Celý článok si môžete prečítať v aktuálnom vydaní magazínu prečo nie?!, ktorý je v pondelok 30. 9. 2019 vložený do Hospodárskych novín.
Ako ho zlepšiť a urobiť zo sídlisk miesto pre kvalitné bývanie? Pozitívne príklady zo sveta ukazujú, že sa to dá. Aj keď, podmienky a najmä vlastníctva bytov sú rôznorodé.
Až 40 percent Slovákov žije v panelových bytoch. Nároky ľudí na bývanie sa však zvyšujú. Majú vôbec majitelia bytov možnosť zmeniť ich, vylepšiť celé domy aj lokalitu, v ktorej žijú?
„Táto téma je živá všade tam, kde sa po druhej svetovej vojne stavali moderné satelity na obvode miest, ktoré mali vyriešiť bytovú krízu,“ hovorí historička a teoretička architektúry Henrieta Moravčíková.
„Byty sa stavali v zhruba v jednom čase a momentálne dožívajú, nachádzajú sa v situácii, keď nevyhnutne potrebujú stavebnú obnovu. Súčasne sa menia aj nároky na bývanie, bytový fond sa musí adaptovať na aktuálne potreby.“ Táto adaptácia prebieha v Európe rôzne a závisí od majetkových pomerov.
DeFlat
V Európe platí, že mimoriadne architektonické počiny bývajú ovenčené cenou Mies van der Rohe. Pred dvomi rokmi sa prvýkrát v bohatej histórii oceňovania stalo, že nezvíťazila novostavba. Mies van der Rohe Awards pripadla prestavbe rezidenčného projektu DeFlat Kleiburg v Holandsku.
„Projekt priamo reaguje na súčasné riešenie krízy bývania v európskych mestách. Kleiburg predstavuje druh architektonického projektu, ktorý zodpovedá zmenám v našom životnom štýle a vykračuje smerom k domácnosti 21. storočia.
Revitalizácia jestvujúcej zástavby a mnohokrát aj jej radikálna transformácia je rovnako dôležitá ako experimentovanie s novým tvaroslovím a doteraz nevyskúšanými technológiami či materiálmi,“ napísal v hodnotení predseda poroty Stephen Bates.
V podstate ide o rekonštrukciu jedného z najväčších holandských bytových domov, v ktorom sa nachádza asi 500 bytov. Investor vyriešil nosné konštrukcie a ponúkal záujemcom holobyty.
„Noví majitelia si ich mohli za veľmi prijateľnú cenu zrekonštruovať. Každý rozhodoval o svojom byte, mohol si vybrať napríklad presklenú fasádu, rôzne otvory, dvere. A mohol si dotvoriť a financovať aj vnútornú dispozíciu,“ tvrdí holandská architektka, pôvodom Slovenka Táňa Buijs Vítková.
„Bolo to úžasné, v Holandsku vzbudil tento projekt mimoriadnu pozornosť. Z architektonického hľadiska je to perfektná práca, ide pritom o obrovské bytové kolosy. Všimla som si drobnosti, ktoré skvalitňujú celú stavbu, napríklad lampičky na pavlačiach sa zapínajú až vtedy, keď po nich niekto kráča.
Zrazu sa úžasne zmenil celý obraz bytovky.“ Podľa Buijs Vítkovej bola štvrť Bijlmermeer, kde leží aj táto bytovka, kedysi getom. Ale postupne sa mení. „V komplexe DeFlat, tak ako aj v ďalších bytovkách, sa hore bývalo a dole parkovalo. Teraz sa to mení, v parteroch sú obchodíky, kaviarne alebo sa býva priamo na úrovni terénu. A to prináša celej štvrti život.“
Bordeaux Grand Parc
Radikálne zlepšenie priestoru a života jeho obyvateľov. Takto zhodnotila tento rok porota Mies van der Rohe ďalší podobný projekt, ktorý opäť reaguje na súčasnú krízu bývania v Európe.
V Bordeaux sa podarilo obnoviť tri veľké bloky sociálneho bývania. Čo chýbalo, pridali, čo bolo navyše, odstránili. V komplexe tak vznikli veľké zimné záhrady a byty dostali nové balkóny, viac priestoru a prirodzené svetlo.
Pôvodné malé okná nahradili veľké presklené dvere. Išlo o veľkú rekonštrukciu budov, v ktorých sa nachádza 530 bytov. Vyzerá to neuveriteľne, ale pracovalo sa za plnej prevádzky, nik sa nemusel z bytov vysťahovať, všetci zostali bývať vo svojich pôvodných bytoch.
Nemecko to zobralo radikálne
Paneláky postavené v 70. a 80. rokoch minulého storočia stratili svoj význam. A to najmä vo východnej časti Nemecka. Pôrodnosť klesala a ľudia sa sťahovali do západnej časti krajiny.
Takmer celé sídliská sa vyľudnili. Vláda preto rozhodla, že zbúra takmer pol milióna nepotrebných bytov, v ďalších zníži počet poschodí. Paneláky sa doslova rozoberali a panely sa použili na výstavbu nových rodinných domov či administratívnych budov.
Na mieste bývalých panelákov vyrastajú kancelárske a obchodné priestory. Ostatné paneláky prešli rekonštrukciou, na pôvodných sídliskách sa postavili nové domy, celé ulice a námestia. Domy sa upravovali dôkladne, dostávali úplne nové balkóny, lodžie, fasády.
Račianske mýto bolo najlepšie
V 50. rokoch sa aj v bývalom Československu začali stavať prvé sídliská. Architektka Štefánia Krumlová si spomína, že ľudia vtedy smerom ku kvalite a k charakteru bytov nemali vlastne žiadne očakávania.
„Nepriali si nič iné, chceli iba bývať,“ povedala v rozhovore pre prečo nie?! „Vôbec im nezáležalo na tom, v akých bytoch budú žiť. Sídliská sa stavali tak, že dokončili prvý dom a okamžite ho museli odovzdať. Ja som sa nasťahovala do domu, kde nebol chodník a chodili sme v blate. Trvalo to dlhé, dlhé roky.“
Všetkých zaujímali iba počty, architekti mali presne nalinajkované rozmery, aké musia mať izby pre konkrétny počet osôb. „Paneláky sa neustále zlepšovali, vycizelovali.“
Za najlepšie slovenské sídlisko považuje Račianske mýto. Je podľa nej také akurát. „Domy nie sú príliš vysoké, majú ľudské meradlo. Napriek tomu, že toto sídlisko patrí k najhustejším, pôsobí veľmi ľudsky, cítite sa v tomto priestore príjemne. Architekt Svetko vymyslel, že domy budú mať veľké podchody, boli otvorené a dojmovo prepájali celý priestor. K sídlisku bol naprojektovaný aj park. Súčasťou sídliska bola všetka potrebná vybavenosť: školy, škôlky, obchody, služby.“
Postupom rokov však mnohé podchody zamurovali a vznikli v nich garáže. Viaceré partery sú zničené. „Veľmi ma uráža, že ľudia tam teraz prídu a vymenia si napríklad okná alebo hýria neplánovite rôznymi farbami na stenách bytoviek.
Pôvodné sídlisko bolo červeno-biele, iné farby za socializmu neboli. Máte krásny dom a tri okná sú hnedé. To by sa nikdy nemalo stať. Búrajú si priečky a menia dispozície bytov, hrozí, že narušia statiku domu. Je to smutné, niekedy až nebezpečné,“ hnevá sa Krumlová.
Čo čaká slovenské sídliská
Naše sídliská majú za sebou desaťročia života a nevyhnutne potrebujú obnovu. Ako to urobiť? Zobrať si príklad z Francúzska, Holandska či Nemecka? Alebo ísť úplne inou cestou?
Podľa Henriety Moravčíkovej je to veľmi zložité, pretože takmer celý bytový fond je v súkromnom vlastníctve. „Plošné zásahy štátu sú nemožné. Keďže existujú spoločenstvá vlastníkov, nie je možné pustiť sa do ambicióznejšieho projektu. U nás je preto všetko limitované a nemôžeme sa vôbec porovnávať s Holandskom ani Francúzskom. Sociálno-ekonomické súvislosti nám to nedovolia.
Problémom sú aj majetkové vzťahy, keď vlastníkom bytov nepatria ani okolité pozemky. V krajinách, kde byty zostali v družstevnom alebo štátnom vlastníctve, sa to nemôže stať,“ zdôrazňuje teoretička architektúry.
Určite sa však dá obnoviť samotný dom. Panelový dom podľa nej dovoľuje omnoho viac, ako je oprava strechy alebo zateplenie polystyrénom. „Dôležité je zvýšiť komfort bytov. Môžeme vymeniť povrchy, vnútorné hygienické zariadenia a týmto zlepšiť narušený imidž panelákov.“
V Rimavskej Sobote boli odvážni
Ateliér gut gut v roku 2014 prestaval v Rimavskej Sobote typický panelový dom. Nie však na účely nízkonákladového bývania, ale pre súkromných vlastníkov.
„Panelák bol v žalostnom stave, ale konštrukcia stále držala,“ hovorí architekt Lukáš Kordík. Bytový dom patril pôvodne mestu a bývali v ňom aj neprispôsobivé rodiny. Našli im náhradné bývanie.
„Dom kúpil súkromný investor a rozhodol sa ho zachrániť. Keď sme ho prvýkrát videli, tak sme tiež mali pocit, že by bolo jednoduchšie zbúrať ho,“ doplnil Štefan Polakovič.
„Limity paneláku sme však nebrali ako limity, ale ako výhody. Vyskúšali sme si, ako s nimi vieme pracovať, ako dokážeme zabezpečiť hygienický a kvalitatívny štandard. Predtým tam boli iba dvojizbáky, my sme zmenili dispozíciu na 1-, 2-, 3-, 4-izbové a hore vznikli dokonca 5-izbové penthousy, pootvárali sme štítové múry, priečne prevetrané byty, zavesili sme nové balkóny. Predtým si to nikto na paneláku nevyskúšal.“
Henrieta Moravčíková je presvedčená, že sídliská majú veľký potenciál v pohľade na občiansku vybavenosť. Štát by mal investovať do obnovy škôl, škôlok, zdravotných stredísk, malých nákupných centier.
„Žiaľ, deje sa opak. Infraštruktúra je často búraná, nahradená ďalšími bytovými domami. Zmeny idú presne proti logike sídliska, ktoré bolo vytvorené iba pre istý počet obyvateľov. Ľudia chcú bývať a chcú mať k dispozícii občiansku vybavenosť, toto tvorí kvalitu bývania, nie nové a nové byty.“
Odborníčka tvrdí, že do obnovy sídlisk investujú všetci – Briti, Fíni, Dáni, Nemci, Švédi. „Nedeje sa to iba v postkomunistických krajinách. Tu sa presunula zodpovednosť na ľudí, ktorí dostali byty do vlastníctva.
No ich schopnosť meniť také veľké veci, ako je sídlisko, je minimálna. Všetci túžili po vlastnom byte, no malo sa to vymyslieť inak. Mestá a štát mal lepšie pouvažovať, či toto je naozaj tá najlepšia cesta.“