógy v Žiline. Marek Adamov, riaditeľ kultúrnej inštitúcie Stanica Záriečie, ktorá projekt zastrešuje, pre HN povedal, že od začiatku to bola detektívna práca, pomáhali historici architektúry, architekti a hlavne dobrovoľníci.
„Dnes už vieme, je to múdra stavba, premyslená. Veľkorysá, monumentálna i vypočítaná a funkčná. Pre nás je to aj priestor s potenciálom pre kultúrny život, nielen pamiatka svojej doby a svojho architekta. Má ducha, genius loci aj budúcnosť.“
Adamov zdôraznil, že zrekonštruovaním Novej synagógy sa všetko iba začína. „V prvom rade treba vdýchnuť pamiatke nový život v podobe zmysluplných aktivít. Dúfam, že my ich máme.“
Kvalitný dizajn na periférii
Aj tento ročník ceny CE-ZA-AR ukázal, že ak sa niečo deje, tak je to väčšinou vo veľkých mestách. No poznáme aj pozitívne príklady z menších obcí. Keď sa spoja šikovní ľudia, dokážu inšpirovať a pritiahnuť život aj na perifériu.
Napríklad do dedinky na strednom Slovensku Dúbravica. Okolo Andreja Poliaka, ktorý sa tu narodil, no odmietol z dedinky odísť, ako to robia mnohí jeho rovesníci, sa vytvorila zaujímavá skupina. Sám je absolventom Akadémie umení v Banskej Bystrici a zaumienil si, že jeho malá dedinka bude žiť umením.
„Chceme sa venovať súčasnému umeniu na vidieku. Zistili sme, že tu chýba infraštruktúra. Ak sme chceli na dedinu zavolať umelcov, museli sme to vyriešiť, nemali totiž kde pracovať ani sa ubytovať. Dostali sme k dispozícii priestor a museli sme ho zrekonštruovať. Takto sme sa dostali k architektúre.“
Poliak okrem toho zorganizoval v Dúbravici art camp a popri vizuálnych umelcoch prišli aj architekti. „Vtedy sme si uvedomili, že voľná krajina je zaujímavým priestorom pre malú architektúru. Bolo to v roku 2011 a nič podobné na Slovensku neexistovalo.“
Medzi ich prvé úspechy patrila reinštalácia objektu Unimo. Ide o vyhliadkovú vežu, ktorá sa premenila na rozhľadňu. O rok neskôr postavili v Dúbravici verejnú saunu.
Netradičný projekt stojí asi 10 minút od centra obce a je dielom českých architektov Víta Šimka a Štěpána Řehořa. „Najskôr to vyzeralo ako zábava, no odvtedy sa stali špecialistami na atypické, zaujímavé sauny.“ Pokračovali ďalšími workshopmi a inštaláciami, vznikli netradičné stánky na kultúrne podujatia, preliezky či altánok na opekačky.
„Jednoznačne to prinieslo do obce život. Vďaka art campom sem prichádzajú zaujímaví, vzdelaní ľudia z celého sveta. A diela si obľúbili aj domáci,“ hovorí Poliak.
Napríklad saunu využívajú už piatu sezónu. „Inak by do Dúbravice ani neprišli, lebo by nemali dôvod. Kedysi tu bola iba krčma, nič viac. Teraz sa chodia do Dúbravice saunovať alebo si pozrú spomínanú vyhliadkovú vežu.“ Aj preto vznikol celý projekt Periférne centrá, ktorý má cieľ upriamiť pozornosť na periférne lokality a inšpirovať ľudí, aby si ich išli pozrieť.
Vyľudnené námestia
V Česku medzi vážne urbanistické problémy patrí otázka – Ako využívať námestia. A zrejme to inak nebude ani na Slovensku. Podľa architekta Hájeka zostali tieto lokality v centrách miest prázdne.
„Možno prevzali ich funkciu obchodné centrá. Ale skôr si myslím, že ich nevyužívame.“ Pripomína, že ľudia veľa cestujú, premiestňujú sa, každú chvíľu sú niekde inde. Na dynamický život doplácajú lokality, ktoré sú v susedstve našich bytov.
„Je výborné, keď sa to zmení a stane sa to, čo sme videli v Žiline, Košiciach či napríklad v Trnave, že ľudia tieto lokality využívajú a tešia sa z nich. Prečo to je? Možno nemajú veľa iných možností, ale sedia tam, trávia tam svoj voľný čas a nikto ich k tomu nenúti.
A ešte, robia si sami program. Chodia tam preto, že im je na tom mieste dobre, pozerajú sa na fontánu, relaxujú pod stromom, stretávajú sa tam.“ Mimochodom, stretávanie sa. Aj to je dôležitá funkcia verejného priestoru.
Opevnenie ako pred vojnou
No nie je všetko také ružové, ako by sme chceli mať. Architekt kritizuje neustále uzatváranie bytových komplexov. Developeri a noví majitelia bytov stále trvajú na tom, že byty musia byť opevnené.
„Máte tam krásny park, no pri vstupe je rampa, vrátnik a nikoho do toho nepustí. Pýtam sa prečo? Zrejme najjednoduchšia odpoveď je tá, že sa o priestor starajú, platia si správu a chránia ho. No mali by takto vyzerať moderné bytové domy?“
Developeri a banky ovplyvňujú vkus majiteľov. Bytový komplex je často iba finančnou transakciou. No a majitelia nových bytov často nerozumejú tomu, prečo by mali svoj komplex otvoriť a prejaviť solidaritu so susedmi a širšou verejnosťou.
„V Česku je to rovnaké a myslím si, že je to problém celej Európy. No v rôznych krajín sa táto otázka rieši rôzne kultivovane. Rozumiem uzatváraniu, ak ide o komplex na periférii mesta. Vtedy má bariéra možno väčší význam.
Možno by malo zmysel, aby tieto parky a záhrady boli prístupné aspoň v niektorých hodinách a v noci by sa napríklad zatvorili. Občas dochádza k privatizácii celej časti lesa, zástavba preniká hlboko do prírody. Ale sú to súkromné pozemky a majitelia sa sami rozhodnú, ako nastavia režim.“
Ako by mal vyzerať ideálny bytový dom?
Najlepšie by bytový dom nemal existovať vôbec, tvrdí Hájek. „Mali by byť mestské domy“. Ideálna je podľa neho kombinácia – kaviareň na prízemí, na poschodí kancelárie a hore byty. Všetky byty v meste by mali byť mixom prostredí. „A toto by umožnilo, že v meste by sme sa mohli pohybovať pešo, bez auta a všetko by sme mali k dispozícii ako sieť.“
Rozdelenie mesta na lokality, kde budú kancelárie, priemysel a bývanie, je podľa neho momentálne úplne nekompatibilné s našou predstavou, ako by sme chceli žiť.
„Teda veľmi pohodlne. Mesto to môže ponúknuť iba pri predpoklade, že jednotlivé funkcie sa budú prelínať. Typológia miest sa zmení. A je otázka, či tomu pomôžeme a zmeníme to veľmi rýchlo, alebo si necháme pár rokov, dovolíme, aby sa krásne miesta v mestách zastavali domami, a neskôr ich budeme búrať, lebo nám nebudú vyhovovať. V budúcnosti v takýchto separovaných domoch nikto nebude chcieť bývať.“